- Podrobnosti
-
Uverejnené 11. 12. 2009
NAŠE TOHTOROČNÉ JUBILEÁ - K NEDOŽITÝM 85. NARODENINÁM
MARTINA JONÁŠA
Virtuóz kresieb a malieb
Martin Jonáš (v strede sedí) s kolegami
„Korene tvorby možno u mnohých umelcov hľadať už v detstve. Toto obdobie sa spája u Martina Jonáša so životom v rodine. V lete bol otec poľnohospodárom, pracoval na roli, v zime opravoval čapice, bundy, kožuchy. Zima, to bola vhodná príležitosť pre mnohých ľudí z dediny na stretnutie. Keď napojili, nakŕmili stádo, večer ostalo ešte dosť voľného času na návštevy. Často chodili k pánu majstrovi, to ako k jeho otcovi, pozhovárať sa. Malý Martin bol veľký zvedavec. Aby nerušene počúval, o tom čo sa dospelí zhovárajú, tak sa skrýval pod stôl. A popod toho stola cez ich rozprávky cestoval tak ďaleko, ako v skutočnosti nemohol. Práve tak ako tie rozprávky, aj on išiel do suchoty, do neúrodných rokov, exekúcií, a do všetkého, čo žilo v tej dobe. Prežíval, čo sa nenašlo na jeho spoluobčanov – národnostná neprávosť, vojny a všetko iné okolo toho. Počúval pod tým stolom a pritom a pritom nič iné nevidel, len tie „bačkory“, tie veľké velikánske topánky, obuv naplnenú slamou, takže boli skoro toľké ako detská kolíska. A tie ruky! Unavené, oškriabané, opuchnuté, oškvarené. Rozmýšľal, ale čo tie „ručiská“ majú, kristepane, čo sú také vykrivené prsty, čo tie nechty nemajú obriadené.
Život tohto maliara šiel tesne vedľa seba s tvorbou. Keď dorastal, pochopil, prečo videl ako chlapec spod stola takých ľudí.
Sám pred sebou to nemusel dokazovať, lebo roľnícku prácu poznal. Po
vojne, keď nastal čas aj pre zábavný a osvetový život, dozrievali
ekonomické a ďalšie podmienky, môže Martin Jonáš napĺňať svoju
predstavu o veľkosti roľníka aj cez výtvarnú tvorbu. Monumentalizuje,
zvýrazňuje veľkosť človeka, ktorý mu svojprávne vyčnieva ponad pôdu,
lebo si vie pevne na ňu zastať, rozumie jej, žije s ňou a vie z nej čo
najviac vyťažiť.“
Dušan Mikolaj
„Dívam
sa na jeho obrazy vždy znova a opäť, prekvapený tak ako pred rokmi.
Robustné postavy banátskych sedliakov – Slovákov hovoria o stáročnom,
priam biblickom spojený so zemou, ktoré nás, často nehodných, trpezlivo
nosí na svojom doráňanom chrbte, napriek všetkému, čo sme nedobre
urobili, nás kŕmi, ba v poslednej hodinke nás aj na večnosť pritúli.
Ak
máme veriť významnému francúzskemu teoretikovi Jeanovi Cassouovi, že
insitné umenie „... predstavuje utajený, ale mocný a výdatný prúd, prúd
živej vody...“, tak dielo Martina Jonáša je tým prameňom krásy a
úprimnosti, ktorý ľudstvu tak často chýba. Je tu, pre nás. Nemali by
sme ho obísť.“
Viliam Apfel
„Kým
Kovačica drieme v nedeľnom odpoludní, u Jonášov je zakaždým živo. A
nielen v nedeľu. V zime, aj v lete. Sviatok – nesviatok, za každého
počasia. Každý deň návštevy, v niektorý aj pätnásť. Autá so zvedavcami
z celého sveta. Každý chce vidieť vyhňu, v ktorej sa „kujú“ diela
jednej z najväčších postáv svetového insitného umenia. A majster ďalej
rozpráva, vždy pohostí návštevníkov, nikoho neposlal preč od dverí.
„Len ten čas beží a návštevy sú jeho veľkým zlodejom...“, - vraví.
Prah jeho domu prekročil dlhý rad prominentných politikov, nevynímajúc
hlavy štátov, svetoznámych spisovateľov, vedcov, umelcov. Bola tu
napríklad celá plejáda hereckých hviezd – Ursula Anderssová, Alain
Delon, Annie Girardotová, Franco Nero... Jonášove obrazy sa rozbiehajú
do celého sveta.
Insitné umenie stojí mimo akéhokoľvek výtvarného slohu a profesionálnej
školy, je prejavom rýdzej individuality. Dielo slovenského maliara
Martina Jonáša to potvrdzuje. Je maliar, básnik a filozof zároveň. Má
vrodený maliarsky inštinkt, talent. Obrazy „stoja“ na lapidárnosti
výtvarnej výpovede mocnej myšlienky. Majú emotívny náboj, jasnú logiku,
kus nostalgie, ale aj figliarstva. Neobyčajná invencia a symbolika sa
tu spája s virtuozitou podania. Tu niet špekulácie, ani rafinovanosti,
takej typickej pre nemálo „naivných“ maliarov, ktorí umelú neobratnosť
povyšujú na spontánnosť. Jonáš nie je námesačník, nemaľuje utopické
ostrovy, neprenáša na plátno fantastické sny. Je realista a humanista –
človek medzi pôdou a paletou.“
Ivan Melicherčík
„Na
rozdiel od ľudí, o ktorých možno písať ľahko, plynulo, priamočiaro,
rozvážne, s mierou – sú aj ľudia, o ktorých ťažko napísať hoci aj vetu,
aby ste s tým boli spokojní. Sú ľudia, o ktorých keď hovoríte, zdajú sa
vám vaše slová nedôstojné poslania hovoriť o ľuďoch, zdá sa vám, že pri
týchto slovách prestávate veriť v magickú silu jazyka. Sú ľudia, ktorým
sa väčšmi priblížite, keď ich budete vnímať očami, než lahodiť im
rečou. Sú to ľudia typu Martina Jonáša.“
Michal Babiak
„V skupine kovačických maliarov vyniká Jonáš kresliarskym nadaním.
Suverénne prechádza cez rôzne grafické techniky od drevorytu a linorytu
cez medirytiny až po sieťotlač či serigrafiu. Vydal tridsať grafických
máp. Kresba má virtuózny ťah, línia je pevná, hladká a plastická.
Východiskom – ako pri olejoch – je figúra, ktorej tvár je vymedzený
dynamickou kontúrou a obrysom. Nie sú len čiernobiele, často ich
dotvára farebným tieňovaním.
Martin
Jonáš obohatil insitu o nové výrazové a významové polohy. Je to umelec
s prekvapujúcou invenciou a imagináciou. Svojím neopotrebovaným
pohľadom a bezprostrednosťou prejavu sa pripája k tým umelcom, ktorí
prispievajú ku vzkrieseniu prapôvodnej vyjadrovacej sily človeka.“
Katarína Čierna
„Martin Jonáš využíva farby, aby vyjadril svoje city a zážitky vo
chvíľach inšpirácie. Preto nás jeho bohaté a silné koloristické relácie
– expresívne a smelé – vzrušujú a osvojujú. Od koloritu z lásky voči
slovenskému ľudovému folklóru, farby ktorého bral len ako základ,
rozširujúc ich do nejasných a zušľachtených tónov zelenohnedých a
sivomodrých harmónii s intenzívnymi akcentmi základných farieb,
postupne prešiel na šťavnaté a malebné farby siatin a plodov dozretých
pod horúcim banátskym slnkom. Modrasté „zamatové banátske súmraky“
vymenil expresívnymi a zvučnými súladmi zlatožltých kukuríc,
pomarančových tekvíc a hnedých tónov húb, koloritom, v ktorom obloha
ako zrelá tekvica „zorou zapálená“ pôsobí smelo. Tým spôsobom, ako sám
maliar hovorí, vyjadruje lásku voči plodom svojho rodného kraja a
životnú závislosť od nich. Jeho prechod z nejasných a teplých na
zvonivé a silné tóny zlaďuje sa transformáciou koloritu ženských
odevných predmetov, ktorý v zamatových a nežných tónov vytváraných
prirodzenou cestou, po 19. storočí, preberá záhradnú pestrosť silného
koloritu anilínových farieb ako novú harmóniu.“
Miroslava Boškovićová
„Krajinka
Martina Jonáša – najčastejšie obraz dedinského domu – znázornená je
nadchýnajúcimi farbami v hrejivej tonalite. Domčeky sú zoradené do
oválneho alebo hroznovitého tvaru s vežou, ktorá dominuje, a dodané
dekoratívne detaily pripomínajú rozprávku a vyžarujú teplotou. Podľa
citovej transpozície videného sa Jonášove obrazy vyčleňujú aj v galérii
insitných maliarov v Kovačici. Práve poetickosť a obrazotvornosť sú,
podľa nášho subjektívneho ocenenia, najväčšie hodnoty Jonášovej
malebnosti.“
Ksenija Katanićová
„Jonášovi sa – takýmto spôsobom konštruujúc kompozíciu – darí popri
anatomických tvaroch dať každej postave určitú psychologickú dimenziu.
To dosahuje znepokojenou líniou, ktorá je v stredobode postavy
zdôraznená. Tým spôsobom líniou tvary nezatvára, ale naopak, líniou
ponecháva tvary otvorené, čo kresba dáva určitú pružnosť a poetický
podklad. Získava sa dojem, že na tých kresbách je vyjadrená aj forma,
aj priestor a určitým si spôsobom aj osvetlenie.“
Slobodan Sanader
„Ledva som presvedčil Martina Jonáša, aby som mohol nakuknúť pod jeho
strechu, a tak odhaliť tajomstvo staré ako on, a tak samému sebe
vysvetliť jeho osobnosť ako umelca. A uňho: hŕba skíc, výkresov, ba aj
poniektorá olejomaľba na lesonite. Sú to vlastne štúdie postáv a
detailov, ktoré predchádzali tomu, čo on a toto prostredie dnes majú.
Počas jeho žartovania na vlastný účet objavil som, že má vyše sto básní
v slovenčine. Keď mi niektoré z nich preložil, pochopil som zmysel jeho
vnútornej potreby aj takto sa vyjadriť – ako spontánny impulz tvorby.
Zdá sa mi, že tajomstvo výnimočnosti tohto sedliaka – maliara
odhaľujeme v bohatstve a nadanosti jeho osobnosti, že nenútene dosahuje
najjemnejšie pojmy pre hudbu, poéziu, dejiny a kultúru vôbec, že
vedychtivo, vedený zvláštnym inštinktom, badá po všetkom, čo je ľudské.
Jeho diela sú individuálnym prienikom hodnoty osobnosti.
Kto
sa pokúsi v správaní sa tejto nerozhodnej osobnosti odhaliť jeho ako
človeka a umelca, stretne sa s jedným priateľským úsmevom, ktorý je
neprekonateľnou prekážkou a ktorý vás usmerňuje, sugeruje určitý si
druh poučenia „ak ma chcete hlbšie spoznať, to môžete, pozorujúc moje
obrazy a nie mňa ako zjav.“ Toto poučenie znamená mnoho, najmä ak
prichádza od samouka sedliaka - maliara.“
Slobodan Šarenac
„Zobrazujúc tých ľudí, ich sny a nádeje, Jonáš vlastne objavuje
nezaniknuté hodnoty života na zemi vôbec. V tom je vlastne spoločný
menovateľ všetkých jeho obrazov, v tom je tá niť, ktorá ich viaže
dohromady. Okrem toho, panoramatické zábery jeho kraja charakterizované
bohatstvom farebnej náplne. Bledá žiara neba s veľkým oranžovým slnkom
utvárajú pocit tepla, rovnako ako pasienky a lúky, ktoré sa s množstvom
žiariacich kvetov rozprestierajú na všetky strany. Často je v prvom
pláne na jeho obrazoch veľký šúľok kukurice, ktorého zo všetkých strán
ozobáva kŕdeľ husí - a všetko to cítiť ako neoddeliteľná časť
maliarovho kraja. Ten šúľok kukurice je vlastne symbolom života a
všetkého, čo príroda dáva človekovi.“
Nebojša Tomašević
„Povedať nepovedané o umelcovi so svojským rukopisom široko – ďaleko za
rodnou nedozernou banátskou rovinou? Napísať nenapísané o Kovačičanovi,
ktorý nás mladších spoluobčanov svojráznou nevyčerpateľnou energiou
„zapriaha do národa roli dedičnej“? Ku ktorému neraz zaskočíme na kus
dobrej reči. Radosť ho počúvať. Prekypuje nielen neopakovateľnými
námetmi na olejomaľbách a nápadmi na kresbách, ale i ochotou prispieť
do národopisnej klenotnice bohatým archívom, v ktorom nejeden papierik
dostáva zvláštnu hodnotu, zámožnou slovnou zásobou, v ktorej pramení
kovačické nárečie, alebo aspoň – vzácnou radou. Je neposedný, vnímavý,
obrazotvorný.“
Ján Špringeľ
(výber textov z denníkov, týždenníkov, občasníkov a publikácii urobil Ján Špringeľ,
reprodukcie olejomalieb a grafík, ako i spoločná fotografia maliarov:
archív autora, súčasné farebné fotografie domu Martina Jonáša a Galérie
insitného umenia Ján Špringeľ)
Martin Jonáš
(9. 5. 1924 Kovačica – 31. 1. 1996 Pančevo) sa narodil v
roľnícko-remeselníckej rodine. Vychodil štyri triedy základnej školy a
absolvoval polročný poľnohospodársky kurz. Bol spoluzakladateľom
výtvarnej sekcie založenej pri slovenskom kultúrnom spolku Pokrok a
spoluzakladateľom Galérie sedliakov – maliarov pri Dome kultúry v
Kovačici. Bol nositeľom mnohých významných cien, diplomov a medailí z
medzinárodných prehliadok insitného umenia. Pestoval olejomaľbu,
grafiku a kresbu. Tvoril v rodisku, kde mal ateliér otvoreného typu.
Pochovaný je v Kovačici.
You have no rights to post comments