Prázdniny sa pomaly končia a školský zvonec len čo nezazvoní. Prípravy na nový školský rok kulminujú. V týchto dňoch plné ruky práce majú aj školníci a upratovači. Školníci, ktorí mnohým generáciám petrovských gymnazistov natrvalo zostali v pamäti sú Mária Kaňová a Štefan Kaňa. Boli viac než školníkmi, boli aj domovníkmi, boli organickou zložkou gymnázia a o gymnaziálnu budovu sa starali ako o vlastný dom. Mária nastúpila do práce pred 70 rokmi, v roku 1951 a Štefan na gymnáziu pracoval od roku 1946. O tejto manželskej dvojici v gymnaziálnej Pamätnici II, ktorá vyšla v roku 1979 pri príležitosti 60 rokov gymnázia v Petrovci v stati Rozlúčkové slová Samuel Spevák píše:
„V priebehu svojich šesťdesiatročných dejín náš ústav mal dve manželské dvojice školníkov, ktoré si svojou pričinlivosťou a starostlivosťou o školský majetok vyslúžili špecifické postavenie a stali sa organickou zložkou gymnázia. Boli to najprv báči a ňanička Brtkovci, potom báči a ňanička Kaňovci.
Generácie žiakov i profesorov, ktoré prichádzali na náš ústav a potom z neho odchádzali, bez Kaňovcov si gymnaziálnu budovu sotva vedia predstaviť. Keď sa im v pamäti vynoria tieto naše múry alebo dlhé chodby, vchodové dvere, naše nádvorie alebo lipový háj — vždy sú pritom i »náš báči«, alebo ňanička, prípadne obaja. Niečo tam porábajú, upravujú, riadia, alebo aspoň stoja, strážia svoju školu.
Vždy sú tam, v suteréne, v budove alebo inde: vždy sú prítomní.
Za tri desaťročia. V lete v zime, vo dne v noci.
Tie splynuté predstavy gymnázia a Kaňovcov bude ťažko oddeliť. Budú si jedna druhej veľmi chýbať: ani jedna nebude úplná bez druhej a dlho asi nebude ľahko ani gymnáziu bez Kaňovcov, ani Kaňovcom bez gymnázia.
Oni patrili škole.
A škola bola ích.
Tak ju opatrovali: ako vlastnú. Tak bdeli nad ňou, nad jej majetkom.
Ochotne. Odovzdane...
Bez rátania hodín.
Školský zvonec tu zvoní denodenne. Volá do práce — alebo oznamuje, že sa určitý úsek roboty ukončil.
Kaňovcom zvonec nikdy neoznámil, že povinnosti v škole alebo okolo školy toho dňa od tej a tej hodiny už nemajú, že pre ten deň od toho času sa ich pracovné povinnosti končia...
Tak mohol zazvoniť iba vtedy, keď ňanička a báči odchádzali do výslužby.
Pri odchode do výslužby sa však nezvoní."
Kp
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)