Slovenské insitné umenie zo Srbska - Slovenský jazyk

Ťažký životný kríž Pavla Plachtinského

Pavel Plachtinský sa narodil v Kulpíne 20. júla 1888 rodičom Pavlovi Plachtinskému a Márii, rod. Králikovej. Devätnásťročný sa oženil s Katarínou, rod. Poljakovou (1890 – 1970). Mladomanželia s nádejou vykročili do nového života netušiac, čo ich na spoločnej ceste čaká a akú ukrutnú bolesť budú musieť znášať: že budú k hrobu vyprevádzať päť svojich ratolestí. Narodilo sa im 8 detí. Tri z nich zomreli v detstve, jeden syn sa z vojny nevrátil a ďalší syn zomrel v plnej životnej sile ako 40-ročný. Prvá radosť, prvé dieťa Samuel sa narodil po štyroch rokoch manželstva. O štyri roky neskôr prvýkrát doľahol na rodinu veľký smútok, prvorodený synček im zomrel. Medzičasom prišiel na tento svet ich druhý syn Pavel. Tretí syn Vladimír sa narodil počas 1. sv. vojny a stopa po ňom zmizla v 2. sv. vojne. Druhý Samko sa už narodil v slobode 20. novembra 1919. Na tento svet prišiel takmer v rovnaký deň ako ten prvý, presnejšie o jeden deň skôr ako nebohý braček Samko. Ani tento Samko sa však nenarodil pod šťastnou hviezdou - zomrel štvormesačný. Piate Plachtinskovo dieťa, Dušan, sa narodil 21. januára 1922 a bol jedným z tých troch detí, ktorým život dožičil dožiť sa seniorského veku (avšak jemu vzal dve deti v detskom veku). Po Dušanovi sa narodil Ján, ten zomrel 13-ročný a po ňom mali jediné dievča, Annu. V roku 1933 sa im narodil ešte jeden syn. Aj tretíkrát dali svojmu novorodeniatku meno Samko a tento Samuel zomrel 40-ročný.

 

Pavel Plachtinský

 

Pavel Plachtinský

 

Manželia Plachtinskovci

 

Manželia Plachtinskovci

 

Po ťažkých rokoch manželov Plachtinskovcov optimizmus neopúšťal

 

Po ťažkých rokoch manželov Plachtinskovcov optimizmus neopúšťal

 

Syn Vladimír sa z vojny nevrátil

 

Syn Vladimír sa z vojny nevrátil

 

Pavel Plachtinský ml., strojný zámočník si rád zahral aj divadlo: Divadelné predstavenie Románok na horách kulpínski divadelníci hrali v roku 1935 – stoja: J. Danko, A. Vida, K. Forgáčová, P. Plachtinský, M. Kyseľa, A. Štrba, sedila – A. Medovarská, M. Ruman a J. Medovarská

 

Pavel Plachtinský ml., strojný zámočník si rád zahral aj divadlo: Divadelné predstavenie Románok na horách kulpínski divadelníci hrali v roku 1935 – stoja: J. Danko, A. Vida, K. Forgáčová, P. Plachtinský, M. Kyseľa, A. Štrba, sedila – A. Medovarská, M. Ruman a J. Medovarská

 

Syn Vladimír, výborný žiak a úspešný maturant petrovského gymnázia, bol v 2. sv. vojne zajatý a o ďalšom jeho osude sa rodina nikdy nedozvedela. Roky dúfali a čakali, nádej sa rodila pri každých krokoch popred dom, pri každom vrznutí brány... Sklamania bývajú ťažké a oni ich mali neúrekom. O nezvestnom synovi neprichádzali žiadne správy, takže im nezostávalo nič inšie, iba v tichosti a pokore modliť sa za jeho dušu.

Napriek krutému životnému údelu hlava rodiny, otec Pavel, ťahal rodinu vpred. Nedovolil, aby ich zúfalá situácia zničila. Nevzdával sa a po každom páde vstával a začínal odznovu. Tak začal aj podnikať. Do prenájmu si vzal stovku jutár pôdy a spolu s majstrom Devićom vystavali roku 1928/1929 prvý motorový mlyn v strede Kulpína (v súčasnosti patrí podniku DEM) a firmu pomenovali Plahtinski – Dević. Prišla však ďalšia bieda – hospodárska kríza a veľká inflácia a všetko im zožrala. Dostali sa úplne na mizinu. Neboli schopní splácať úroky a nemohli sa vyhnúť bankrotu. Zle pochodili aj ich žiranti. Obaja majitelia mlynu prišli aj o rodinné domy. Plachtinskovci vtedy už dali syna na školenie do Belehradu, čo v žiadnom prípade nechceli prerušiť. Syn Dušan bol mimoriadne nadaný. Starostlivý otec mu pravidelne písaval listy a posmeľoval ho v práci a školení. V liste zo dňa 17. novembra 1939 už však písal, že sa mu s ničím nemôžu pochváliť, ale že šetria na všetkom, že „...predali v nedeľu na petrovskom jarmoku 30 m handrovky za 240 dinárov a plánujú aj predaj 5 mt kukurice. Potom zas kúpia handry a natkajú ďalšie handrovky." Oni doma budú vraj „kuburiť", len aby mu mohli poslať čo najviac peňazí. „Sin môj ťažká je tvoja studija, ako pre teba tak pre nás, ale netreba tratiť nadej, treba len dodať silu a vidržať a bude všetko dobre. Všetko mi to zabudneme, keď nám bude dobre." Úzkostlivý otec sa v pokračovaní listu syna pýta, ako sa stravuje a dodáva: „Vieš, že ja noc po noc nespím, vždy mislím, ako možeš s tak málo peňazí vižiť, či si ni lační." Podnikateľský otcov duch sa aj tu prejavuje, keď sa syna pýta, či by sa nenašla možnosť nejakého obchodovania. Vyzvedá sa, či by sa nedal prenajať nejaký obchod v Belehrade, že by on z Petrovca vlakom mohol „liferovať" napríklad žito, kukuricu, slaninu, masť, šunky, klobásu, bôb, mlieko, vajcia, hydinu atď., aby bolo lepšie aj jemu a aj im. Otcova snaha a obeta neboli márne. Syn Dušan (neskôr Miloš Dušan) nielenže zakončil vysokú školu, ale získal aj vysoké akademické tituly. O ňom viac TU: https://www.kulpin.net/slovenske-insitne-umenie-zo-srbska-slovensky-jazyk/22-aktuality/aktuality/11510-m-d-plachtinsky-storocnica-narodenia

Druhorodený syn, Pavel Plachtinský ml. (13. 6. 1913 – 21. 11. 1994) bol strojným zámočníkom. V medzivojnovom období nebolo v Kulpíne veľa majstrov, ktorí vedeli opravovať parné stroje, a Pavel vedel, takže ho pozývali všade, kde nastala akákoľvek porucha na stroji. V povojnovom období šikovného majstra vymenovali za správcu konopárne Crvena zvezda, ktorú vyvlastnili kulpínskemu zemepánovi Đorđemu Dunđerskému.

Pavel Plachtinský st. zomrel v Kulpíne 28. apríla roku 1980, desať rokov po manželke Kataríne, rod. Poljakovej (zosnula 28. februára 1970) a pochovaný je v spoločnej hrobke so synom Samuelom, ktorý zomrel 40-ročný roku 1973.

Pavel Plachtinský ml. tiež zomrel v Kulpíne 21. novembra 1994 a pochovaný je na kulpínskom cintoríne.

Viac o rodine Plachtinskovcov v knihe Kataríny Pucovskej Veľkí ľudia malého Kulpína.

 

Katarína Pucovská
Foto archív Dušana Plachtinského

 

You have no rights to post comments

urad

Letmo

Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.

Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.

(úryvok z básne Môj pohreb)

 

Posledné články