V rodinách sa striedala radosť z návratov s neutíchajúcim smútkom nad
stratou blízkych. Ani mňa to neobišlo, lebo som v cudzom svete, u
cudzích ľudí ostala sama a len vďaka ich súcitu som sa dostala k
príbuzným, teda do Kulpína.
A už som zase bola v prostredí mojich detských hier, lenže v inej
polohe. Zapísali ma do 2. triedy gymnázia. Kde mi tiež podali pomocnú
ruku, lebo ma prijali bez vysvedčení z predošlých škôl, dokonca aj bez
osobných dokladov.
Z
Kulpína do Petrovca sme denne chodili pešo a napriek námahe, horúcemu
slnku, či dažďu, snehu sme boli veselá parta. Boli sme radi, keď nás
nejaký báťa zobral na koč a aspoň na kúsku odviezol. Dokonca nám stačilo
aj to, že nám pobral tašky a na začiatku obce zložil na kôpku, kde nás
pekne počkali. Ale čo to vravím o taškách! Veď vtedy nič také nebolo.
Mali sme doma ušité kapsele zo šeního plátna, ja som si zošity nosila
jeden čas aj v škatuli od topánok. V lete sme išli bosí, obuv v ruke,
lebo topánky sa kúpiť nedali a doma uštrikuvané zepe, či ušité panťuške
by sa nám na kaldrme raz-dva zodrali. Obúvali sme si ich až na okraji
Petrovca.
Foto: archív Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci
V časoch
tohto veľkého nedostatku textilu a kožených výrobkov som začala
intenzívne rásť, takže šaty boli stále kratšie a topánky stále menšie.
Lenže kde vziať nové? Nuž zase vypomohli príbuzní, prešili, čo sa dalo a
v škole som bola zaradená medzi tých, čo dostali oblečenie zo zásielky
UNRA. Našťastie sme mali v rodine aj krajčírku, takže z tých ohromných
šiat po neznámej Američanke mi vedela niečo vyčariť. S týmito problémami
vtedy zápasili všetci, nie iba ja, sirota. Ale čože to bolo v porovnaní
s vojnou!?
Moji
príbuzní stále mali pred očami moje dobro a dohovárali sa, ako mi
uľahčiť život. Tak báči Vlado vyhlásil, že kde sa uživia tri, môže byť
aj štvrtá. Po čase sa ohlásila teta moja v Petrovci - nak toto diovča
nemisí každý deň putuvať, bude u nás. V roku 1948 zase teta Terka
navrhla - nak toto diovča ide s nami na Slovensko. A tak som po
vychodení piatej triedy gymnázia pokračovala na Slovensku, kde sa mi po
čase splnil detský sen - byť učiteľkou. Ale na svoj Kulpín, Petrovec a
rodákov mojich, profesorov, spolužiakov som nikdy nezabudla. Moje pocity
som vyjadrila v neumelej básničke -
Letný slnovrat
Hrozno nám obrástlo
terasu,
Keď vietor zaveje, listy šuchocú.
Bohaté strapce
skrývajú,
čo farbou, vôňou lákajú.
V lete z nich bobuľky
oberám, bielym chlebíkom havránku dopĺňam.
Takto sme jedávali v
mojom detstve v Báčke,
Takto to robím teraz,
keď
sa mi spomínať zachce.
Spomínam na tých, čo
ma
tam radi mali, s láskou vychovali,
Dobrým slovom a
príkladom
na cestu života vypravili
A svoj posledný
strapec v
života vinici už dávno otrhali.
Predchádzajúce
texty autorky Natálie Maliarikovej rodenej Harmincovej si možno
prečítať v Pamätníčku ( v hornom pravom rohu).