- Podrobnosti
-
Uverejnené 5. 03. 2014
Prečo sa neje mäso v Popolcovú stredu?
Píše Ján Kulík
Kresťanský cirkevný kalendár I. prešiel svojou evolučnou cestou, kým sa ustálil v podobe, akú máme dnes. V kultúrach krajín a národov Stredomoria a Malej Ázie, ale aj vôbec v kultúrach Indoeurópanov, jar znamenala znovuodžitie prírody, začiatok nového ročného cyklu života, znovunarodenia sa... z čoho vzniká aj idea „večného života“. Vidíme to v už aj v predkresťanskej dobe. V najrozličnejších sviatkoch starých Grékov, Rimanov a ešte skorej, v starom Babylone... Keď umrel Nimród (Gen. 10:8,9 „Kúš splodil Nimróda, ktorý bol prvým mocnárom na zemi. Bol udatným lovcom pred Hospodinom...) jeho telo podľa rozkazu manželky Semiramis, rozsekali, spálili a popol rozoslali aj do najvzdialenejších kútov krajiny.
Keď
Semiramis nezadlho porodila syna Tummuza, nie len ona, ale všetci
verili, že sa Nimród znovunarodil a pravda, tvrdilo sa, že na svet,
zázrakom, prišiel vykupiteľ. O tomto sa dozvedáme z pera Alexandra
Hislopa, čo ešte neznamená, že tu ide o nejaký izolovaný mýtus, ale o
chápanie človeka v širšej zemepisnej a kultúrnej škále. Podobný prípad
nájdeme aj v Biblii, „Sudcovia“ 19:25-29, Sam. 11:7.
U
nás, aspoň nemáme o tom žiadne písané pamiatky, podobné krutosti,
opletené s nejakým mýtom, neboli. Vynášala sa Morena, rodila sa Vesna
atď. rok, za rokom sa otáčal. Veľkonočný zajačik a vajíčko, tiež v sebe
skrývajú hlbokú symboliku. Ako sa rodí nový život? Najlepšie to vidíme
pri vajci. Vykľuje sa a preto v najrozličnejších mýtoch sveta stretneme
sa s poverou, že svet sa vykľul z vajca, symbolom mnohých antických
bohov bolo práve vajce... kým zajace sú obdarené výnimočnou schopnosťou
regenerácie. Rodia sa, "ako zajace". Hlavne na jar, keď je tu dostatok
mäkkej trávičky. Práve z toho neobstojí snaha austrálskych "zelených",
aby sa tunajším symbolom Veľkej noci stalo austrálske zvieratko bilby.
Podobá sa na zajaca, má dlhé uši, ale v procese regenerovania, je pri
spodine. Hrozí mu zánik, nuž aký by to bol symbol vitality,
regenerovania? V čase súčasnej Veľkej noci, európske národy z
predkresťanskej Európy, tiež mali svoje najrozličnejšie sviatky a
chtiac-nechtiac, dostali sa aj do kresťanstva. Márne sa cirkev snažila o
ich eliminovanie. Mali hlboké korene. Vidíme to, okrem iných rečí,
hlavne v angličtine. (Čiastočne ju pozná skoro každý.) Pomenovania dní
týždňa majú vyložene predkresťanskú etymológiu, či nazvali by sme to aj
pohanskú. O nič lepšie nepochodila ani "Veľká noc - Easter". Tento názov
(v nemčine Oestern) svoje východisko má v mene starej ger. bohyne
Eostre( germaský Austrón), ktorej slávnosti sa poriadali v čase jarnej
rovnodennosti. Podobne je to aj ang. termíne pre veľký pôst = Lent.
(St.h.n. lengiz, nem. lenz - súč. Fastenzeit, str.h. lenta..)Všetko
vychádza z ger. slova pre dĺžku, dĺženia sa dní.
Pôst, veľký pôst
sa začína „Popolavou, Popolcovou“ stredou, čo je 6 ½ týždňov skorej
Veľkej noci a zase tu máme „záhadné“ číslo 40 (dní), lebo nedele sa
neberú do úvahy. (Viď „Meru ôsme roky“), čo má predstavovať Ježišovo
postenie sa v púšti, v divočine. (Vo východnom krídle kresťanov, Pôst sa
začína 7 týždňov skorej od spomínaného a končí sa 9 dní skorej Veľkej
noci). 40 dní „Veľkého pôstu“ nezahŕňa soboty a nedele. Vtedy je
povolené odbočenie.
Aj
„Veľký pôst“ prešiel svojou evolučnou cestou. V prvých storočiach
kresťanstva, zákony pôstu boli striktné, podobne, ako sú aj dnes medzi
pravoslávnymi. Povolené bolo iba jedno jedlo denne, večera, ale tam
nesmelo byť: mäso, ryba, vajcia, maslo... Východné krídlo aj dnes ešte
zakazuje víno, jedlé oleje, mliečne výrobky... kým západné krídlo
kresťanstva je dnes „zhovievavejšie“. Tejto relaxácie, počas II. sv.
vojny podľahla aj rímskokatolícka cirkev. Určilo sa, že jedine
„Popolavá, Popolcová“ streda budú dňami striktného postenia sa. Akoby aj
nie, keď počas II. sv. vojny vojaci katolíckeho náboženstva začali až
masovo prechádzať na protestantizmus.
Medzi
Francúzmi aj dnes máme „Mardi Gras“, čo neznamená nič iné, ako „mastný
utorok“, deň skorej „Popolavej“ stredy. Týmto sviatkom (festivalom) sa
zaznamenáva koniec „predpôstnych“ dní. Angličania to nazývajú „Shrove
Tuesday“, čo znamená, „Spovedný utorok“. V tento deň, tam v ďalekom
stredoveku, ľudia išli masovo na vyspovedanie sa, aby boli pripravení na
pôst.
„Popolavá, Popolcová streda“
za svoj názov vďačí starému rímskemu zvyku, keď sa konvertov na
kresťanstvo obliekalo do šenného rúcha, do vrecoviny, posýpalo popolom
(asi „silný krst“ pozostatok po zoroasterizmu, kde sa „krstilo“ nie
vodou, ale ohňom / popolom) a v „Zelený štvrtok“ sa ich uvádzalo do
kresťanského zhromaždenia, do kresťanskej spoločnosti. Niekde, v čase
medzi VII. a X. st. od tohto zvyku sa upúšťa, ale nie celkom. Teraz
nastala doba posýpania popolom celého kresťanského zhromaždenia. V
súčasnosti, medzi rimokatolíkmi podoba tohto zvyku, tohto ceremoniálu
trvá aj dnes. V deň „Popolavej“ stredy, katolícky kňaz svojim veriacim
na čele robí krížik z popola, ktorý sa získal z minulej, vlaňajšej
nedele, „Palmovej, Kvetnej“, upálením listov palmy.
Úzadie praxe postenia sa. Od najstarších dní ľudskej civilizácie,
každý šamán, žrec, praktikoval svojdruh pôstu, lebo len tak sa mohol
„priblížiť ku vyšším silám“. Akoby aj nie, keď pri svojich ceremoniáloch
vdychoval rozličné dymy, výpary... padal do transu a „veštil“
budúcnosť. Prípad, kedy sa ten, či konkrétne tá, jasnovidka
nepridržiavala predpísaného zvyku, máme zaznamenaný v st. Grécku, v
Delfách. Tam si po radu chodili všetci Gréci, avšak veštkyňa, skorej
svojho veštenia, musela sa postiť až 7 dní, ale stal sa prípad. Nečakane
tam prišiel významný Grék a žiadal si veštenie. Márne ho odmietali.
Voľky-nevoľky, museli pristať a „kňažka“ si sadla na „trón“, ktorý bol
rovno nad škárou, z ktorej vychádzali omamné plyny a začala veštiť.
Nedokončila. Z „trónu“ vyskočila a utekala. Rovno pri dverách chrámu
padla do kómy a umrela veľmi ťažkou smrťou. Vraj preto, že neposlúchala
božský rozkaz. Gréci nám zanechali aj ďalšiu „prax“. Uchádzači o vedu
ránhojiča Asclepiusa sa tiež postili, lebo len tak, vo sne na prázdny
žalúdok, boh mi odokryje tajomstvá liečenia. Tento zvyk nebol ohraničený
len na „starý“ svet. Praktikovali ho šamáni aj v „novom“ svete, v
Amerike, ba vôbec po celom svete. Malo to svoj cveng. Pre dobro
súkmeňovcov, šamán sa „obetoval“ a za jeho „obetu“, ľud ho obdarúval.
Ten dar najčastejšie bol v podobe jedla. Nemusel robiť. Len sa hostil. V
náboženstve zoroasterizmu, pôst bol hriechom. Zakazovalo sa ho, lebo
hladovanie človeka nezosilní v boji, zápase s nedobrom, diablom.
Judaizmus, naopak, mal až niekoľko sviatkov „pôstu“, ako „Yon Kippur“ a
pod. Kresťanstvo, ako východisko má (čiastočne) judaizmus, avšak na II.
koncile Vatikánu (1962 – 65) sa povolila praxa „osobnej vôle“, takže
„pôstom“ sa stáva len „Popolcová streda“ a „Veľký piatok“. Moslimovia to
majú striktnejšie. Počas ich „Ramadánu“ nikto nesmie nič jesť. Od
svitu, do mraku. Keď zapadne slnko, nastáva hostina.
You have no rights to post comments