Milan Hodža

September

September je mesiac prechodov, kedy sa leto pomaly stráca, slnečné lúče ustupujú chladným ránam a pochmúrnym popoludniam. V tomto roku však ten prechod bol netypicky náhly. Ešte vo štvrtok 12. septembra sme sa tešili slnečnému letu a včera, v piatok 13. septembra nás prekvapila sychravá jeseň – teplota klesla o 20 stupňov. Taká náhla zmena na nás najčastejšie depresívne vplýva. Depresívne počasie takmer spravidla býva spojené s melanchóliou, a tá má v literatúre špeciálne miesto. Melanchólia má schopnosť prebúdzať hlbšie vrstvy duše, núti človeka zastaviť sa a zamyslieť nad krehkosťou vlastnej existencie. V slovenskej literatúre nachádzame mnoho diel, kde september hrá dôležitú úlohu. Pavol Országh Hviezdoslav (* 2. február 1849, Vyšný Kubín – † 8. november 1921, Dolný Kubín) – v tomto roku si pripomíname 175 rokov jeho narodenia – vo svojich sonetoch spomína, ako sa príroda mení a človek chtiac-nechtiac cíti istý smútok a úzkosť, keď sa dni krátia a noci chladnú. September v jeho poézii často symbolizuje vytriezvenie po živote plnom vášní, pripomína pominuteľnosť života, no aj nový začiatok.

 

September

 

Pavol Országh Hviezdoslav: Na konci septembra (úryvok)

Na údolí v rozkvitku záhradné kvieťa.
i pred okny ešte sa zelená brest;
lež vidíš-li posla hen zimného sveta?
Hôr na štíty sneh sa už sponáhľal sniest
Dnu v srdci mi mladistvom žiar leta žhavie,
aj skvitá v ňom jar ešte veškerých krás;
však, ajhľa, už sivejú vlasy mi tmavé,
mi hlavu už ožihol zlej zimy mráz...

Septembrovú náladu môžeme pocítiť aj v poézii Miroslava Demáka (2. 11. 1948), staropazovského rodáka dlhšiu dobu žijúci na Slovensku. Jeho báseň September zobrazuje jesennú prírodu ako zrkadlo ľudskej duše, plnej smútku. September pre neho nebol len mesiacom zániku, ale aj obdobím tichého utrpenia, vnútorného boja, ale aj nádeje.

Miroslav Demák: September (Romeo a Júlia)

Už je po všetkom
Koľko je ešte pred nami

Po prvom milovaní odpočívajú
na mojej dlani Romeo a Júlia
Krajina im tíško na viečka sadá
Zo všetkých strán septembrové ráno
padá na zrelé hrozná
Ráno ktoré sa začalo tak dávno
a pritom sa nekončí skôr než zajtra
Pred nami sa vnára do fontán
Navždy a znova odchádza kráľovná Mab
Vtedy sa nikomu nechce dnu
a nikomu von Bývame zúfalo sami
Asi mám preto Merkucia
zo všetkých najväčšmi rád

Už je po všetkom A toľko
toľko je stále pred nami

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články