V 89. roku života v Kulpíne dnes umrel profesor na dôchodku Samuel Gazdík. Narodil sa 30. júla 1927 v Silbaši. V Kulpíne v škole začal pracovať roku 1957. Vyučoval slovenčinu a srbčinu. Od roku 1965 pôsobil na gymnáziu v Báčskom Petrovci, kde prednášal slovenský a srbochorvátsky jazyk a literatúru. Určité obdobie bol aj vedúcim žiackej knižnice a tiež aj vedúcim profesorom v gymnaziálnom literárnom krúžku Sládkovič. Za svoju odbornú prácu získal viaceré uznania a jedným z tých najvzácnejších mu bola Pamätná medaila školy, ktorú mu udelili roku 1969 - iba štyri roky po tom, ako prišiel do Petrovca, pri príležitosti osláv 50. výročia založenia slovenského gymnázia v Petrovci. Na súdruha či pána profesora si generácie žiakov s úctou a láskou spomínajú. Bol dobrosrdečný a tichý a na žiakov hlas nezvyšoval. Aj s kolegami vždy dobre spolupracoval a získaval si ich svojou jednoduchosťou a úprimnosťou.
Na dobrotu a ústretovosť Samuela Gazdíka si spomína aj Daniel Pixiades v knihe memoárov, ktorú tento náš exilový spisovateľ žijúci v Kanade, chystá do tlače. V časti vzťahujúcej sa na obdobie rokov konca päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov, kedy obaja pracovali na kulpínskej základnej škole Daniel Pixiades píše: „V tom období som napísal svoju poslednú poviedku Cez rieku. Vyklepal som ju na školskom písacom stroji a dal ju priateľovi Samkovi Gazdíkovi, profesorovi slovenčiny, aby ju gramaticky upravil. Opravil iba niekoľko čiarok a vrátil mi text.
– Daniel, ja som tu nič nemusel zasahovať. Obdivujem tvoj spôsob vyjadrovania!
Bol som veľmi hrdý. Získal som uznania od odborníkov a tiež aj mojich kamarátov z redakcie. Tá poviedka vyšla v Novom živote a bola zaradená do antológie slovenskej prózy v slovenskom a srbskom jazyku a zverejnená bola aj v Bratislave."
Na Samuela Gazdíka si tiež s úctou a vďakou aj sama spomínam. Slovenčinu mi síce neprednášal, ale pár rokov sme spolupracovali. Bol vedúcim profesorom v literárnom krúžku Sládkovič a ja počas svojich gymnaziálnych rokov som bola vo vedení tohto samovzdelávacieho krúžku. Neskôr, v osemdesiatych rokoch, určité obdobie sme boli aj kolegami. Vždy bol ochotný pomôcť nielen odborne, ale aj ak napríklad niekomu z kolektívu bola potrebná preprava. Na jeho žltú „Škodovka" si aj Kulpínčania neraz zaspomínajú.
Pohreb bude 14. 03. 2016 o 15,00 v Dome smútku v Kulpíne.
Česť jeho pamiatke!
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)
Komentárov
Aj sama si budem na svojho profesora Samuela Gazdíka len a len tak spomínať.
vbenková