Michal Milan Harminc, architekta európskeho formátu, ktorý za sebou zanechal impozantných takmer 300 realizovaných diel, sa narodil v dnešný deň 7. októbra 1869 v Kulpíne. Bol najaktívnejší slovenský architekt, priekopník slovenskej modernej architektúry a ako jediný na Slovensku naprojektoval tri múzeá. Slovenské národné múzeum v Bratislave si svojho staviteľa pripomína dnes a k jeho výročiam: 150 rokov narodenia a 55 rokov od smrti, usporiadalo Spomienkové podujatie v Knižnici SNM v sídelnej budove SNM na Vajanského nábreží 2 v Bratislave. Kulpínčania si tieto jubileá pripomenuli na tohtoročných Predslávnosťových dňoch v Kulpíne.
Dnešné podujatie v Bratislave pripomenulo Harminca najmä ako človeka, staviteľa troch účelových múzejných budov v Bratislave a v Martine. Každá z múzejných budov reprezentuje jedno z období jeho staviteľskej a architektonickej tvorby. Od napodobňovania historických štýlov v prípade budovy Múzea v Turčianskom Sv. Martine (1905 – 1908), cez monumentálnu modernu Zemedelského múzea v Bratislave (1925 – 1928), dnes sídelnej budovy SNM v Bratislave až po funkcionalizmus budovy Slovenského národného múzea v Turčianskom Sv. Martine (1929 – 1932). Na Spomienkovom podujatí Harminca predstavili tiež ako realizátora niekoľkých stoviek obytných, sakrálnych, verejných či priemyselných budov na Slovensku, v Srbsku a v Maďarsku. Slovenské národné múzeum k tomuto výročiu chystá aj ďalší program, ktorý bude postupne predstavovať od októbra 2019 až do polovice roku 2020.
Múzejná budova na Vajanského nábreží 2 v Bratislave patrí k pozoruhodným a cenným stavbám mesta Bratislavy. Je totiž jednou z mála zachovaných realizácií oficiálnej architektúry dvadsiatych rokov 20. storočia na Slovensku. Koncom druhej svetovej vojny budovu múzea silne poškodilo bombardovanie. Rekonštrukčné práce po vojne viedol architekt M. M. Harminc.
Z tohtoročných júlových osláv v Kulpíne TU: http://www.kulpin.net/22-aktuality/aktuality/10647-vyrocia-michala-milana-harminca
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)