- Podrobnosti
-
Uverejnené 9. 02. 2010
Srbi na Slovensku získali status národnostnej menšiny
Dnes v Bratislave stretnutie predsedníčky parlamentu Srbska s prezidentom SR
Rozhodnutím Vlády SR Srbi v Slovenskej republike získali status národnostnej menšiny - vyhlásili to dnes z Ministerstva pre diaspóru Srbska.
Návrh na zmenu Štatútu rady Vlády Slovenskej republiky pre národnostné menšiny a etnické skupiny predložil podpredseda vlády SR pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Dušan Čaplovič. Reagoval tak na požiadavku srbskej národnostnej menšiny aktívne participovať na spoločenskom dianí. Vicepremiér SR pri predkladaní materiálu uviedol odporúčacie stanovisko Spoločenskovedného ústavu a Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktoré jednoznačne podporili priznanie statusu národnostnej menšiny pre Srbov žijúcich na Slovensku z historického, vecného i kvantitatívneho hľadiska.
Týmto
Srbi na Slovensku získali práva prislúchajúce národnostnému
spoločenstvu, predovšetkým v oblasti kultúry, informovania,
vzdelávania, politického predstavovania a účasti v orgánoch moci.
Nová
národnostná menšina sa stala aj plnoprávnym členom poradného a
koordinačného orgánu vlády SR -Rady vlády SR, na ktorom má príležitosť
presadzovať a obhajovať potreby svojich občanov a tiež formovať kostru
menšinovej politiky na Slovensku.
Nateraz
nie je zvolený člen Rady vlády SR pre národnostné menšiny a etnické
skupiny z radov srbskej národnostnej menšiny. Toho nominuje Spolok Srbov
na Slovensku, ktorý reprezentuje záujmy srbskej menšiny a združuje jej
príslušníkov žijúcich v SR.
Rada je
poradným a koordinačným orgánom vlády Slovenskej republiky pre oblasť
národnostnej politiky a pre oblasť implementácie Európskej charty
regionálnych alebo menšinových jazykov. Členmi rady sú zástupcovia
národnostných menšín, nominovaní združeniami, zväzmi a spolkami
národnostných menšín.
Dnes v
Bratislave stretnutie predsedníčky parlamentu Srbska s prezidentom SR
Vzájomné vzťahy Srbskej a Slovenskej republiky sú veľmi dobré,
priateľské a v tomto duchu by sme mohli posilňovať naše vzťahy aj v
oblasti obchodu a ekonomiky, kultúry, vzdelávania a cestovného ruchu. Na
dnešnom stretnutí s predsedníčkou Národného zhromaždenia Srbska
Slavicou Djukićovou – Dejanovićovou to skonštatoval prezident SR Ivan
Gašparovič.
Ako ďalej uviedol, SR je aktívna aj v oblasti rozvojovej pomoci, pričom
Srbsku pomohla pri realizácii vyše sto projektov za viac ako 10,5
milióna eur.
Slavica Djukićová-Dejanovićová potvrdila dobrú kvalitu vzájomných
vzťahov. "Chcem sa Vám poďakovať aj za oficiálne uznanie srbskej menšiny
na Slovensku ako v poradí 13. národnostnej menšiny, o čom rozhodla vaša
vláda minulý týždeň," skonštatovala.
Gašparovič poďakoval za záujem srbskej vlády o život Slovákov vo
Vojvodine.
Na Slovensku doteraz boli uznané maďarská, česká, poľská, ukrajinská,
rómska a iné národnostné spoločenstvá.
S t a n o v i s k o
Spoločenskovedného
ústavu SAV k autochtónnosti srbskej menšiny
na Slovensku
Srbi sa
na územie Slovenska dostali v stredoveku, a to v niekoľkých vlnách. Za
prvú z nich možno považovať už príchod a usídlenie sa niekoľkých
srbských veľmožov a ich poddaných v Uhorsku v prvej polovici 15.
storočia (S. Lazarevič, D. Brankovič), ktorí boli spojencami uhorských
kráľov v boji proti Turkom. Po porážke a okupácii Srbského kniežatstva
Osmanskou ríšou koncom 15. storočia sa Srbi dostali aj na územie
Slovenska. Najznámejším z nich bol vojvoda P. Bakič, ktorý získal hrad
Ostrý Kameň a panstvá v Holíči a v Šaštíne. V tom čase sa v Uhorsku
usadili aj známe srbské rody Ovčaričovcov a Révayovcov.
Druhú vlnu srbských prisťahovalcov, ktorá nasledovala po moháčskej
porážke roku 1526 a odohrávala sa v 16. a 17. storočí, tvorili
príslušníci habsburského riečneho vojnového loďstva, tzv. čajkári, s
hlavnými strediskami v Komárne a v Šali. Zohrali veľmi významnú úlohu v
protitureckých vojnách presunom vojsk a materiálu po Dunaji. Práve oni
fakticky založili tradíciu lodiarskeho priemyslu v Komárne.
Najpočetnejšia
skupina srbských prisťahovalcov sa na naše územie dostala koncom 17.
storočia a posilnila už jestvujúce srbské enklávy na južnom Slovensku.
Stalo sa tak v rámci tzv. veľkého sťahovania Srbov (Velika seoba Srba),
keď sa do Uhorska prisťahovalo viac ako 60 000 Srbov, ktorí získali
významné privilégiá od cisára Leopolda I. Oficiálny ráz tejto
kolonizácie posilnil aj príchod péčskeho patriarchu Arsenija Čarnojeviča
, ktorý z Komárna spravoval všetky srbské pravoslávne farnosti na
území, ktoré nebolo Tureckom okupované.
V tomto
období sa dostali srbskí kolonisti aj do Bratislavy, Trnavy, Senice,
Skalice, Modry, ale aj na Žitný ostrov, ba i do ďalších miest, o čom
svedčili tamojšie mená a miestne názvy. Okrem remesiel súvisiacich s
výstavbou a prevádzkou lodí boli srbskí prisťahovalci tvorcami, resp.
sprostredkovateľmi zachovania významných diel sakrálneho umenia a
rôznych devótnych predmetov značnej historickej hodnoty.
Odlišný
charakter a menší význam mal príchod niekoľkých srbských rodín do
Uhorska vrátane západného Slovenska, ktoré sa prisťahovali po tzv.
požarevackom mieri z roku 1718.
Po ukončení protitureckých ťažení vojenský a hospodársky význam Srbov v
tejto časti Uhorska poklesol, mnohí sa vrátili na oslobodené územie a
asi polovica, ktorá tu zostala, sa veľmi rýchlo asimilovala. V 19.
storočí takmer úplne splynuli s maďarským, zriedkavejšie so slovenským
obyvateľstvom.
Podľa sčítania obyvateľstva v roku 2001 žilo na Slovensku 434 občanov
srbskej národnosti, čo predstavuje 0,008 % z celkového počtu obyvateľov
Slovenska. Najviac, 159, t. j. 36,6 % Srbov býva v Bratislavskom a 59,
t. j. 13,6 % v Košickom kraji.
Početný
vývoj srbskej menšiny nemožno podrobnejšie analyzovať, pretože v
predchádzajúcich cenzoch sa srbská menšina osobitne nevykazovala a bola
zahrnutá v kolónke „iná národnosť“. Preto môžeme len predpokladať, že
súčasnú srbskú menšinu tvoria jednak starousadlíci, ktorí sa teraz
prihlásili k srbským koreňom, a jednak srbskí prisťahovalci, ktorí sa
usadili na Slovensku po rozpade Juhoslávie a nepokojoch na Balkáne od
začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia. Ide teda o kombináciu
pozostatkov historickej srbskej menšiny s imigrantmi z posledných rokov,
čo však nie je dôvodom na jej prehliadanie.
Uvedený charakter srbskej menšiny dokumentujú aj demografické
ukazovatele a jej sociálne zloženie. Vyznačuje sa málopočetnou detskou
zložkou obyvateľstva, keď deti do 16 rokov tvoria len 13,5 % srbskej
populácie, pričom celoslovenský priemer predstavuje 20 %. Na druhej
strane, 15,2 % z počtu Srbov na Slovensku má ukončené vysokoškolské
vzdelanie, čo je dvakrát viac než slovenský priemer (7,8 %). Úplne
stredoškolské vzdelanie má na Slovensku 26,6 % obyvateľstva, u srbskej
menšiny je to 45,3 %. K srbskej národnosti sa teda hlásia väčšinou
príslušníci inteligencie. Tento záver potvrdzuje skutočnosť, že kým na
Slovensku do kategórie robotník patrí 45,3 % ekonomicky aktívneho
obyvateľstva, u Srbov je to iba 30 %.
Na druhej strane, hospodárske zázemie a ekonomickú činnosť srbskej
minority demonštruje fakt, že tretinu ekonomicky aktívnych Srbov tvoria
podnikatelia, kým tento indikátor na Slovensku dosahuje len 7,7 % .
Ekonomicky aktívnych je pritom 65 % príslušníkov srbskej minority,
zatiaľ čo v celoslovenskom meradle je to iba 51 % obyvateľstva. Naopak,
prevažujúci druh hospodárskej činnosti dokumentuje jav, že v nezistenom
odvetví pracuje 46 % ekonomicky aktívnych Srbov, kým na Slovensku je to
22,6 % z hospodársky činných osôb. Celkom 18 % z ekonomicky aktívneho
srbského obyvateľstva pracuje v obchode a hotelierstve, 17,3 % v
priemysle a v stavebníctve. V celoslovenskom priemere je to 12,1 %,
resp. 25,2 %.
Všeobecne možno konštatovať, že napriek istej diskontinuite srbského
osídlenia s obdobím stredoveku, jeho značnej rozptýlenosti i novému
charakteru minority, možno Srbov na Slovensku ako etnickú menšinu
akceptovať a v rámci sčítania obyvateľstva osobitne evidovať.
Prirodzene, je druhou stranou veci, akou formou budú jej príslušníci
navzájom komunikovať, či vytvoria konzistentné spoločenstvo a či budú
schopní svoju národnú kultúru účinne rozvíjať a adekvátne prezentovať.
Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že srbská
menšina z historického, vecného i kvantitatívneho hľadiska vykazuje
znaky analogické minoritám ostatných balkánskych národov na Slovensku,
ktoré splnili existujúci úzus a menšinovými právami už disponujú. V
tomto zmysle odporúčame, aby sa vo vzťahu k srbskej menšine postupovalo
rovnakým spôsobom.
Košice, 6.
decembra 2009
PaedDr. Marián Gajdoš, CSc.
riaditeľ