KUS Zvolen

Spomienka na Jozefa Marčoka-Dragutina

Dnes si pripomíname 80 rokov od smrti Jozefa Marčoka-Dragutina, hložianskeho prvobojovníka, ktorého život uhasol v prudkých záverečných ofenzívach 2. svetovej vojny. Na jeho hrdinstvo a obetavosť nesmieme zabúdať a s tým úmyslom základná škola v Hložanoch bola v roku 1965 pomenovaná јеho meno. Jozef Marčok sa narodil 8. apríla 1921 v Hložanoch. Do základnej školy chodil v rodisku a v Ruskom Keresture a gymnázium zakončil v Petrovci v roku 1939. Už na strednej škole prejavil záujem o marxistickú filozofiu a vedecký socializmus. V roku 1939 zapísal sa na Vojensko-námornícku akadémiu v Dubrovníku, kde absolvoval len tri semestre, lebo jeho štúdiá prerušila okupácia Juhoslávie v apríli 1941. Po návrate do rodiska, na jar a v lete toho istého roku, zapojil sa do odboja. Bol jedným z organizátorov sabotážnych akcií pálenia konopí v južnej Báčke, za čo boli šiesti prvobojovníci z Braňovej družiny obesení v Petrovci 28. októbra 1941. On sa tomu vyhol, podarilo sa mu utiecť a od októbra 1941 sa skrýval u Jána Kolára v Šíde, neskoršie aj v dedinách Adašovce a Ilince s falošnými osobnými preukazmi na mená Slavko Filipović a Josip Jesenić. Potom vstúpil do Druhej roty Sriemskeho partizánskeho oddielu a v júni 1942 po založení Bosutskej roty vymenovali ho pod partizánskym menom Dragutin za námestníka politického komisára tejto jednotky. Víťazstva nad fašizmom sa však nedožil – 7. mája 1944 v sriemskej dedine Dolný Tovarnik spáchal samovraždu, nechcel padnúť živý do rúk okupantom.

 

Busta Jozefa Marčoka-Dragutina pred základnou školou v Hložanoch (foto Ivan Klinko)

 

Busta Jozefa Marčoka-Dragutina pred základnou školou v Hložanoch (foto Ivan Klinko)

 

Telesné pozostatky Jozefa Marčoka-Dragutina sú uložené na petrovskom cintoríne v spoločnej hrobke popravených prvobojovníkov

 

Telesné pozostatky Jozefa Marčoka-Dragutina sú uložené na petrovskom cintoríne v spoločnej hrobke popravených prvobojovníkov

 

Predsedníčka obce Báčsky Petrovec Jasna Šprochová, predseda hložianskeho miestneho spoločenstva Stanislav Srnka, jeho zástupkyňa Soňa Ďurišová, riaditeľka hložianskej základnej školy Adriana Halajová a predstavitelia kultúrno historickeho spolku ,,Gložan 13. april 1941" položili dnes kvety k hrobke a buste J. Marčoka-Dragutina (foto: Obec Báčsky Petrovec)

 

Predsedníčka obce Báčsky Petrovec Jasna Šprochová, predseda hložianskeho miestneho spoločenstva Stanislav Srnka, jeho zástupkyňa Soňa Ďurišová, riaditeľka hložianskej základnej školy Adriana Halajová a predstavitelia kultúrno historickeho spolku ,,Gložan 13. april 1941" položili dnes kvety k hrobke a buste J. Marčoka-Dragutina (foto: Obec Báčsky Petrovec)

 

Predsedníčka obce Báčsky Petrovec Jasna Šprochová, predseda hložianskeho miestneho spoločenstva Stanislav Srnka, jeho zástupkyňa Soňa Ďurišová, riaditeľka hložianskej základnej školy Adriana Halajová a predstavitelia kultúrno historickeho spolku ,,Gložan 13. april 1941" položili dnes kvety k hrobke a buste J. Marčoka-Dragutina (foto: Obec Báčsky Petrovec)

 

Po okružnej straníckej porade v decembri 1942 v Nových Karlovciach utvorený bol 1. januára 1943 nový okresný stranícky výbor, členom ktorého sa stal aj Jozef Marčok. V lete 1943 Dragutin bol jedným z prednášateľov na dôstojníckej škole hlavného štábu Vojvodiny v Bešenovskom Prnjavore a členom „Agitpropu" Hlavného štábu Vojvodiny. V tých časoch zaoberal sa publicistikou, prispieval do partizánskych novín Slobodna Vojvodina, Naša borba, Istina a iných. V novembri 1943 bol jedným zo zakladateľov Slovenskej roty Juraja Jánošíka, ktorá bojovala v rámci Prvej vojvodinskej údernej brigády. Od 9. januára 1944 a do 29. mája 1944 bol šéfredaktorom novín Istina, orgánu JNOF Sriemu (čísla 88 – 97). Posledné číslo tohto časopisu, ktoré on redigoval, už nedostal do rúk, lebo 7. mája 1944 v sriemskej dedine Dolný Tovarnik spáchal samovraždu (nechcel padnúť živý do rúk fašistov). Jeho telesné pozostatky preniesli po vojne na cintorín v Petrovci do spoločnej hrobky jeho spolubojovníkov, ktorí boli popravení 28. októbra 1941.

Aby sa nezabudlo vydaná bola kniha ODKAZ. Vyšla roku 1975 v Petrovci pri príležitosti 50. výročia založenia Žiackeho samovzdelávacieho krúžku Sládkovič na Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci a 30. výročia oslobodenia a víťazstva nad fašizmom. Ide o zborník prác bývalých a vtedajších členov krúžku Sládkovič. V nej je aj článok Jozefa Marčoka-Dragutina, ktorý vo vojnových rokoch veľa písal. Z jeho článku, zverejneného v zborníku ODKAZ sa dozvedáme: „Slováci vo Vojvodine, za všetkých režimov, ktoré prehrmeli nad ich hlavami, – od habsburgovskej monarchie, cez veľkosrbské hegemonistické panstvo, po Hitlerovo Nové zriadenie – hodnotení a maltretovaní ako bezprávna masa, cítia v dnešnom národnooslobodzovacom boji cestu k lepšej budúcnosti a správnemu riešeniu svojho postavenia vo svojom novom domove, Vojvodine, a vo svojej novej vlasti, Juhoslávii."

O fašizme a Slovákoch Jozef Marčok-Dragutin píše: „... fašizmus sa nikdy nestretol s vážnejšou podporou u Slovákov v Juhoslávii. Naopak, vďaka vplyvu demokratických tradícií Čechov a Slovákov a stáročnej výchove v duchu všeslovanskej solidarity, oni vždy prejavovali antifašistické stanovisko, čo sa zvlášť prejavilo pri rozkúskovaní Československej republiky v jeseni 1938 a na jar 1939, keď verejne manifestovali svoju nenávisť voči fašistickým podmaniteľom, materiálne podporovali branné opatrenia československých národov proti útočníkom a, podobne ako i mnohí pokrokoví synovia Juhoslávie, dobrovoľne sa prihlasovali brániť svoju pôvodnú vlasť." Text bol napísaný v roku 1944 krátko pred smrťou Jozefa Marčoka-Dragutina. Pri písaní článku jeho autor ešte veril, že Slováci „...v slobodnej, demokratickej a federatívnej Juhoslávii, v autonómnej Vojvodine zabezpečujú si plné práva a všetky podmienky pre šťastný a hrdý život."

 

Katarína Pucovská

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články