Michal Harminc

K 110. výročiu kovačického divadla – zlaté scénické (k)roky

V utorok 10. septembra sa v Kovačici začala druhá časť Máškových dní (prvá časť bola v máji), ktorá potrvá do 21. septembra. Dnes napoludnie pre žiakov základnej školy, ako prvé v druhej časti, vystúpilo Divadlo na predmestí zo Spišskej Novej Vsi s predstavením Rysavá jalovica. Posledný víkend v októbri a v rámci osláv výročia divadla a Kovačického októbra, bude v Kovačici prebiehať aj 54. Divadelný vavrín, prehliadka slovenskej ochotníckej divadelnej tvorby. Tento náš najvýznamnejší divadelný festival naposledy v Kovačici prebiehal v roku storočnice kovačického divadla – teda v roku 2014. Tohtoročný vavrín sa skončí v prvú novembrovú nedeľu. Nateraz sa do súťažnej časti prihlásilo sedem divadelných súborov. Divadelný vavrín prvýkrát organizovali v Báčskom Petrovci v Divadle VHV v roku 1970. V tom období sa začínal aj rozmach kovačického ochotníckeho divadelníctva.

 

Gogoľova Ženba

 

Gogoľova Ženba

 

Mihajlo Vasiljević (v strede) s divadelníkmi z Kovačice,

 

Mihajlo Vasiljević (v strede) s divadelníkmi z Kovačice,

 

Záber z predstavenia Metelica

 

Záber z predstavenia Metelica

 

Ján Čech (foto: autor textu)

 

Ján Čech (foto: autor textu)

 

„Dôležitým míľnikom v dejinách našej činohry je rok 1972. Prvýkrát hráme na vyššej úrovni, prvý raz s profesionálmi - režisérom, scénografom, maskérkou. Bodujeme s Gogoľovou Ženbou aj na divadelnej prehliadke v Petrovci. Za skvelý výkon sme ako odmenu dostáli možnosť vystupovať na prvom FEDRAS-e," rozpráva jedným dychom o divadelnej revolúcii v Kovačici Ján Čech. Vtedajší riaditeľ Domu kultúry 3. októbra, ktorý si pamätá na sychravé počasie počas cesty do Maleho Crnića desiateho októbra spomínaného roku:

„Do Pomoravia sa dostávame Zastavami 750 a jedným Opelom. Vtedy ale ešte nebol vybudovaný most medzi Kovinom a Smederevom. Z vojvodinského do srbského brehu Dunaja smerom na Požarevac nás a autá prepravuje kompa. Poľné práce v Stigu sú v plnom prúde. Obec menšia od našej a samé sídlo obce malo menej obyvateľov od mnohých dedín Obce Kovačica. Pamätám si živo na tie chvíle. Máme vážne obavy či nás príde dakto pozrieť. Tesne pred vystúpením sa sieň kultúrneho domu dediny začína plniť. Až do posledného miesta. Jazyková bariéra medzi hercami a obecenstvom prestáva existovať už v úvodných minútach predstavenia. Do konca predvedenia zažívame ovácie, tlieskanie, smiech obecenstva. Vyhlásený sme za najlepší súbor, získavame odmeny. Snaha o iné divadlo ako dovtedy v „osade insity" nevyšla nazmar."

Čech sa riaditeľom kovačickej kultúrnej ustanovizne stáva v 1969. roku. Hoci po prvej divadelnej prehliadke v Báčskom Petrovci s Našim pánom ministrom prijímajú Banátčania za prémiu účasť na Scénickej žatve v Martine, vedúci divadla v Kovačici nie sú celkom spokojní s úrovňou, ktorú podávajú herci.

„V Petrovci je prvá prehliadka v 1970. roku viacej zdvorilostná, všetky súbory poberajú nejaké ceny. Dostávam sa vtedy do vojvodinského divadelného spolku. Najlepšie si tam rozumiem s tajomníkom Mihajlom Mićom Vasiljevićom. Darí sa mi tohto teatrológa a režiséra dostať na naše skúšky predstavení Trampoty s láskou a Mozoľovci. Skvalitnil nám naše vystúpenia. Angažujeme ho ako realizátora už rok neskoršie. Vybral Ženbu, zobral kvalitného scénografa Miletu Leskovca, maskérku Desu Francuskú a nechýbajú neutíchajúce potlesky – v Petrovci, doma a ďalších osadách," pokračuje dlhoročný aktivista medzi vojvodinskými Slovákmi.

Mića Vasiljević sa v nasledovných rokoch v Kovačici cíti ako doma. Striedajú sa inscenácie Strašne ošemetná situácia, Klbko, Kým kohút nezaspieva. Na doskách, ktoré znamenajú svet, hrajú aj zamestnanci Domu kultúry – od riaditeľa Jána Čecha, cez tajomníka Jána Jonáša, vedúceho Klubu ochotníkov Jozefa Benku až po neskoršie zamestnaného referenta pre divadlo Tomáša Hriešika. Hrajú aj celé rodiny – v roku 1970 manželia Čechovci, od sedemdesiatych rokov bratia Jonášovci – Ján a Pavel so sestrou Máriou. Profesionálne požiadavky režiséra staršia herecká garda sotvaže zvláda. Vasiljević trvá na viachodinových próbach, po ktorých sú mnohí vyšťavení. Najlepšie zdoláva prekážky Máško Hriešik.

„Ďalším medzníkom je rok 1976. Rozhodli sme sa zahrať Hollého Kuba, prvé divadelné slovenské predstavenie v Kovačici, hrané v roku 1914, ale aj v roku 1969. Ibaže sme sa rozhodli pre muzikál. Dávame do hudobného žánru hovorené slovo našich hercov, spev a tanec našich hruškárov, divadelné výtvarníctvo tvoria námety z malieb Martina Jonáša. Okrem Vasiljevića a Leskovca, platíme aj profesionálneho choreografa z novosadského SND. A znovu zožíname búrlivé ovácie, kdekoľvek sa zjavujeme so štyridsaťčlenným muzikálovým súborom. Na našej prehliadke ochotníckych divadiel nám ale zazlievajú, že je ľudový tanec v podaní tanečníkov Hrušky príliš vyumelkovaný, je to sčasti aj zo závisti. Vytýkajú nám slabšiu starostlivosť o hovorené slovo, ktoré, priznám sa, nie je vždy na žiaducej úrovni. Ale to ma ženie vpred, urobiť ešte lepšie divadlo. Hoci vystupujeme na pokrajinských a republikových prehliadkach, medzi tunajšími Slovákmi na najvyššom stupienku ešte nestojíme. Každá kritika však je pre mňa vzpruhou na novú činnosť," zdôrazňuje organizátor kultúrnych aktivít.

V spomínanom 1976. roku je jasné, že Pazovčania, Petrovčania a Kovačičania majú obrovský náskok v divadelnej kvalite nad inými dedinami. Dvadsiateho piateho októbra 1976 sa v Báčskom Petrovci formujú tri poloprofesionálne scény divadla Vladimíra Hurbana Vladimírova. Registrované sú ako združenie občanov, majú zamestnaného tajomníka a vtedajšie samosprávne orgány. Z peňazí, ktoré majú pribudnúť z pokrajiny a republiky do pokladnice týchto troch divadiel, je každá scéna povinná urobiť po jedno divadlo – pre dospelých a pre deti – a mať aspoň pätnásť repríz v rozličných osadách.

„Dodnes tvrdím, že nebyť veľkého vzostupu kovačického divadla v prvej polovici sedemdesiatych rokov, by sa tri poloprofesionálne scény nevytvorili. Rovnako tak ubezpečujem v divadelných debatách, že profesionálne divadlo nám menej prospelo ako spomínané tri scény. Mali sme predstavenia v takmer všetkých slovenských prostrediach a vytvárali sme si z vlastných radov neskôr skvelých režisérov, kostymérov, hercov. Zamestnali sme po založení divadla aj ľudí s blízkym vzťahom k teátru. Kovačický Dom kultúry prijal do zamestnania Tomáša Hriešika, čím sme trafili do čierneho. Máško sa najskôr pri Vasiljevićovi, potom osem rokov neskoršie pri Majerovi, vycibril na režiséra najlepšieho ochotníckeho divadla v dvadsaťmiliónovej Juhoslávii," argumentuje nepopierateľnými faktami Čech.

Vasiljević v roku 1978 pre chorobu končí úspešnú spoluprácu s Banátčanmi. Predtým ale vytvára Ostrovského Les, Kovačičanmi pomenovanú Horu a vytvorí herca Pavla Kožíka, dnes hereckú legendu.

„Mića hľadal postavu pre Arkadija Šťastlivca. Prechádzali sme sa po strede mesta a medzi mládežníkmi si všimol trochu nesmelého mladého muža. „Toho chcem mať pre rolu Arkadija!" – neváhal Vasiljević. S budúcim známym poštárom a ešte slávnejším hercom mal Mihajlo v prvých skúškach veľkú trpezlivosť. Dopracovali sa ale obaja už na premiére k triumfálnemu výsledku. Od javiskového Kuba dostal Benka prímenie, od divadelného „Arkaška" natrvalo Kožík ďalšie meno k priezvisku," nadväzuje bývalý riaditeľ.

Kovačičania v tých rokoch používajú k námetom na scénografiu aj paberky z insitnej tvorby Ondreja Pilcha a Zuzany Chalupovej. Po úspechoch s Kvadratúrou kruhu, Krásnou neznámou a Malomeštiakovou svadbou prišli na rad Satiry od Hansa Sachsa. Úsilie Ľuboslava Majeru a jeho druhej profesionálnej réžie v Kovačici (po Krásnej neznámej) a odborne zohratého hereckého kolektívu, nevychádza nazmar. Kovačičania konečne stoja na stupienku víťazov. Slovenskom vojvodinskom. K tomu ovenčení aj z pokrajinského, republikového a zväzového divadelného turnaja.

„Na juhoslovanskej ochotníckej súťaži v Trebinji sa v roku 1981 pod Ľubovou taktovkou stávame presvedčivo šampiónmi. Ani Vasiljevićovi ani Majerovi vlastne v tých časoch nebolo ľahko prichádzať do sídla banátskych Slovákov. Od Tomaševca do Uzdina nebola asfaltovaná cesta. Do Kovačice prichádzali chtiac-nechtiac poľnou cestou," prízvukuje spolubesedník.

Kovačickí ochotníci prišli, videli a zvíťazili v Trebinji aj tri roky potom. Opona sa pre Prípady Jelisavety B. v Kovačici dvíha sedemkrát. Tomuto predstaveniu v réžii Tomáša Hriešika tlieska obecenstvo naprieč Juhosláviou.

„Vystupujeme na rekordných dvadsiatich dvoch javiskách - v Starej Pazove, Novom Bečeji, Báčskom Petrovci, Pančeve, Belehrade, Knjaževci, Tjentišti, Belej Crkve, Kysáči, Novom Sade, Mostare, Ruskom Keresture, Splite... Ba aj s ďalším Tomášovým predstavením, Kameň pod hlavu, končíme so štítom. Hora sa hrala dvadsaťkrát, Hrob lásky a Záveje mali iba tri predstavenia menej, Satiry boli šestnásťkrát na scéne, Klbko pätnásť, Metelica štrnásť, Kým kohút nezaspieva a Krásna neznáma trinásťkrát, Kubo dvanásťkrát, Ženba jedenásťkrát. Aj pred aj po spomínanom období poldruha desaťročia mala Kovačica záblesky buď úspešných inscenácií, alebo domácich či „mimochotárnych" jednotlivcov, ktorí sa zaskveli ako herci či režiséri. Nikdy sme ale neurobili až taký ochotnícky rast a neboli tak kolektívne skvele zohratí ako v zlatých scénických rokoch 1970 až 1985," uzavrel vtedajší kultúrny lodivod Ján Čech.

 

Ján Špringeľ

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články