- Podrobnosti
-
Uverejnené 18. 03. 2010
Slovenským Srbskom a Vojvodinou
Priniesli sme slovo
píše Viliam Jablonický
Na Dolnú zem, do Srbska a Vojvodiny, osídlenú pred dvoma až tromi storočiami početnými skupinami vysťahovalcov zo Slovenska, sme vyrazili s autom plnom slovenských kníh a filmov na DVD, najmä súčasných autorov. Vďaka sponzorskej veľkorysosti vydavateľov a inštitúcií ako Filmový a Divadelný ústav, Marenčin, Slovenský spisovateľ, Domov a svet a Ústav pamäti národa sme ich vyviezli asi päťsto, aj s približne stovkou prevažne hranej tvorby novodobej slovenskej filmovej klasiky.
V prvý marcový týždeň slovenským Srbskom a Vojvodinou putovali teatrológ Juraj Šebesta, spisovateľ Gustáv Murín, publicista Viliam Jablonický a režisér František Palonder (foto Bratislav Belić)
Inšpirovaní dolnozemským
autorom a vydavateľom Mirom Demákom, oddávna už žijúcom v Bratislave,
individuálne sprostredkujúcom stálu kultúrnu výmenu medzi Slovenskom a
Srbskom, volili sme najvhodnejší cestovný itinerár, aby sme za krátke
štyri dni obsiahli všetky významnejšie tamojšie slovenské inštitúcie a
najmä ich knižnice. Mimoriadnu ústretovosť našej spisovateľskej
delegácie členov SC PEN a krátkodobej misie so slovenským slovom
prejavili úplne spontánne aj naši dolnozemskí partneri, v stále
vitálnych kultúrnych inštitúciách, aj keď počet Slovákov v posledných
desaťročiach poklesol v Srbsku z pôvodných sedemdesiat tisíc na dnešných
už iba päťdesiatsedem tisíc. Výrazne to ovplyvnila občianska vojna v
bývalej Juhoslávii, úteky potenciálnych brancov najmä do krajiny svojich
predkov, odchody za prácou a realizáciou aj do iných končín sveta a
zaiste aj znásobený asimilačný tlak, keďže i do slovenských osídlení sa
nedávno dostávali srbskí občania vytláčaní po ťažkých konfliktoch zas z
pôvodných zničených obydlí Kosova, Bosny a Hercegoviny i Chorvátska. S
dilemou a dôsledkami dvojitej identity i dvojitého kultúrneho vedomia,
ako dôsledku etnického zmiešavania tamojších Slovákov, ktorí oddávna
žili v ucelených enklávach, s inými národmi a etnikami na Balkáne sme sa
stretávali tentoraz častejšie. Čas ukáže, kde tento vývoj vyústi.
Inštitucionálne zabezpečenie i vitalita našich dolnozemských Slovákov a
ich elít, však aj vďaka dobrým slovensko-srbským kontaktom a úsiliu o
porozumenie, ale aj výraznejšej a nezanedbateľnej podpore zo Slovenska,
najmä prostredníctvom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, i
splácaniu srbských pôžičiek, však našťastie pretrváva. Vidieť to na
uliciach najmä Báčskeho Petrovca, nepísaného kultúrneho centra našich
dolnozemcov, kde nie sú výnimkou stánky a obchodíky i pouličný ruch so
zreteľnou slovenskou pečaťou. Všetkých ich už zreteľne pôda neuživí, ako
kedysi predkov. Pomáhajú si remeslami, ale aj prenájmami domov pre
cestujúcich, ako sme to zažili v penzióne, kde ubytovanie poskytovala
slovenská majiteľka kvetinárstva. Nocovali sme v pestrofarebnej záplave
kvetov v kvetináčoch pochádzajúcich však už nie z domácich žírnych polí,
ale až z Holandska. Početné naše knihy a filmy skončili v tamojšej
knižnici Štefana Homolu, ktorá má až vyše päťdesiat tisíc zväzkov
slovenských titulov a niektoré i jedinečné staré vydania, najmä z
devätnásteho storočia. Slúžia nielen šesťsto miestnym čitateľom, ktorí
požičiavajú knihy pre ďalších rodinných príslušníkov, ale aj okolitým
slovenským obciam. Zásluhou pani riaditeľky knižnice sme obchodili aj
ďalšie inštitúcie, poza ktorými je vždy niektorá mimoriadna osobnosť,
zväčša presahujúca dolnozemský priestor. V prvom rade je to miestne
gymnázium, kde okrem srbštiny vyučujú všetky predmety v slovenčine, na
rozdiel od ďalšieho v Kovačici, kde je to už iba pol na pol v oboch
jazykoch. Vyšli z neho početní vzdelanci, z ktorých mnohí skončili aj na
Slovensku a formovali vrcholky slovenskej kultúry ako Andrej Mráz či
Andrej Sirácky. Nádejajú sa, že vybudovaním internátu, kde už študenti
sa nemusia dennodenne vracať komplikovanými spojmi aj do vzdialenejších
obcí a mestečiek vychovajú aj ďalších. Vyšiel odtiaľ aj jeden z
najproduktívnejších súčasných slovenských prozaikov Víťazoslav Hronec,
aj výtvarný a literárny kritik i spoluiniciátor miestneho
poloprofesionálneho slovenského divadla i galérie v Petrovci Vladimír
Valentík. Privítali nás trošku so smútkom nad malou stagnáciou ani nie
ich Slovenského vydavateľského centra, veď kvantita ani kvalita kníh sa
neznižuje, ako ich miestneho akciového tlačiarenského komplexu
Kultúra, ktorý nie je naplno celkom vyťažený. Napriek tomu stála ročná
produkcia slovenských kníh tam je nezanedbateľná a hrebendovským
spôsobom, okrem svojej predajne, ju pri rozličných príležitostiach šíria
aj po dolnozemských slovenských obciach. Len keby sme boli voči nej aj
my o čosi vnímavejší aj v našich knižniciach, časopisoch, fakultách
slovenčiny a kultúrnych inštitúciách vôbec. Veď nie všetky ich časopisy a
knihy u nás nájdete, neprichádzajú, ani sa neobjednávajú ani do
najväčšej slovenskej knižnice – Univerzitnej v Bratislave. A týka sa to,
žiaľ, aj ďalších slovenských titulov a slovacík vychádzajúcich v
rôznych krajinách sveta. Snáď ich máme všetky aspoň v Národnej knižnici v
Martine, ale aj to je veru málo na celé Slovensko. Neprišli sme sem
však len poznávať a iba s darovanými knihami a filmami, ale prinášali aj
živé slovo čítaním našich textov a diskusiou s poslucháčmi. V Báčskom
Petrovci, nielen zásluhou miestnej knižnice, ale aj tamojšieho
literárneho krúžku Andreja Sládkoviča, sa tislo veľa dychtivých mladých
po slovenskom slove a skúsenosti. V Novom Sade sme už na pôde docenta
Adama Svetlíka /i profesora Michala Harpáňa, študijne práve na
Slovensku/, niekoľko rokov už aj šéfredaktora slovenského dvoj/mesačníka
pre literatúru Nový život, ktorý už 62 ročníkov si udržiava obdivuhodne
vysokú kvalitu, tlmočili postrehy o literárnej scéne na Slovensku
tamojším poslucháčom a pedagógom. Od Nebojšu Kuzmanovića sme si na pre
nás posvätnom mieste Gymnázia J.J. Zmaja vypočuli nielen prednášku o
úlohe P.J. Šafárika v slovensko-srbských kultúrnych vzťahoch – ako prvý
najvýznamnejší riaditeľ gymnázia má tam pamätnú tabuľu od sochára Jána
Koniarika i bustu na nádvorí – ale obdržali aj jeho vzácnu publikáciu,
ktorá po srbsky, vyšla aj v druhom rozšírenom vydaní v jeho obci Báčska
Palanka, zásluhou tamojšej Matice slovenskej: Srbi a Slováci:
srbsko-slovenské kultúrne styky. Udivení sme boli rozsiahlou srbskou
vydavateľskou produkciou na knižnom veľtrhu v Novom Sade, kde sa predsa
celkom nestrácali aj preklady debutujúcich poviedok nášho spoluúčastníka
kultúrnej misie – Juraja Šebestu i informácie o pripravovaných
cestopisoch ďalšieho, Gustáva Murína, súčasného predsedu SC PEN, popri
už aktuálne vydaných knihách Slobodových, Dušekových a Vilikovského.
Zásluhou aktívnej prekladateľky z miestnej Mestskej knižnice Zdenky
Valent –Belićovej, ktorá nám tam otvárala na mnohých miestach dvere,
vyšli medzi inými aj Hroncove poviedky Čisti utorak. Tiež nám významne
pripomínajú nevyhnutnosť, konečne zriadiť v niektorej kľúčovej knižnici,
prinajmenej v Bratislave, aj špeciálne študijné oddelenie kníh
slovenských autorov preložených do iných a nielen svetových jazykov. V
nabitom programe k vrcholom patrila aj čítačka a diskusia v
novozriadenej inštitúcii Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov,
dirigovanom trojicou žien na čele s Milinou Sklabinskou, rovnako aj
knižnici mesta Stará Pazova, kde sme završovali Týždeň slovenskej
literatúry pred početným zas starším obecenstvom, medziiným aj
moderujúcimi, publicistom Martinom Prebudilom, riaditeľom Čiernohorcom
Čolakovičom i pozorne počúvajúcim miestnym avantgardným divadelným a
filmovým režisérom Miroslavom Benkom. Neobíduc, pravdaže aj prívetivú a
otvorenú spoločenskú atmosféru po oficiálnych podujatiach. Kým sme sa
vracali cez Mekku svetového insitného maliarstva, Kovačicu, počúvajúc
ambiciózne zámery tamojšieho invenčného galeristu Jána Babku, vybudovať
tam rozsiahle galerijno-výchovno-oddychové centrum, s podporou nikoho
menšieho ako UNESC0, čo vizuálne podnietilo viacerými úvahami nad
námetmi filmov nášho štvrtého účastníka, režiséra Fera Palondera, stihli
sme predtým ešte rokovať aj so srbskými spisovateľmi v Belehrade, ale
aj prezentovať sa tam literárne i vzájomnými kultúrnymi väzbami nielen
srbsky, ale aj anglicky a slovensky. Osobne som pokročil aj v ambícii
dopomôcť konečne k vydaniu slovenskej verzie monumentálnych pamätí
básnika Paľa Bohuša, vojvodinského Rúfusa, odohrávajúcich sa sčasti aj
na Slovensku, keď už sa to nepodarilo historikovi a prekladateľovi
Jánovi Siráckemu, či nadlackému baťkovi, básnikovi a vydavateľovi
Ondrejovi Štefankovi. Veď aj ja sa trošku radím k Dolnozemcom, hoci iba
časť života bývam iba pár sto metrov južnejšie od Dunaja, v kamennej
Petržalke.