- Podrobnosti
-
Uverejnené 25. 01. 2011
Kulpínčania sú aj na Slovensku - konkrétne v Prievidzi, aktívni
Ktosi múdry povedal – „Každý z nás je anjel s jedným krídlom, ale na to, aby mohol vzlietnuť, musí niekoho objať.” A tak nikdy nie je neskoro na správne rozhodnutie, na dobrý skutok, stačí len vykonať inventúru v hodnotách, vniesť svetlo do mysle a lásku do srdca –uvádza to periodikum Prievidzský občasník, ktorého členom redakčnej rady, manažérom a tvorcom je kulpínsky rodák, neprofesionálny historik Ján Sabo. Ako hovorí – „Sám som si občasník vymyslel, sám zohnal peniaze, sám si ho doma zostavujem a typograficky upravujem a aj si ho predávam“. V roku 2008 bola redakcii udelená „Cena mesta Prievidza“. Na podnet rovno tohto písania a po inventúre v hodnotách vznikol aj tento text.
Členovia Klubu priateľov histórie Prievidze, sediaci v strede Ján Sabo, pri ňom z ľavej strany manželka Anna
Ján Sabo sa narodil roku 1942 v Kulpíne, s väzbou na rodiny Trpinských a
Vidových. Toho času je aktívnym dôchodcom, keďže svoj záujem stále
sústreďuje na odhaľovanie nepoznanej histórie svojho nového domova
-Prievidze. Z týchto pohnútok pred vyše 20 rokmi stál pri založení
Klubu Bôbarov. Klub bol založený v čase prievidzských hodov roku 1990 a
počas svojho pôsobenia si získal priaznivcov, ale aj čitateľov neskôr
vydávaného časopisu Prievidzský občasník. Prvotnou myšlienkou pri
založení Klubu Bôbarov – rodákov Prievidze bolo otvoriť domáce archívy
súkromných zbierok, rôzne pamiatky, spomienky, životné zážitky a príbehy
z histórie mesta. Zaujímavosťou je, že jedným z iniciátorov vzniku
tohto klubu bol Ján Sabo, hoci nie je rodákom Prievidze, ale za obdobie
pôsobenia v metropole hornej Nitry získal však k tomuto mestu takmer
rodný vzťah.
Tiež bol i jedným zo zakladateľov Klubu priateľov histórie Prievidze
(podrobne na adrese – http://kphp.tym.sk). Podieľal sa aj na realizácii
projektu i tvorbe nového produktu cestovného ruchu Zlatá prievidzská
cesta a spolu s manželkou Annou sa dodnes významne podieľajú v činnosti
klubu. Sú i spoluautormi niekoľkých knižných publikácií, bádajú po
stopách histórie a to nielen prievidzskej. Uvádzame niektoré texty,
ktorými sa približujú dávne udalosti z našich dolnozemských končín.
Po stopách histórie, z pera Natálie Maliarikovej (1933) pranetere svetoznámeho architekta Michala Milana Harminca, pôvodom Kulpínčanka.
Bojovné Slovenky nielen v Prievidzi
Franský
kráľ Ľudovít Nemec v 9. storočí opakovane napádal kraje, obývané našimi
predkami. Snažil sa pokoriť Svätopluka, lenže on tieto útoky vždy
odrážal a tak sa stalo, že nielen radoví vojaci franského vojska, ale aj
šľachtickí bojovníci sa pred útokmi Slovanov zachraňovali
útekom. Prekvapením pre nich bolo, keď slovanské ženy, zistiac smer
útoku franských bojovníkov zo zálohy na nich strieľali, dlhými papekmi
(palicami) ich zhadzovali z koní a pravdepodobne ich aj bez milosti
ubili. Ich činy dokazujú, že boli oddané svojim mužom bojovníkom,
inteligentné (lebo vymysleli túto stratégiu ničenia nepriateľa) a
telesne zdatné, keď to tak dobre zvládli. Po mnohých stáročiach sa
podobná situácia zopakovala. Bolo to v čase, keď sa Slováci z málo
úrodných oblastí svojej hornatej krajiny sťahovali na juh Podunajskej
nížiny. Zakladali si dediny a snažili sa žiť tak, aby si udržali svoj
rodný jazyk a náboženstvo. Väčšinou boli evanjelikmi a to podnietilo ich
nových zemepánov k tvrdým zákrokom. Všemožne sa pred 280-imi rokmi
snažili ich nielen pomaďarčiť ale aj priviesť na zmenu náboženstva. To
všetko prebiehalo v oblastiach, ktoré dnes patria Srbsku a Chorvátsku,
ale vtedy boli súčasťou Rakúsko-Uhorska, kde bol preferovaný
katolicizmus.
Petrovčania písali veľa žiadostí, oslovovali zemepánov, ba i samotného
panovníka prosili o evanjelického kňaza, či učiteľa, - všetko bolo
márne. Tlak sa na oboch stranách stále zvyšoval a preto sa v stredisku
našich dolnozemských Slovákov, v Báčskom Petrovci, vrchnosť rozhodla
postaviť školu pre katolíckeho učiteľa a kostol pre katolíckeho farára.
Sám arcibiskup z mesta Kalocsa si v roku 1769 vynútil od obce pozemok.
Prišli zememerači,
všetko vymerali, pozemok prichystali na stavbu a odišli. Dedinčania sa
búrili a preto dostali od vrchnosti príkaz, aby richtár zaviedol v
dedine pokoj, lebo ak nie – príde vojsko.
Prievidzský občasník 2/10
S rovnakým názvom je na našej (kulpínskej) stránke uverejnený aj
iný príspevok zo spomienok na život v Báčke od tej istej autorky Natálie
Maliarikovej. Možno si ho prečítať v Pamätníčku (v hornom pravom
rohu).
Bojovné Slovenky nielen v Prievidzi
Arcibiskup
už mal skúsenosti s evanjelikmi, lebo oni, ako aj príslušníci iných
vyznaní, si to svoje, napriek výstrahám, väzeniu a telesným trestom,
vždy ubránili. A tak to bolo aj v spomínanom roku.
Keď
zememerači odišli a predstavení obce sa radili – ženy už konali.
Vyznačený pozemok udupali a kolíky povytŕhali. Celý týždeň boli v
pohotovosti, lebo čakali na úradmi určeného učiteľa. Keď sa ten objavil,
tak ho drúkmi, lopatami i metlami – ktorá čo pochytila – zahnali. Lenže
ako odveta prišli vyzbrojení husári z pevnosti Petrovaradín, ktorý je v
súčasnosti
časťou Nového Sadu. Ale ženy sa nenaľakali! V chotári obce si spolu so
svojimi deťmi zastali pred prichádzajúce vojsko a hlasno volali:
„Strieľajte, ak smiete, do žien a detí.“ Veliteľ síce streľbu zakázal,
ale ženy dal zavrieť. Najvernejšie cirkevníčky a bojovníčky, medzi
ktorými boli nielen sedliačky, ale aj manželky remeselníkov. Ich mená sú
dodnes zapísané v obecnej
kronike. A odplata? Na verejnosti boli potrestané bitkou. Chlapi
putovali do väzenia, ale Petrovčanov to neodradilo. Bojovali ďalej,
vyjednávali, písali petície, až kým neuspeli u nového zemepána, grófa
Andreja Hadíka. Hoci sám bol katolíkom, ich prosbu splnil a v roku 1783
uzákonil miesto pre slovenského evanjelického učiteľa, ktorý ich viedol
aj v oblasti vzdelávacej a konfesijnej.
Tieto príbehy by sme mohli doplniť parafrázou piesne – „Slovenskí
mládenci, smelé matky máte...“
Doplnok redakcie Prievidzského občasníka 2/10.
citované z knihy Viery Benkovej: Z dávneho Petrovca. Hlas ľudu, Nový Sad l998.
Tak ako
vieme mená vzbúrených Prievidžaniek, tak sa dozvedáme priamo z Petrovca
mená žien, ktoré sa rozhodli „konať“:„Vodcovia vzbury Hric a Pucovský s
notárom Šebianom, majstrom Kováčom a niekoľkými ženami vyzvali potom
všetkých Petrovčanov na veľkú vzburu. Celý týždeň v spomínanom období to
v Petrovci vrelo ako v kotle. Ani richtár už neveril, že k zrážke
nedôjde, lebo úrady dostavili nového učiteľa Patakyho a vyslali i
ozbrojených husárov. Najvernejšie cirkevnícky Sabadošová, stará
Suchotková, Žatekajová, Pucovská, Hricová, Durovková, pani Mäsiarová
Miškovková-Masárová (z tohto rodu je rodina Labáthová) a i. boli verejne
pred obecenstvom potrestané šibami (palicovaním) a vodcov vzbury, ktorí
sa vraj dali na tento zboj a odpor, poslali do väzenia do pevnosti Báč.
Bolo to 18. apríla 1769.“
Katarína Pucovská
You have no rights to post comments