Dnes si pripomíname 80 rokov od smrti Jozefa Marčoka-Dragutina, hložianskeho prvobojovníka, ktorého život uhasol v prudkých záverečných ofenzívach 2. svetovej vojny. Na jeho hrdinstvo a obetavosť nesmieme zabúdať a s tým úmyslom základná škola v Hložanoch bola v roku 1965 pomenovaná јеho meno. Jozef Marčok sa narodil 8. apríla 1921 v Hložanoch. Do základnej školy chodil v rodisku a v Ruskom Keresture a gymnázium zakončil v Petrovci v roku 1939. Už na strednej škole prejavil záujem o marxistickú filozofiu a vedecký socializmus. V roku 1939 zapísal sa na Vojensko-námornícku akadémiu v Dubrovníku, kde absolvoval len tri semestre, lebo jeho štúdiá prerušila okupácia Juhoslávie v apríli 1941. Po návrate do rodiska, na jar a v lete toho istého roku, zapojil sa do odboja. Bol jedným z organizátorov sabotážnych akcií pálenia konopí v južnej Báčke, za čo boli šiesti prvobojovníci z Braňovej družiny obesení v Petrovci 28. októbra 1941. On sa tomu vyhol, podarilo sa mu utiecť a od októbra 1941 sa skrýval u Jána Kolára v Šíde, neskoršie aj v dedinách Adašovce a Ilince s falošnými osobnými preukazmi na mená Slavko Filipović a Josip Jesenić. Potom vstúpil do Druhej roty Sriemskeho partizánskeho oddielu a v júni 1942 po založení Bosutskej roty vymenovali ho pod partizánskym menom Dragutin za námestníka politického komisára tejto jednotky. Víťazstva nad fašizmom sa však nedožil – 7. mája 1944 v sriemskej dedine Dolný Tovarnik spáchal samovraždu, nechcel padnúť živý do rúk okupantom.
V Pivnici pred 200 rokmi 27. mája 1824, na sviatok Vstúpenie Krista Pána na nebesá, položený bol základný kameň evanjelického chrámu Božieho. Veľké oslavy 200-ročnice položenia a posviacky základného kameňa chrámu Božieho v Pivnici budú prebiehať na štvrtok 9. mája 2024, vo sviatok Vstúpenia. Idea výstavby nového kostola sa zrodila ešte roku 1818, keďže cirkev pivnická mala vtedy 1357 duší a jej fília Silbaš 232 duší. Už vtedy sa stal malým kostolík nabíjaný zo zeme, preto sa začali prípravy na stavbu omnoho väčšieho kostola. Na Vstúpenie dňa 27. mája roku 1824 položený bol jeho základný kameň s vrúcou nábožnosťou a horlivými modlitbami v prítomnosti mnohého zástupu. Za vystavanie nového chrámu horlil okrem slova Božieho kazateľa Pavla Križana vtedajší kurátor Michal Milec. Chrám, ktorý za dva roky dokončili je 16 siah dlhý a 6 siah široký, múry jeho sú 5 siah vysoké. Veža je 10 siah vysoká. Múry sú z pálených tehál. Stavba chrámu bola dohotovená rok po úmrtí Pavla Križana, roku 1826, počas pôsobenia farára Samuela Borovského. Píše o tom v monografii Pivnica, kultúrne tradície Slovákov v Báčke Ján Zahorec, súčasný farár v Pivnici.
Milan Vereš sa narodil 4. mája 1944 na fare v Iloku, v Chorvátsku. Pochádza zo známej Verešovej rodiny – jeho starý otec bol Adam Vereš, prvý biskup osamostatnenej Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Juhoslávii. Biskup Vereš mal päť detí. Najmladší jeho syn Milan mal syna tiež Milana, ktorý od malých nôh prejavoval maliarske vlohy a preto po maturite na petrovskom gymnáziu, v školskom roku 1962/1963, zapísal sa na Vyššiu pedagogickú školu v Novom Sade, odbor výtvarníctvo.
Občianske združenie Apovka Mamovka, ktorého predsedom je Miroslav Lóci, v spolupráci so Spolkom Slovákov z Maďarska usporiadali koncom apríla v Horných Salibách podujatie s názvom Dolnozemská veselica. Podujatie sa konalo pri príležitosti 77. výročia repatriácie vyše 73 000 Slovákov z Maďarska do vtedajšieho Československa. Priniesli si so sebou svoju kultúru a spomienky na život na Dolnej zemi. Ako v príhovore povedala predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska Eva Kmeťová, zachovanie tejto kultúry a tradícií je jednou z dôležitých úloh Spolku.
Kulpin.net sme spustili 1. mája 2008 z vlastnej iniciatívy a s vlastnými prostriedkami, za nami je teda 16-ročná údernícka robota. Vôľu robiť ešte stále máme a to aj vďaka podpore, ktorú nám vyjadrujete Vy, naši návštevníci. Rovno včera, na našu 16-ročnicu, dostala som list, v ktorom Ján Širka z Nového Sadu okrem iného píše: „Už je to pár dní, čo som čítal text o Blažejovi Rusnákovi. Vrátil ma do detstva, pamätám si ho. Keď sme sa stretli, zastavil som sa a sledoval ho. Na rozdiel od iných detí som sa ho nebál. Navyše som k nemu choval akési sympatie. Keď som sa otca spýtal na Blaža, dostal som odpoveď, ktorá ma sprevádzala celý život. Boží človek, povedal otec. Blažo je teda vždy po mojom boku, najmä keď stretávam ľudí s podobným osudom ako on. Povzbudený vaším textom som musel nakresliť Blaža tak, ako si ho pamätám." Keď sa navzájom inšpirujeme, obohatení kráčame dopredu. Kresbu Jána Širku zverejňujeme, ako spomienku na starca Blažeja Rusnáka, ktorý medzi nami dlho žil ako výkričník, aby svedčil o krehkosti osudu, ktorý môže kruto zasiahnuť každého z nás. Predpovedali mu skvelú budúcnosť vedca a nakoniec celý jeho majetok boli haraburdy naložené na drevenom tragači, s ktorým je zobrazený na kresbe.
30. apríla 2024 absolvoval veľvyslanec Srbska na Slovensku Aleksandar Nakić úspešné stretnutie s Michalom Pavúkom, slovenským veľvyslancom v Srbsku. Účastníci rozhovorov vyjadrili spokojnosť s výbornými vzťahmi medzi dvoma krajinami a zdôraznili, že s hostiteľskou krajinou majú výbornú spoluprácu. Obaja veľvyslanci vyzdvihli dôležitosť ďalšieho rozvoja spolupráce v rôznych oblastiach. Diskutovali o plánovaných návštevách na vysokej a najvyššej úrovni, ktoré sa očakávajú v nasledujúcom období, s tým, že ešte viac posilnia väzby medzi Srbskom a Slovenskom.
Ozaj, koľko len tajomstiev ukrýva naše hrdé, 105-ročné slovenské gymnázium v Petrovci? A čo všetko, okrem množstva potu a nádejí, bolo vbudovaných do základov tohto grandiózneho objektu? Koľko len našich ubiedených slovenských rodín si v tých neľahkých medzivojnových časoch od úst odtŕhalo, aby sa naše slovenské deti mohli vzdelávať v rodnej reči? Prečo výstavbu nechcela podporiť naša vláda v Belehrade a podporila ju československá vláda? Prečo nezostali ľahostajní ani americkí Slováci a po výzve Milana Rastislava Štefánika na gymnázium prispeli veľkou sumou? Tie a také otázky som si kládla neskôr, až v dospelom veku, no kým som bola dieťaťom snorila som po školskom dvore, učebniach a gymnaziálnych zákutiach a tam hľadala odpovede na mnohé detské otázniky. Napríklad aj na také, že prečo je v lete v tejto veľkej budove príjemne chladno, prečo sa v prázdnej škole hlas rozlieha ako ozvena, či sa to tá starobylá historická vznešená pani budova s nami chce rozprávať...? A prečo ma pri vstupe do budovy ovanie tajuplný pocit, ako keď vchádzam do kostola...? S pribúdaním rokov som si tie záhadné pocity vysvetlila ako rešpekt a kód vrytý do nášho DNK. Je to podvedomá úcta všetkým tým, ktorí sa obetovali, ktorí tam pracovali, tam sa školili a ďalej rozchyrovali dobré správy o hŕstke Slovákov, stáročiami odlúčených od pravlasti, ale stále hrdých na svoje korene...
Zábavy, školské hodiny v petrovskom lesíku a 1. máj v lesíku mávali v minulosti osobitné čaro.
Niekdajšie petrovské koňské hroby dnes sa pýšia s ďaleko krajším a slovenskejším menom, ako čo má hocktorá ulica v Petrovci a ako čo ho ony mali dakedy. Len porovnajte takú Pilindžu, Šimandru, Budžák a iné s hrdým a pekným menom Lesík. Ulice s menami, ktorým nikto nevie smysel ani počiatok, si už dávno so závisťou pošepkávajú, aká česť bola daná koňským hrobom.
No ale, čo bolo, prešlo. Koňské hroby patria minulosti. Prítomnosť pozná už len lesík a u mnohých a mnohých, zvlášte dievčat a chlapcov s jeho menom už splynula predstava tanečnej zábavy. Dakedy bolo trochu inak. S menom lesík išla ešte jedna predstava: kúglanie, čiže kolkanie. Správa lesíka bola vtedy správne pochopila náruživosť nášho obecenstva a v neveľkom lesíku zariadila bola aj kolkárne a to nie jednu, ale hneď – tri. Jednu aj pre ženy. O tom sa čitateľ dočíta v Národnej jednote s dátumom 6. august 1930.
Martin Jonáš (1924-1996) je jedným z najvýznamnejších a svetovo najuznávanejších insitných maliarov slovenského pôvodu zo Srbskej republiky. Jeho maliarstvo sa stalo celosvetovo uznávaným vďaka veľkému počtu samostatných a skupinových výstav po celom svete a početným medzinárodným oceneniam a uznaniam. Jeho maľby sa vyznačujú vizuálne zvláštnym spôsobom zobrazenia ľudských postáv, nadrozmerných rúk a nôh, čím vzdáva uznanie fyzickej práci, čo ho dnes robí obzvlášť aktuálnym. V máji štartujú v Kovačici veľké oslavy venované storočnici narodenia Martina Jonáša. V deň jeho narodenín 9. mája o 9:00 Galéria Babka usporiada verejnú debatu o etickom kódexe maliarov reprezentujúcich kovačické insitné umenie a plánované je aj slávnostné odovzdávanie poštových známok venovaných Martinovi Jonášovi, o 12:30 je naplánovaná návšteva hrobu Martina Jonáša a o 13:00 v Galérii insitného umenia otvoria výstavu obrazov a grafík Martina Jonáša.
Pravoslávni veriaci riadiaci sa juliánskym kalendárom dnes svätia Lazárovu sobotu. Sviatok Lazárova sobota, alebo Vzkriesenie spravodlivého Lazára (Ježiš v ten deň vzkriesil Lazára z hrobu) sa volá aj Vrbica. Je to jeden z najkrajších sviatkov, keďže je venovaný deťom. Podľa Evanjelia Ježiš Kristus odchádzajúc do Jeruzalema povedal: „nechajte dietky a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takýchto je kráľovstvo nebeské. (Evanjelium podľa Matúša, kapitola 19, verš 14). Na Lazárovu sobotu veriaci do kostola prinášajú zelené vŕbové prútiky, ktoré sa podľa pravoslávneho učenia posväcujú v kostole po večerných bohoslužbách a preto má aj pomenovanie Vrbica. Po Lazarovej sobote nasleduje Kvetná nedeľa, ktorá je úvodom Veľkého týždňa. V Srbsku sa v tomto roku veľkonočné sviatky spojené s prvomájovými. Na dva nepracovné dni prvomájových sviatkov, nadväzujú Veľký piatok a sobota a potom Veľká noc. Dni pracovného voľna sa teda začínajú v stredu 1. mája a trvajú do pondelka 6. mája.
Kulpín sa nachádza vo Vojvodine (severná časť Srbska), v Južno-báčskom obvode, v obci Báčsky Petrovec. Rozprestiera sa na rozlohe 36,4 km². Najstarší písaný dokument o Kulpíne datuje z 28. februára 1345. Obyvatelia tohto Kulpína žili v zemľankách a zaoberali sa dobytkárstvom, lovom a rybolovom. Lokalita mesta sa viackrát menila:„Klisa" , „Viničky", „Peskara" – a to vždy pri novom osídľovaní. Kulpín bol viac ráz spustošený Turkami a raz aj tatárskymi hordami. Štefan Kvas (13. augusta 1870 v Aszód v Maďarsku – 7. marca 1929 Vojlovica) bol významným kultúrnym a osvetovým pracovníkom. V Kulpíne pôsobil ako učiteľ v rokoch 1891 – 1925. Spísal kratšie dejiny Kulpína pod názvom Dejiny Kulpína. Dľa svojich zápisiek: Štefan Kvas, učiteľ, kde uvádza:
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov vypisuje 14. ročník fotosúbehu, ktorého témou sú dobové fotografie znázorňujúce športový život vojvodinských Slovákov v minulosti. Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov každoročne vypisuje fotokonkurz zameraný na podporu zberateľov archívneho materiálu a starých autentických fotografií z našej minulosti, čím chce podnietiť záujem príslušníkov našej menšiny o kultúru a dejiny vojvodinských Slovákov a tým prispieť ich zachovaniu a prezentácii. Na konkurz treba zasielať dobové fotografie znázorňujúce všetko, čo súvisí so športovou tematikou: začiatky organizovaného športového života vojvodinských Slovákov, sokolské zlety, športové kluby, fotografie zápasov, súťažení, športovcov, športových areálov, nácvikov a pod.
Pred 259 rokmi 14. apríla 1765 v Hornom Jesene sa narodil v poradí druhý kysáčsky evanjelický farár František Jesenský. V Kysáči pôsobil v rokoch 1793 – 1805, do svojej smrti. Šesť rokov predtým, 24. apríla 1799, teda v dnešný deň, na Juraja, pred 225 rokmi sa mu v Kysáči narodil syn Juraj, ktorý sa neskôr stal štvrtým kysáčskym farárom. Juraj Jesenský, - syn Františka, bol kysáčskym farárom 37 rokov, tiež do svojej smrti. Školil sa v Mesebereni a v Bratislave. Dva roky pracoval ako učiteľ v Novom Vrbase. V roku 1826 bol farárom v Kucure. Odtiaľ sa r. 1827 dostal do Kysáča. Určitý čas zastával úrad zástupcu seniora. Táto funkcia v tom čase bola neoficiálna, len titul. Zomrel 3. februára 1864 v 65. roku života.
V tomto roku zaznamenávame 23. apríla okrúhle jubilujem až trom našim významným osobnostiam. Dvaja z nich sa narodili v rovnaký deň, v rovnakom roku a v rovnakom meste: 23. apríla 1944 v Báčskom Petrovci sa narodili Vladimír Dorča, známy slovenský vojvodinský novinár, humorista a reportér a tiež Ivan Križan, známy slovenský vojvodinský akademický maliar. Žiaľ, Vladimír Dorča už 19 rokov cestuje a reportáže tvorí iba ak z nejakých nebeských potuliek. Ivan Križan pred niekoľkými rokmi do večnosti vyprevadil najprv syna a potom aj manželku, čo trpko poznačilo jeho samotu. Mediálne už raz bol umrel, keď sa v roku 2017 rozchýrila správa o jeho smrti, a túto nepreverenú a nepravdivú informáciu preniesli aj niektoré naše médiá. On sa však iba niekam zatúlal. Po niekoľkoročných pozemských bezcieľnych potulkách určitú náhradu pocitu domova prednedávnom našiel v domove pre seniorov v Báčskej Palanke, kde sa vyše roka nachádza a kde mu poskytujú aj potrebnú lekársku starostlivosť. Viera Benková, naša známa poetka, prozaička, spisovateľka pre deti a novinárka, sa 23. apríla dožíva 85. narodenín, no zdravú životnú filozofiu si stále zachováva a tak, v takom duchu, seba k narodeninám častovala kúpou elektrickej trojkolky pre seniorov. K narodeninám ju častovali aj jej priatelia a ctitelia. V ústrety spisovateľkinmu jubilea včera večer sme si s ňou štrngli v Spolku petrovských žien. Petrovské ženy jej pripravili krásnu narodeninovú oslavu s príležitostným programom.
Evanjelická verejnosť SEAVC v Srbsku sa dnes, 22. apríla 2024 rozlúčila na petrovskom cintoríne s presbyterom petrovského cirkevného zboru a bývalým synodálnym právnym zástupcom a dozorcom SEAVC v Srbsku, Mr. Pavlom Lomianskym. Narodil sa 14. decembra 1941 v Hložanoch, rodičom – otcovi Ondrejovi Lomianskemu a matke Kataríne Hataľovej. Do manželstva vstúpil v roku 1966 so Zuzanou Čapeľovou. Do života cirkvi sa dostál vďaka, teraz už emeritnému dôstojnému pánovi biskupovi, vtedy petrovskému farárovi Mgr. Samuelovi Vrbovskému, ktorý ho 21. januára 1991 pokrstil a konfirmoval.
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)