V Báčskopetrovskej obci sa numizmatikou zaoberá iba zopár ľudí. Asi toľkí, že by sa snáď dali napočítať na prsty jednej ruky. Medzi tých najhorlivejších patrí Petrovčan Vladimír Hric. Peniaze, keď má, minie ich na peniaze. A tak, peňazí nikdy dosť, aj keď ich v dome má viac ako dosť. Ibaže sú staré. Keďže míňal na mince, teraz vlastní veľmi peknú zbierku, na ktorú môže byť skutočne hrdý.
Vladimír Hric sa numizmatikou zaoberá prakticky od detstva. Zaujímajú ho všetky peniaze a iste nepohrdne ani týmito najsúčasnejšími. V zbierke má mince od praveku, čiže od roku 500 p.n.l. - prapeniaze , ktoré sa skôr podobajú skrutkovým podložkám než peniazom, po novšiu numizmatiku. Každá minca Vladimíra Hrica je osobitným príbehom. Ich starostlivý majiteľ vie vyrozprávať celé rozprávky o peniazoch Keltov, Rimanov, Gepidov, Amarov, cez mince neskorého stredoveku, do roku 1700 až po rôzne historky našich novších dejín a inflácií.
Na našom území sa keltské mince ešte vždy dajú nájsť. (Poďme ich teda hľadať a porasty nestriekať, ale okopávať.) V minulosti, kým sa pôda ručne obrábala, staré mince sa pomerne často nachádzali.
Vladimír Hric mince nenachádzal, lež si ich kupoval. Má ich dokonca aj úplne nové, čiže také čo vôbec neboli v obehu, v ľudskej ruke. Nemajú na sebe žiadnych odtlačkov prstov, preto sa musia osobitne chrániť. Sú krásne, lesklé, ako zlaté. A vlastní aj skutočne zlaté mince a to až z obdobia neskorého Ríma, z roku 400, z obdobia cisára Theodosiusa. Sú to drahšie peniaze, ale nie aj najdrahšie, keďže obsahujú v sebe iba približne 4 g zlata a ich hodnota je asi 100 € za gram. Samozrejme, vlastní aj zlato Františka Jozefa. Striebra má omnoho viac, keďže sa vo svete používali strieborné mince do roku 1960.
Najdrahšia kolekcia Vladimíra Hrica je z Kráľovstva Aleksandra I. Karadjordjevića z roku 1931-1932, ktorá je kompletná. V nej sú najvzácnejšie dve päťdesiatky, z ktorých jedna je razená v Londýne a druhá v Paríži. Ich hodnota je vysoká i preto, že sú v mimoriadne zachovanom stave.
Katarína Pucovská
Foto Martin Pucovský
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)