Začnem
hát od tej strany do Petrovca a v mysli kráčam po pravej strane hlavnej
ulice. Hneď vpravo je cintorín, kde dodnes stojí pomník pána farára
Kolényiho, ktorého podpis je na rodnom liste môjho otca a ktorého vnuk
bol po rokoch mojim profesorom na gymnáziu v Modre na Slovensku.
Ďalej
kráčam po roh, kde bola krčma – vari Lačokova a už je blízo dom báči
Vlada. Za ním Rumanova krčma. Ich dcéra bola mojou spolužiačkou na
gymnáziu v Petrovci.
V
ďalšej uličke by malo byť kino, ale bývali v nej príbuzní Lačokovci –
kušnieri a chovatelia včiel. Nejeden medový plát sme u nich vycmúľali.
Ďalšia ulička by mala byť zarovno kostola.
Vrátim
sa na začiatok a putujem po ľavej strane. Tu bol pekný nový dom
Cesnakovcov, kde teta bola rodená Širková, sestra manželky Vlada
Harminca. Na rohu bol obchod s rozličným tovarom – tiež príbuzní.
Idem
ďalej – dnešná Kanálska. Aj vtedy, aj teraz býva tam môj bratranec
Janko Harminc. V tých dávnych časoch, ako chlapec, bol chovateľom
priadky morušovej, ktorú po zakuklení predával do továrne. Jej húsenice
mali veľmi dobrý apetít – vo dne v noci bolo počuť chrum – chrum a
Janko im len nosil a nosil listy z moruše, ktorá sa v Báčke jahoda
volá.
Žeby som
už mala byť pri Obecnom dome a pri kostole? Ak áno, tak za rohom je
škola a pred ňou, na mierne klesajúcej ploche stromy, kríky, vari aj
studňa, či kríž, alebo udupané miesto na tancovačku v nedeľu po obede.
Hovorilo sa tomu „na doline“.
Neďaleko vpravo mali dom šľachtici Stratimírovići. Pamätám si
urasteného, tmavovlasého pána, čo v snehobielej košeli a s cigaretou v
ruke tam stával celé hodiny. Ej, keby som bola vtedy vedela, to čo
teraz, že sa v tej kúrii skoro pred sto rokmi zdržiaval sám Janko Kráľ,
bola by som ju podrobila dôkladnejšej prehliadke, lebo i keď som
chodila do maďarských škôl, môj otec ma zasväcoval aj do slovenských
dejín a literatúry. Žeby ani on nebol o tom vedel?
Na
druhej strane doliny stál aj stojí kaštieľ rodiny Djundjerski. My,
deti, sme tam často pomedzi mreže nakúkali, lebo na terase, ktorá aj
dnes jestvuje, sa schádzala veselá spoločnosť. Dámy v kvetovaných
šatách z látky „emprimé“, so širokými slamenými klobúkmi, s pohárom v
ruke, s hlasitým smiechom koketovali s pozvanými hosťami, medzi ktorými
vždy boli aj maďarskí dôstojníci z kasární v Novom Sade. Vychádzková
uniforma, biele rukavice, lesklé gombíky, blyšťavé šable – páčili sa
nielen dámam, ale aj nám, deťom. Zaujímavé, že nás nikdy neprišli
odohnať. Asi nás, učupené pri múrikoch, ani nezbadali.
Medzi
návštevníkmi boli aj letci a jeden z nich sa tuho zahľadel do očí
domácej slečny, alebo pani matky a svoj obdiv prejavoval tak, že na
malom prieskumnom lietadle krúžil nad kaštieľom a zhadzoval, priam
sypal, červené ruže, čomu sme sa my možno ešte viac tešili, než
spomenuté dámy. Keď sme počuli zvuky lietadla – už aj v nohy! – ku
kaštieľu!
Teda aj v našom niekdajšom, malom Kulpíne sa stávali veci nevídané, neslýchané, priam vzrušujúce.
Natália Maliariková rodená Harmincová