- Podrobnosti
-
Uverejnené 3. 09. 2012
„Čo je škola nám?“
Píše Samuel Boldocký
Bolo by vari chybou, keby sme sa tak nič po nič vzdali, ale aj keby sme akoby nič pokračovali s doterajšou praxou. Najmä by sme si mali uvedomiť, že ak nám školský kvet zvädne, zapadne aj slnko nad nami. Nemetaforicky povedané: zanikneme. S ľútosťou si však musíme priznať, že ten kvet nám už začal vädnúť všade tam, kde slovenskí rodičia považujú slovenskú školu pre svoje dieťa za zbytočnú a radšej si preň volia srbskú.
Začiatok školského roku nám priam vnucuje tému, takže tento príspevok je
zameraný na školskú, v našich enklávnych rámcoch čoraz aktuálnejšiu
problematiku, vlastne na potrebu sústavného vplyvu školy na vzťah našich
žiakov k materinskému jazyku. O tejto problematike Dr. Mária Myjavcová v
texte pod názvom Čo je škola nám? medziiným píše.
„Otázka Čo je škola nám? je názov jednej z básničiek, ktoré zostavovateľ
vzal do svojich Rečňovaniek a ktorú som, spolu s celým radom iných
básničiek z tejto knižočky, kedysi vedela spamäti...Otázka Čo je škola
nám? sa v uvedenej básničke opakuje na začiatku každej strofy. Po nej
nasleduje odpoveď. Vcelku autor tu formou básne poukazuje na poslanie
školy v živote nie jednotlivca, ale celého národa. To päťnásobné
zdôrazňovanie významu školy vrcholí v záverečných veršoch: „Slnko naše
nezapadne, / Keď nám školský kvet nezvädne.“
„Slovenskí buditelia 19. Storočia, z predmatičného i matičného obdobia
si veľmi naliehavo uvedomovali význam školy, osvety v
národnouvedomovacom procese. Tak to bolo na začiatku formovania
novodobého slovenského národa. A tak isto aj naši predkovia videli v
škole, slovenskej škole, zábezpeku svojej budúcnosti. Vedomie o úzkej
spätosti školy s osudom nás ako etnickej enklávy bolo potom stále
zdrojom snáh o udržanie nepretržitého rozvoja školstva v slovenskej
reči. Isteže baťko Čajak, učiteľ detí slovenských rodičov v našich
vojvodinských končinách, nie náhodou siahol po Sasinkovej básni, aby i
tunajšej Slovači pritvrdil, že „Slnko naše nezapadne, / Keď nám školský
kvet nezvädne.“
Zo správ
Matice slovenskej v Juhoslávii, pravidelne uverejňovaných v časopise Náš
život sa dozvedáme, ako cieľavedome bola sledovaná situácia v našom
školstve a čo všetko sa podnikalo kvôli náprave, kvôli rozvoju
slovenského školstva v Juhoslávii. Odvtedy však pretieklo veľa vody
Dunajom. Pre rozvoj nášho slovenského školstva mala bezpochyby veľký
význam práve skutočnosť, že sme si ako osobitné etnické spoločenstvo vo
Vojvodine mohli pripraviť celé generácie našich slovenských učiteľov a
zabezpečiť tak vyučovanie slovenských žiakov v slovenčine v relatívne
uspokojivom rozsahu.
Lenže voda Dunajom aj ďalej tečie a časy sa menia. Ide to vari oveľa
rýchlejšie, ako sme boli pripravení, a tak si dnes už chtiac-nechtiac
musíme priznať, že tá naša slovenskosť začína strácať svoju podstatu. Po
desaťročiach sledovania procesov v našom slovenskom jazyku a po
desaťročiach aktívneho kontaktu s našim školstvom zmocňuje sa ma akási
tieseň. Uvedomujem si nápadný pokles slovenského jazykového vedomia i
povedomia, s čím súvisí jednak nedostatočné ovládnutie slovenčiny,
jednak ľahostajný, ba priam odmietavý postoj k slovenčine a ľahkovážny
príklon k srbčine. V oblasti školstva sa táto situácia prejavuje ako
nechuť, nevôľa k slovenčine ako vyučovaciemu predmetu vyúsťujúca až do
nezáujmu o slovenskú školu vôbec. Takúto relatívnu nepriaznivú situáciu
možno síce odôvodniť celkovými sociologickými a kulturologickými zmenami
v súčasnej spoločnosti, ktoré celkom prirodzene zasiahli aj naše
etnikum, ale bolo by vari chybou, keby sme sa tak nič po nič vzdali, ale
aj keby sme akoby nič pokračovali s doterajšou praxou. Najmä by sme si
mali uvedomiť, že ak nám – ako sa hovorí v tej básničke – školský kvet
zvädne, zapadne aj slnko nad nami. Nemetaforicky povedané: zanikneme. S
ľútosťou si však musíme priznať, že ten kvet nám už začal vädnúť všade
tam, kde slovenskí rodičia považujú slovenskú školu pre svoje dieťa za
zbytočnú a radšej si preň volia srbskú.“
Ide teda pre osud našej enklávy výsostne dôležitú záležitosť, ktorú by
sme mali mať na zreteli stále, a nie iba na začiatku školského roka.
You have no rights to post comments