- Podrobnosti
-
Uverejnené 29. 04. 2013
Paláriková Raková tlieskala Divadlu VHV z Báčskeho Petrovca
V Čadci na 46. ročníku národnej súťažnej prehliadky ochotníckych divadelných súborov s inscenáciami pôvodnej slovenskej dramatickej tvorby Palárikova Raková sa zúčastnili aj petrovskí ochotníci. O ich vystúpení píše portál Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, a okrem iného uvádza: „Mimoriadnu pozornosť si zaslúžili aj naši krajania, ktorých v tomto roku prezentoval na Palárikovej Rakovej divadelný súbor zo srbskej Vojvodiny. Diplom a striebornú medailu J. Palárika udelila porota Divadlu VHV Báčsky Petrovec za pohostinné predstavenie Petra Serge Butka Óda na rovinu.
Óda na rovinu ako prejav zemitej slovenskosti
Zakaždým
je na prehliadke ochotníckych divadelných súborov zážitkom, ako si
počínajú v tomto žánri Slováci žijúci v zahraničí. Tobôž, ak ide o
prejavenie sa kumštu takej írečitej slovenskej pospolitosti, akou je
slovenská národnostná menšina na Dolnej zemi. V kontexte Ódy na rovinu,
hry, ktorú divadelníci z Divadla Vladimíra Hurbana Vladimírova (VHV) v
Čadci uviedli, je však akiste nielen dobre vidieť a prežiť, ako si
zároveň aj prečítať. A tak na dokreslenie súvislostí a emotívnosti z
naplnenia hry, ktorú dolnozemci z Báčskeho Petrovca uviedli v piatkový
večer, citujme slová Petra Serge Butka, režiséra Ódy na rovinu, ako ich
uvádza na webovej stránke Divadla VHV Báčsky Petrovec:
„Pre mňa osobne je rovina vrcholom harmónie, ale takej, pri ktorej
sám seba ako človeka postavím do tej najbezvýznamnejšej pozície, do
oného budhistického – som nič. Lebo rovina, mne najbližšia je hladina
oceánu. Pri pohľade na ňu človek nevidí nič, ale cíti sa pri tom veľmi
malý. Vojvodinská rovina je odlišná. Je na prvý pohlaď živá a všade sa
niečo deje. Človek sa musí neustále niekam pozerať, musí sa neustále
vnímať, je vystavený sebe, pred zrakmi druhých. O čom teda skladať onú
oslavnú báseň, onú ódu? Navyše, keď leto tu ponúka také pravdivé farby,
paprikou počnúc a premenlivou farbou Dunaja končiac.
A nárečie? Je pre mňa bohatstvo. Ako Slovák, dávam hold úprimnosti
petrovského nárečia, bez ktorého by naše predstavenie nebolo úplné.
Umelecky sa o tom vyjadrovať, znamená vyrobiť gýč. Rozhodli sme sa teda
pre tak trochu dokumentárny prístup. Začali sme sa s kamerou túlať
Petrovcom i po okolí a hľadať príbehy, alebo si ich vymyslieť a potom
premýšľať o tom, ako ich s obrazom zložiť dohromady. To celé so skupinou
mladých ľudí, ktorých myšlienka na takúto prácu nadchla natoľko, že sa
do nej ponorili. Už len ten zázrak že ich to zaujíma je pre mňa
prekvapivý, veď mladých ľudí dnes zaujímajú úplne iné veci, než divadlo,
oslavná báseň a nejaká ... rovina. Behom toho nášho potulovania sa s
kamerou, pri odkrývaní starých príbehov, stretávaní miestnych ludí sme
pomaly spoznávali a v sebe skladali onú oslavnú báseň, onú ódu. No a
básne by sa nemali vykladať, báseň je určená srdciam nie mozgom. Slová
našej básne sú v obrazoch, v hudbe, v pohyboch, v tieňoch, malých
vtipoch ...“
You have no rights to post comments