8. mája 1945 bola ukončená II. svetová vojna. Nemecko podpísalo bezpodmienečnú kapituláciu krátko pred polnocou o 23:01 stredoeurópskeho času. V Moskve vtedy už bolo po polnoci a preto sa Deň víťazstva nad fašizmom v niektorých krajinách oslavuje 9. mája. Slávime teda víťazstvo nad hrôzou, ale smútime aj nad veľkou, neopísateľnou stratou. Žialime za zmárnenými miliónmi životov. Druhá svetová vojna bola najkrvavejší a najbrutálnejší konflikt v novodobých ľudských dejinách. V Európe zomrelo asi 40 miliónov ľudí a na celom svete asi 65 miliónov ľudí - najväčší počet boli civilisti. V tieto dni mnohí smútia aj za stratenou Juhosláviou. Pred štyridsaťjeden rokmi 8. mája 1980 v Belehrade bol pochovaný juhoslovanský prezident Josip Broz Tito. Titov pohreb bol aj pohrebom Juhoslávie, tej skutočnej, hrdej a významnej, veľkej v pravom slova zmysle. Smútiac za Titom smútime aj za Titovou érou, ktorá zostala synonymom mieru, poriadku, spravodlivosti, sociálnych istôt.
Tito dokázal takmer štyri desaťročia krotiť nebezpečný nacionalizmus, ktorý po jeho smrti vzplanul a ktorý pred tridsaťročím bol príčinou krvavého stroskotania posledných zbytkov „Titovej Juhoslávie". Nacionalizmus, ideológia jednostranne zdôrazňujúca význam jedného národa a politika založená na takejto ideológii, zavinili v II. svetovej vojne smrť podľa niektorých až 80 miliónov ľudí.
Koncentračný tábor Osvienčim, Auschwitz-Birkenau, v Poľsku je symbolom holokaustu, genocídy asi 6 miliónov európskych Židov a ďalších „národných nepriateľov". Nepriateľmi boli iba preto, že boli príslušníkmi iného národa a iného vierovyznania. Vraždení boli bezcitne, brutálne, zversky... v plynových komorách, spaľovaním, zastrelením; asi 200 000 väzňov v Osvienčime zomrelo na následky chorôb, podvýživu, týranie, alebo ako obete lekárskych pokusov, ktorých hrôzu si ťažko možno čo len predstaviť.
Nacionalistické a fašistické vášne aj v súčasnosti tlejú. Nedovoľme im, aby sa rozhoreli.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)