- Podrobnosti
-
Uverejnené 28. 01. 2013
Čo jest, to jesť!
„Keď prišla zima, kúrilo sa vo veľkej murovanej peci a kým horel oheň, gazdiná pri jeho žiare pripravila zásmažku, vo veľkom kameninovom hrnci predvárala polievku, potom pridala zásmažku, hrniec strčila do pece, jedlo sa pekne dovarilo a na obed bolo hotové. Upiekol sa aj chlieb, lepňa na raňajky, rejteša, krumple na ťapši.“ Na toto, ale aj na zabíjačku v Báčke si radi spomína Natália Maliariková z Prievidze, praneter svetoznámeho architekta Michala Milana Harminca, pôvodom Kulpínčana. „Pamätám si, ako gazdiné naháňali najtučnejšiu sliepku, z ktorej bola tá chýrečná žltučká polievka s dlhými rezančekmi. Za ňou išlo varené mäsko s omáčkou a na koniec rejteša.“
Natália
Maliariková, ktorá v tomto roku oslavuje svoju osemdesiatku, si na
všetko dopodrobna pamätá. Z jej bohatých spomienok, ktoré radi prezradí,
uvádzame niektoré.
Chlieb na stôl, lepňa na raňajky
V
peci sa piekol vysoký chlebík s bielou striedkou a zlatožltou kôrkou,
ktorý ako tradičný doplnok väčšiny jedál nikdy nechýbal na stole
Slovákov z Báčky.
Keď sa piekol chlieb, na raňajky bývalo výborné „lepňa“ z chlebového
cesta, pomastené, posolené, cesnakom natreté.
V sobotu – rejteša
Obrovské
čierne ťapše sa sádzali do pece, aby o chvíľu z nich vychádzalo voňavé,
mastné jedlo. Či len bolo dobré! „Krumpľovo, oláskovo, kapustovo,
makovo, jablkovo, grísovo...“
Zabíjačka!
Produkty
zabíjačky bolo treba v krátkej dobe zjesť, nuž tak na stole často
bývali jaternice, krvavičky – „hurky“, potom „brezák“ a jeho mladšia
sestra „dorka“ - obe vlastne tlačenky. Škvarky veľké ako orech, zaliate
v masti, sa jedávali s chlebom a sudovou kapustou. Mäso, klobásy, sa
vyúdili – u dobrého gazdu mali vydržať až do novej zabíjačky.
Krumple na ťapši
Vrcholom
všetkého boli, sú aj budú „krumple na ťapši“. Piekli sa tiež v peci,
ale na akých plechoch! Marí sa mi, že snáď boli také veľké, ako polovice
stola! Keď sa vytiahli z pece, horúce ako oheň sám, ešte sa na chvíľu
nechali postáť na kameninovej dlažbe pitvora, aby sa zemiačky napili
masti. A tie teda vedeli, čo je ich úlohou! Aj boli potom dobre napité a
od klobásovej masti červené ako ten plameň čo ich piekol. Masť šušťala,
prerastené mäsko škvrčalo, klobáska sa sama núkala na tanier.
Natália Maliariková s manželom Dušanom
Omnoho radšej než na jedlo, Pani Natka Maliariková spomína na Báčku a tunajších Slovákov:
- Veľmi milujem Kulpín a kraj, kde sa môj otec, Michal Harminc, narodil
ešte v roku 1894 a kde som ako dieťa prežila veľa pekných chvíľ a
spoznala veľa dobrých ľudí. V skutočnosti, všetci vojvodinskí Slováci sú
trvale predmetom môjho obdivu, dokonca mám vo zvyku označovať ich za
môj ôsmy div sveta.
-
V Báčke sa nehovorilo o práci – tá sa robila, nehovorilo sa o láske –
tá bola prítomná v každom slove, v každom čine ľudí, ktorí ma
obklopovali. Vďačím osudu, že i keď cestou krutou, ma privial do ich
blízkosti. Lebo počas rokov, strávených v Báčke som sa naučila tomu, čo
som u nich videla – rodinnú súdržnosť, vzájomnú úctu a pomoc,
pracovitosť, skromnosť, jednoduchú zdravú myseľ, statočnosť, trpezlivosť
a láskavosť.
Natália
Maliariková sa narodila roku 1933 v Michalovciach. Základnú školu
zakončila v Budapešti a malú matúru v Petrovci, kde žila v rokoch
1944-48. Roku 1948 emigrovala na Slovensko, tam zakončila učiteľskú
školu a do dôchodku pôsobila na základnej škole v Prievidzi. Ako
penzistka robila tlmočníčku a sprievodkyňu maďarským turistom na
Bojnickom zámku.
Katarína Pucovská
You have no rights to post comments