Vo veku 102 rokov, dva mesiace a jeden deň, včera v Bratislave zomrel Ján Materák, jeden z najstarších dolnozemských Slovákov. Narodil sa v Starej Pazove 8. septembra 1912. Prežil desať štátnych útvarov a dve svetové vojny. Po skončení gymnázia v Zemune 13 rokov robil na Daňovom úrade v Starej Pazove. V roku 1944 ho Nemci chceli zverbovať, aby išiel brániť „tretiu ríšu" a vtedy odišiel do domoviny otcov. Clivotu za vlastným domovom však nikdy úplne neprekonal, aj keď sa o to pokúšal písaním, spomienkami, stretávaním sa s Pazovčanmi...
Ján Materák (Foto: Ľudo Pomichal)
„Pred 18 rokmi som zakladal Spolok pazovských Slovákov, zvolili ma aj za jeho prvého richtára. Zhromažďovali sme písomnosti a dokumenty o rodnom kraji, publikovali, oživovali kultúru," spomínal na oslave stých narodeninách Ján Materák. Za tento vrúcny vzťah k rodisku sa mu od svojich rodákov dostalo vrelého uznania. „Aj mi upiekli tortu s číslicou 100, veľkú ako pol stola, aby sa ušlo každému," spomínal jubilant. Veľká bola aj rodinná oslava, ktorú organizovali traja synovia – lekár Ján a architekt Svätozár pôsobia v Nemecku, Milan je bývalý generálny riaditeľ STV, dedka vybozkávali 4 vnúčence a pradedka 3 pravnúčatá.
Ján Materák žil v zariadení pre seniorov Archa na Rozvodnej ulici v Bratislave. Tam mu urobili tiež krásnu oslavu 102. narodenín. Pri tejto príležitosti mu osobne prišiel zablahoželať a aj zaspievať operný spevák Ivan Ožvát.
Na oslavách 102. narodenín Ján Materák prečítal 2 svoje básne dôchodcom v dome Archa
S Jánom Materákom krátko po oslavách 102. narodenín rozhovor pre Radio Slovensko urobil Michal Herceg. Ponúkame úryvok, v ktorom Ján Materák číta aj svoju báseň.
Rozhovor s Jánom Materákom
Sláva mu!
Zdroje:
http://slovensko.rtvs.sk/clanok/ludia/jan-materak-sa-dozil-102-rokov?currentPage=3
http://www.dubravka.sk/sk/Mestska-cast/Novinky-mestskej-casti/Storocny-Dubravcan.alej
http://www.dsarcha.bratislava.sk/vismo/galerie2.asp?id_org=451029&id_galerie=1003&p1=54
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)