Mnohí z nás si ešte dobre pamätajú na to, ako sa v nie tak dávnej minulosti spávalo na „slamenici". Tak sme nazývali slamovú vložku do postele vypchatú slamou. Na dedinách sa slamenice dlhšie zachovali, keďže slamy bolo dosť a dinárov málo. Slama sa v slamníkoch vymieňala aspoň raz ročne, no najčastejšie aj niekoľkokrát do roka. Veď, človek v priemere prespí tretinu svojho života, takže sa usiluje na spanie si urobiť pohodlie. A na slame sa spalo nielen pohodlne, ale aj zdravo. V súčasnosti sa opäť v ekologických ponukách môže nájsť aj „slamník". Slamník, alebo hovorove „strožliak" je totiž správne pomenovanie pre tú našu dolnozemskú slamenicu. Podľa slovenského slovníka slamenica je pletená nádoba zo slamy. U nás sa tie nádoby pomenúvali slamienky.
Postele sa v minulosti dedili z generácie na generáciu a stávali sa najcennejším darom pre novomanželov. Vo všeobecnosti boli vypchávané slamou alebo páperím. Je to dotyk prírody. Slama je priedušná, takže v lete poskytne vítanú chladivú účinnosť a v zime zohreje. Okrem toho podľa Jamesa George Frazera, škótskeho antropológa, religionistu a klasického filológa, ľudia verili, že v slame prebýva „obilný duch", ktorý dokáže ochrániť pred zlými silami. Toho „ducha" bolo treba vniesť do domu, alebo aspoň uviť veniec zo slamy a zavesiť na dom. Tento zvyk bol hlboko zakorenení aj vo Vojvodine vo viacerých etnických spoločenstvách. Pravoslávni veriaci dodnes na Vianoce vnášajú slamu do príbytkov.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)