Metropolita Stratimirović

„Otče náš" Martina Tomana Banátskeho

Spisovateľ, redaktor a úradník Martin Toman Banátsky sa narodil pred 125 rokmi 24. septembra1899 v Kovačici. V povojnovom období (1947 – 1949) bol v Báčskom Petrovci šéfredaktorom Hlasu ľudu a v roku 1949 bol prvým šéfredaktorom Nového života. „Martina Tomana Banátskeho som poznal predovšetkých ako básnika. Krátko pobudol v Petrovci. Väčšiu časť trávil v redakcii a ja som sa stretal s ním iba na zasadnutiach. Hovoril málo, ale rozvážne. Zjavom a rečou pôsobil akosi dôstojne, tak sa mi vryl do pamäti," – napísal o ňom Miroslav Krivák v zborníku prác Náš Hlas ľudu polstoročný (Hlas ľudu Nový Sad, 1994). Pre jeho informbyrovskú politickú orientáciu sa texty Martina Tomana Banátskeho celých štyridsať rokov u nás nesmeli uverejňovať. Predtým však veľa uverejňoval a z toho množstva vyberáme báseň „Otče náš" zverejnenú v Národnej jednote v roku 1920.

 

Fotografia z roku 2015 – z výstavy 150 rokov slovenskej tlače vo Vojvodine

 

Fotografia z roku 2015 – z výstavy 150 rokov slovenskej tlače vo Vojvodine

 

„Otče náš"

Keď išieľ som do sveta, tatko
požehnal ma doma — len krátko:
„Choď dieťa moje, do sveta choď!
a keď ti v neresti, v očiach tmí sa
– slož synku ruky – pomodli sa!"

Matka – v očiach vlaha, perly sÍz,
veď dieťa jej zmizne z rodných pŕs –
nič neriekla – objímuc silne... ach...
– Vlak jachá, ruka ručník knísa.
–Mne v hlave: „Synku pomodli sa!"

Vo svete potom, ja hoc v prúde
neresť, zášť panovala krute
– predsa mal som istý smer cesty!
mnohokráť, keď chvel som sa z muky,
nádej vzkriesla – složil, som ruky!

Keď pozde vrátil som sa z´ sveta
dom prázdny – – – – –
– v hrobitove našiel nový rov...
Na kríži: „Modlitbu synku máš?"
Ja kľaknul – pomodlil: „Otče náš!"

Kovačica, 28. X. 1920. Martin Toman Banátsky

Martin Toman Banátsky ľudovú školu navštevoval v rodisku (1906 — 1911), študoval na gymnáziu v Pančeve (1911 — 1917), odkiaľ 10. marca 1917 narukoval ako „honvéd". Ako poddôstojník sa zúčastnil bojov v Taliansku v roku 1918. Do roku 1919 slúžil v československej armáde ako dôstojník. Ukončil notársku školu v Sombore (1919 —1920). Pracoval ako tlmočník na súde v Kovačici (1920) a ako pisár v Padine (1920 — 1921). Roku 1921 sa zapísal na gymnázium v Bratislave, ale ako dôstojník bol pozvaný späť do Juhoslávie. Ďalej pracoval ako notár vo viacerých slovenských a srbských prostrediach. V roku 1942 bol v Niši zatknutý nemeckým Gestapom, odkiaľ ho deportovali do koncentračného tábora v Nemecku. Zo zajatia ho pustili už v lete 1941 (asi preto, že mu manželka bola Nemka), takže sa vrátil do Kovačice. Bol tajomník - Komunistickej strany Juhoslávie a notárom v Aradáči (1944 — 1945), vedúci finančného oddelenia Okresného ľudového výboru v Zreňanine (1945 — 1947). Od novembra 1947 do apríla 1949 bol v Báčskom Petrovci šéfredaktorom Hlasu ľudu a v roku 1949 aj Nového života. V júni 1948 prišiel do sporu s líniou Komunistickej strany Juhoslávie, takže 1. mája 1949 bol pozbavený funkcie šéfredaktora oboch časopisov a 4. októbra 1949 v Petrovci zatknutý. Z väzenia bol prepustený 20. septembra 1950. Najprv sa vrátil do Petrovca, odkiaľ 4. októbra 1950 ušiel do Bratislavy. Tam spočiatku bol redaktor Československej tlačovej kancelárie (1950 — 1951), ďalej stavebný robotník (1951), člen Jednotného roľníckeho družstva Bratislava Vinohrady (1952 — 1953), rozmnožovač Koospolu (1955 — 1965), od roku 1966 na dôchodku. Zomrel 18. októbra 1977 v Bratislave (Krčméryho 10).

Básne a publicistické texty Martin Toman Banátsky uverejňoval vo Svite, v staropazovskej Zorničke, v Národnej jednote, Národnom kalendári, Slovenskom svete, vo Svojeti, v Slovenskej politike, Novom rode, Našom živote a v Hlase ľudu. Písal aj po srbsky a po maďarsky. V prvej polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia prichystal do tlače rukopis knižky veršov Básne, ktorá však nevyšla.

Tieto biografické záznamy nachádzame v knihe Víťazoslava Hronca Chrestomatia slovenskej vojvodinskej poézie (SVC a ÚKVS Nový Sad, 2010).

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články