- Podrobnosti
-
Uverejnené 4. 07. 2009
Jestvuje
starý vtip o babičke, ktorá žila v mnohých štátoch - v Rakúsko-Uhorsku,
potom v Československu, neskôr v Maďarsku a zase v Československu a to
všetko bez toho, aby opustila chotár svojej rodnej obce. Približne
takto sa to stalo aj s mojím otcom. Keď sa v roku 1941 zmenili hranice,
my sme žili v Budapešti, zrazu sme sa ocitli v spoločnom štáte s Báčkou
a tak sme išli navštíviť početných príbuzných, ktorých otec nevidel asi
dvadsať rokov a ja, osemročná, ešte nikdy.
Samotné
cestovanie bolo pre mňa hlbokým zážitkom, rýchlikom do Nového Sadu,
ďalej osobným vlakom na petrovskú stanicu a odtiaľ sedliackym vozom do
Petrovca - na takom som sa viezla prvýkrát a aj som utŕžila posmech,
lebo som sa veľmi bála, že vypadnem z koča a zúfalo som sa držala
ľovča.
Môj otec
pochádzal z ôsmych detí, takže bolo koho navštevovať a to ešte nerátam
všetkých bratrancov a sesternice v Kulpíne. Ale prvá návšteva bola u
brata v Petrovci. Báči Gusti bol vyučeným krajčírom, ale trochu aj
sedliačil, no a veľmi rád trguvav. Tu sme pobudli krátko a nasledoval
Kulpín, kde sme mali veľmi bohaté zážitky, lebo príbuzní sa pretekali s
pozvaniami pre môjho otca, báčiho Miša z Pešti. Ubytovali sme sa -
otec, matka a ja - u najmladšieho z otcových súrodencov - báči Vlada a
tety Zuzky. Tu už boli dve moje sesterničky - Olinka a Jarmilka. Ďalší
blízki boli báči Samo Harminc, ňanička Kuštrová a Plachtinská, ale bola
tu aj celá plejáda bratrancov, sesterníc - rodiny Vida, Lačok, Širka,
Chalupka - všade nás s radosťou vítali. Bolo to niečo také, čomu sa
dnes hovorí turné. Pamätám si, ako gazdiné naháňali najtučnejšiu
sliepku, z ktorej bola tá chýrečná žltučká polievka s dlhými
rezančekmi. Za ňou išlo varené mäsko s omáčkou a na koniec rejteša.
Veľakrát,
keď sme niekde zavítali, v pitvore sme museli opatrne klásť nohy, lebo
na kamennej alebo zemnej dlážke už boli rozložené ťapše s horúcim
rejtešom. Obed sa podával v prednej chyži, kde sa celá spoločnosť, aj
bohatý stôl, odrážala v šikmo zavesenom zrkadle medzi oknami a gazdiná
neustále merala cestu cez dvor do chyžky, kde bola letná kuchyňa.
V Kulpíne som bola ešte veľa krát, takže mám aj iné spomienky než gastronomické.
Natália Maliariková rodená Harmincová