Ústava, najvyšší zákon republiky, ktorý musí dodržiavať každý obyvateľ toho ktorého štátu. Preto sa okrem „úradného" paragrafového vydania dostáva medzi obyvateľov jednoducho (zrozumiteľne) spísané všetko, čo majú o nej vedieť. Do rúk sa nám dostala útla, sto stranová knižočka „Ústavopis čili nauka o právach a povinnosťach občanských...", ktorá bola určená, ako sa ďalej na úvodnej strane uvádza – „pre počiatočné, opakovacie a mešťanské školy, učiteľské prípravovny a pre pospolitý ľud v Uhorsku." Zostavil ju Gabriel Zaymus a vydal Spolok sv. Vojtecha tlačou v Turčianskom sv. Martine roku 1872. Téma je zrozumiteľne (populárne) spracovaná pre určenú cieľovú skupinu, preto sa ani nepatrí do textu vstupovať vlastným komentárom, a tak v ňom budú prevládať kópie výrezov.
Nebudeme sa zaoberať jej všetkými časťami, ale vyberieme z nej len tie, podľa nás najzaujímavejšie, ktoré by mohli osloviť súčasného čitateľa.
Po počiatočnom rozpísaní sa o rodine, obci, národe a štáte prechádza k popisu štátneho zriadenia. Z tejto časti vyberáme súpis pomenovaní vladárov.
Dostávame sa k samotnému popisu Uhorska, do ktorého boli zahrnuté krajiny:
Vývoj Sedmohradska je opísaný v nasledujúcej časti.
Pokračuje vývojom Chorvátska, Slavónie a Dalmácie,
ale i oblasťou mesta Rieka, tu nazvaná „Uhorské Primorie", kde sa hranica často menila.
Uhorsku pripadla aj tzv. „Vojenská hranica",
ale aj niektoré ďalšie krajiny, nuž, pripomeňme si ich.
Po prečítaní predchádzajúcich častí sa nám odkrýva obraz územného vývoja Uhorska. Jeho obyvateľstvo je uvádzané v nasledujúcej časti s tým, že okrem Slovákov v ňom žili Maďari, Rumuni, Rusíni, Srbi, Horváti, Nemci, no aj Slovinci, Bulhari, Talianim, ako aj (všetci s malým počiatočným písmenom) židia, cigáni, arméni, gréci a turci. Obyvatelia sa priznávajú k vierovyznaniu – väčšinovo ku katolíckemu, latinského i gréckeho obradu. Ostatní sú nezjednotení gréci (východná cirkev), evanjelici augsburského vyznania, kalvíni, unitári i židia (hebrejská viera).
Dostávame sa k časti o pôvode štátu a uhorskej ústavy:
Uvádza sa tiež, že Veľká Morava pre nesvornosť Svätoplukových synov v roku 907 zanikla...
Z iného zdroja sa dozvedáme aj toto: „V roku 885 sv. Metod zomrel, Rím slovanskú liturgiu zakázal a kráľovi Svätoplukovi prikázal vyhnať Metodových učeníkov. Svätopluk to vykonal tak dôsledne, že do konca 17. storočia sa na území Uhorska o Slovanoch nič nevie."
V nasledujúcej časti je zaujímavo vysvetlené pomenovanie obcí – dedina a osada. Dedinou sa nazývali tie obce, ktoré boli spočiatku osídlené jednou rodinou na ktorú dedične prechádzala jej správa a osadou preto, že sa tu následne mohlo osadiť aj iné nepríbuzné obyvateľstvo. Viac dedín tvorilo vidiek, okres alebo ochodzu a viac ochodzí župu. V každej župe bol hrad (zámok), miesto pre väčšiu bezpečnosť voči vpádom nepriateľským opevnené. Tuná sídlil župan hlava a správca župy.
Dostávame sa k opisu zriadenia, v krátkosti o tom v nasledujúcom výreze.
Ako prvá listina sa uvádza „Zlatá bula" kráľa Ondreja I., ktorá „určovala hranice moci kráľovskej" a potvrdzovala „starodávne slobody a práva veľmožov čili magnátov, hodnostárov a zemänov krajinských".
Druhou je „Zákonná listina z roku 1587", kde sa píše – „Táto zmenila dosavádny spôsob dochádzania kráľov uhorských na trón. Týchto si totiž Uhorsko dosial slobodne volilo; dľa listiny tejto ale zriekol sa smen uhorský práva toho, a ustanovil, že nabudúce zákonitým kráľom uhorským má byť voždy prvorodzený syn mužských potomkov domu habsburgsko-rakússkeho...
Treťou bola tzv. „pragmatická sankcia" z roku 1723, ktorý „vyniesol" kráľ Karol III. preto, že nemal mužských potomkov a aby mohol „usadiť" na rakúsko-cisársky a uhorsko-kráľovský trón svoju dcéru Máriu Teréziu, zabezpečil to v troch bodoch týmto textom – a) „snem uhorský prenáša právo na dedičenie trónu uhorského aj na ženskú vetev, ženských potomkov rodu habsburgsko-rakúskeho, no s prednosťou mužských"; b) „kráľ zaväzuje seba aj potomkov, že v Uhorsku budú panovať podľa uhorských zákonov"; c) „kráľ priznáva Uhorsku právo, že si bude môzť kráľov jako kedysi slobodne voliť, keď by mužská i ženská vetva rodu habsburgsko-rakúskeho vymrela".
Štvrtým bol Zákon z roku 1848, ktorý zabezpečil „že každý občan krajiny, bez rozdielu rodu a stavu, je slobodný, a každý bez rozdielu má právo účasť brať v ústavných právach a slobodách..."
Piatym boli Zákony, „ktorými previedlo sa tzv. vyrovnanie medzi Uhorskom a Rakúskom".
Ján Sabo z Prievidze
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)
Komentárov
Treba mať pozor keď sa čerpá z publicistických ap. zdrojov “tej uhorskej krásnej zemi”. Zvlášť po roku 1867. Aby sa s predpokladane čistou vodou nezačreli aj - žaby. Bludy a klamy vo veľkomaďarskej, maďarizačnej politike. Slovensko a Slováci v nej - nejestvuju ?!
Inač, oktrojovanou tzv. decemberskou ústavou vydanou 21.12.1867, habsburská ríša sa, teritorialne, po Vyrovnaní, podelila na Predlitavsko (Cislajtansko - Rakusko) a Zalitavsko ( Translajtansko - Uhorsko). Delila ich rieka Litava (odtiaľ - Litavský ?!), známejšia ako Leitha alebo Lajta…
Mimochodom, v roku 1835, keď podľa textu (aj) kežmarského študenta Dimitrija Davidoviča bol v Srbsku schválený tzv “Sretenjski ustav”, Dunajská ríša ústavu ešte nemala. Len parcialne oktrojované (cisárom “darované”) projekty, diplomy, patenty atp.
Apropo, tisíc rokov pred tou “decembrovou” na Slovensku ako závažnej časti veľkomoravskej ríše, už jestvoval Nomokánon svätého Metoda a “Zakon sudnyj ljudem”.
Nepodarilo sa závisti vymazať tieto ustavy a zakony, ani materialne ani z pamäti. A komu sú potrebné bludy a klamy v digitalizácii ? Ako obrovský “ error”...