- Podrobnosti
-
Uverejnené 3. 01. 2013
Večierok venovaný 200. výročiu úmrtia Juraja Ribaya
Srdečne Vás pozývame na literárny večierok, ktorý sa uskutoční z príležitosti 200. výročia od úmrtia básnika, jazykovedca, etnografa a publicistu Juraja Ribaya (1754 – 1812). V rámci večierka Víťazoslav Hronec predstaví život a poéziu Juraja Ribaya a odprezentuje sa bibliofília Upřimné myšlení, ktorú do slovenčiny preložil básnik Ľubomír Feldek a ktorú vydali Slovenské vydavateľské centrum a Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov (ÚKVS). Večierok sa uskutoční 4. januára 2013 o 17:00 v ÚKVS v Novom Sade. Juraj Ribay od roku 1799 až do svojej smrti roku 1812 bol farár na tzv. vojenskej hranici v cirkevnom zbore nemeckých kolonistov v Savinom Sele v Báčke (vtedy Torža).
Kto bol Juraj Ribay - píše Ján Jančovic
Spisovateľ,
jazykovedec, etnograf a publicista Juraj Ribay (Riba) sa narodil 27.
marca 1754 v Dolných Ozorovciach pri Bánovciach nad Bebravou v rodine
krajčíra a prevádzkara Ottlíkovského pohostinstva - Pavla Rybu(Ribu).
Základnú
evanjelickú školu navštevoval v Horných Ozorovciach, po jej nariadenom
zrušení pokračoval v Uhrovci, v rokoch 1766-69 študoval na evanjelickom
lýceu v Banskej Štiavnici, kde mu zástupca riaditeľa školy Marček zmenil
priezvisko na Ribay, 1769-71 vModre, 1773-76 teológiu v Šoprone, 1779
na univerzite v Erlangene, 1780-82 v Jene. Medzi ukončeným gymnaziálnym
štúdiom a nástupom do Šoprone s cieľom zdokonaliť sa v maďarčine bol
súkromným učiteľom latinčiny a nemčiny v šľachtickej rodine, kde sa sám
zdokonalil v hudbe. Už počas šopronského štúdia bol pozvaný za učiteľa a
organistu doZemianskych Kostolian, ale túto ponuku neprijal. Jeho
túžbou bolo pokračovať v štúdiu na nemeckých univerzitách a z toho
dôvodu najlepším jeho riešením bolo prijatie učiteľského a kantorského
miesta v nemeckej cirkvi v Modre.
Po
ukončení štúdia na nemeckých univerzitách, čo bolo tesne po prijatí
Tolerančného patentu Jozefom II., jeho prvou zástavkou na ceste do
Uhorska sa stala Praha, kde po sedemnásťdňovom pobyte mu bolo ponúknuté
stať sa prvým evanjelickým farárom zakladajúceho sa pražského
evanjelického cirkevného zboru. Aj keď aktívne pobudol medzi prvými
pražskými evanjelikmi a pomáhal im duchovnými prednáškami a radami, toto
miesto neprijal a viac sa počas pražského pobytu venoval návšteve
knižníc a stretnutiam s významnými osobnosťami. Nakoniec na odporučenie
Michala Inštitorisa, ktorý bol v trvalom spojení s pražskými
evanjelikmi, prvým ich farárom a tým aj zakladateľom evanjelickej cirkvi
v Čechách sa stal sarvašský rodák Matej Markovic, dovtedy farár
vPustých Úľanoch.
Osobnosť slavistických disciplín
Juraj
Ribay po návrate do Uhorska pobudol krátko pri otcovi v Uhrovci a pred
Vianocami roku 1782 sa vybral do Banskej Štiavnice. Prihlásil sa u
superintendenta Jána Čerňanského, kde na jeho odporučenie sa krátko stal
súkromným učiteľom a kazateľom v rodine Ľudovíta Ostrolúckeho v Banskej
Štiavnici. Keď ho Ján Čerňanský vysvätil za farára, v rokoch 1783-84
bol farárom v Príbovciach, 1784-85 v Bohuniciach, od roku 1785 v
slovenskom a nemeckom cirkevnom zbore v Cinkote, 1796-98 knihovník a
korektor v Pešti, od roku 1799 až do svojej smrti roku 1812 farár na
tzv. vojenskej hranici v cirkevnom zbore nemeckých kolonistov v Savinom
Sele v Báčke (vtedy Torža).
Počas
pôsobenia v Bohuniciach sa v júni 1785 Juraj Ribay oženil s Alžbetou
Ruprechtovou z Modry a už v decembri toho istého roku bol na odporučenie
superintendenta banského okolia Martina Hamaliara pozvaný za farára do
Cinkoty. Počas takmer jedenásťročného pôsobenia v tejto prímestskej
časti Pešti mal možnosť zoznámiť sa s najvzdelanejšími osobnosťami,
medzi ktorými uvádza vo svojom vlastnom po latinsky napísanom
životopise, preloženom F. Kutlíkom, a uverejnenom v Slovenských
pohľadoch č. 1 roku 1887: Kovačiča, Horániho, Cornidesa, Koppiho, Rtinu,
M. Jankoviča, Jakušiča, Katančiča, Molnára, Schediusa... O cinkotskom
pobyte okrem iného píše: „Nič som tu nepremeškal konať, čo by slúžilo
rozšíreniu mojich známostí a vedomostí. Knihy a nové literárne objavy,
kedykoľvek som sa z Pešti vracal, od spomenutých mužov som na čítanie si
prinášal. Zaujímali ma predovšetkým dejiny mojej vlasti, cirkvi a
literatúry, v odbore v ktorom som sa snažil i vzácnejšie a zaujímavejšie
knihy zozbierať a to nie bez výsledku. Tieto som rád aj iným prepúšťal,
ktorí zakladali väčšie zbierky, predovšetkým osvietenému pánu
Szécsényimu a Mikulášovi Jankovičovi.“ Ďalej uvádza: „Keď som
spozoroval, že naši zanedbávajú štúdium slovenskej reči a literatúry,
aby som aj v tomto ohľade splnil službu svojmu národu, snažil som sa o
to všetkým spôsobom, aby som vzbudil a docielil pokrok aj v tomto
štúdiu. A tak neľutoval som ani prácu, ani náklady na zozbieranie
knižnice slovensko-českej, a to najviac preto, aby som sa postavil proti
predsudku, ktorým som bol predtým aj sám ovplyvnený, že vec Slovákov je
beznádejná a že nezaslúži si žiadnej pozornosti.“
Koncom júna 1793 podnikol z Cinkoty literárnu cestu do Prahy, kde okrem
iného počas choroby Mateja Markovica mal v pražskom kostole kázeň. O tom
napísal: „Pričinením mojich pražských priateľov dostala moja knižnica,
buď z kláštorov, buď od kníhkupcov nejednu znamenitú knihu. Rovnako
podporovali moje predsavzatie i moji priatelia doma, ktorým som dôkladne
na srdce kládol, aby mi z každého vidieka, kraja, z každého, aby som
tak povedal - kúta, kde bývajú Slováci, knihy z rozličných slovenských a
slovanských nárečí zaopatrovali a mne posielali. Pri tejto príležitosti
povzbudzoval som všetkých mojich priateľov, aby sa venovali pestovaniu
zanedbanej materinskej reči, a docielil som to, že so mnou kvôli
cvičeniu a dobrému príkladu slovensky si dopisovali, a ich pôvodné listy
z väčšej časti prechovávam...“ O jeho knižnicu mali záujem mnohé
zahraničné osobnosti a v tomto úsilí ho významne podporovali a na druhej
strane on knihami podporoval viacerých študentov. Medzi jeho pražskými
podporovateľmi boli: Dobrovský, Barš, Percel, Fortunatus, Durich a medzi
MoravanmiPolášek, a vládny tajomník Cerroni, ktorý Juraja Ribaya v
Cinkote navštívil, a keď si prečítal katalóg a prezrel zbierky, neskôr
mu napísal: „...ustrnul som, vlasy mi dupkom stáli... Vysoko vzdelaný
Mikuláš Jankovič, majiteľ rozsiahlej knižnice, napísal: - Čo je pre
Maďarov knižnica grófa Széchényiho, to je pre česko-slovenskú literatúru
táto knižnica, v ktorej je zvlášť vysoko cenná zbierka biblií.“
Juraj Ribay bol významným predstaviteľom osvietenskej vedy a
zakladajúcou osobnosťou viacerých slavistických vedných disciplín. Od
študentských čias sa venoval zberateľskej činnosti so zameraním na
vedecký i na národno-uvedomovací smer. Zbieraním rukopisov a starých
tlačí si vybudoval vzácnu knižnicu. Niekoľko vzácnych spisov mu odstúpil
aj hložiansky farár a národný buditeľ Juraj Rohoň. Na základe svojej
zbierky a súpisu českých kníh M. Holku zostavil bibliografiu českých a
slovenských kníh od najstaršej doby. Patrí medzi ne i vzácny exemplár 3.
vydania Komenského prekladu diela Praxis pietatis. Ribayova knižnica je
naďalej bohatým zdrojom poznatkov pre súčasné národné knižnice. V roku
1785 vypracoval v spolupráci s Ondrejom Plachým a ďalšími evanjelickými
kňazmi návrh na založenie vedeckej spoločnosti Eruditas societas
slavica,prispieval do Plachého Starých novín literního umění. Ako
jazykovedec bol spolutvorcomporovnávacej metódy v dejinách slovenskej
jazykovedy, prívrženec uplatňovania bibličtiny v spisovnom jazyku na
Slovensku. V roku 1793 vypracoval plán slovenskej učenej spoločnosti
Prolectum instituti, podľa ktorého stanovil normy zberateľskej činnosti v
oblasti ľudových tradícií a jazykovedného materiálu, starostlivosti o
literatúru, tlačenie kníh a svojho časopisu a v roku 1795 upravil a
vydal v Pešti Ortographiu od P. Doležala. Všímal si tiež lexikálnu a
frazeologickú stránku živého jazyka. Je autorom rozsiahlych rukopisných
slovníkových prác, z ktorých čerpali jazykovedci ďalších generácií.
Významná bola jeho folkloristicko-zberateľská činnosť a výskum
dialektov. V tejto oblasti spolupracoval s J. Dobrovským na výskume
slovenských nárečí. Medzi ne patrí napríklad jeho rukopis z roku 1807
Idioticon Slovacicum voces Bohemis aut plane non, aut alio sensu
usitatas circiter 14700 complectens, ktorý predstavuje diferenciálny
nárečový slovník, ktorý čeština nepozná. Tlačou mu vyšli dielka:
Katechizmus o zdraví, Pešť 1795, Pravidlá moresnosti, Pešť 1795, Živý
príklad hríšnika pokání činíciho(preložil A. I. Gaško), Pešť 1788.
Zaoberal
sa aj ľudovýchovnou spisbou. Počas pôsobenia v Cinkote chcel založiť
vlastnú tlačiareň, v ktorej chcel vydávať i slovenský kalendár s
osvetovým zameraním, ale pre nedostatok predplatiteľov sa mu nepodarilo
tento zámer uskutočniť. Tu napísal aj rukopis o žilinských a
trenčianskych tlačiarňach. Bol autorom príležitostných veršov. Dôležitá
bola jeho redaktorská a korektorská činnosť. Počas pôsobenia v Savinom
Sele po latinsky napísal vlastný životopis s uvedením jeho knižných a
rukopisných diel, ktorý odoslal do Széchenyiho knižnice v Pešti.
Ako
teológ a náboženský spisovateľ spracoval a roku 1790 vydal Mandát
cisárskokrálovský ve věcech evangelického náboženství. Upravil v Pešti
roku 1791 vydaný Tranoscius. Pre dejiny slovenskej biblistiky je
významný Slovar biblický vykladačský. Zaslúžil sa o vydanie práce M.
Pankla Compedium Oeconomie ruralis(1797), ktorú doplnil slovenským
slovníkom. Jeho dielo je bohaté a týkalo sa aj poľnohospodárstva. Do
tlače pripravil prácu L. Bartholomeidesa Kratičká historie přirození....
O pícich a rostlinách (Budín 1793), Příruční knížka o polním
hospodářství, (Budín 1797).
Juraj Ribay zomrel roku 1812 v Savinom Sele vo Vojvodine. Jeho dielo si
rodáci roku 1994 uctili odhalením pamätnej tabule na zborovom
evanjelickom dome v Dolných Ozorovciach. V Bánovciach nad Bebravou zase
nesie jeho meno Stredné odborné strojárske učilište.
Ján Jančovic
You have no rights to post comments
Komentárov
ďakujem Vám za vzácne informácie o tomto našom Slovenskom dejateľovi Jurajovi Ribayovi
pb.
Moja úcta p.Janovi Jančovicovi...
m
PS
Toto ani Viťo Hronec baš nevedel všetko...