Ešte si mnohí dobre pamätáme na časy, keď koncom augusta a začiatkom septembra celý Petrovec rozvoniaval chmeľom. Vtedy sa aj akýsi rozbláznený duch chmeľu a piva v čase oberačky vznášal nad dedinou – množstvo ľudí, rôzne kroje a nárečia, spev, smiech... Do Petrovca sa hrnuli húfy ľudí z rôznych častí krajiny, – oberal sa chmeľ a zarobené peniaze sa neraz minuli na pivo. Veď, keď je teplo pivom sa občerstvujeme, a zasa keď je chladno pivo zohreje. Pijú ho hladní, aby mali pocit sýtosti. Je to tekutina a je to zároveň aj chlieb. „Pivo je pre svojich milovníkov biblickou mannou, ktorá má všetky chute podľa priania," tak písal doktor chmeliarstva Ján Kišgeci v publikácii Chmeliarske pohľadnice (Obzor, Nový Sad 1979), v ktorej sa zaoberal aj dejinami nášho chmeliarstva. Okrem iného v knihe uvádza, že sa zachovali písané záznamy z druhej polovice 18. storočia, z ktorých vidno, že prvé chmeľové polia v Srbsku, konkrétne vo Vojvodine, boli vysadené pravdepodobne roku 1770 a sadenice boli pravdepodobne dovezené z Čiech. Sem ich priniesol gróf a generál slovenského pôvodu Andrej Hadík a dal ich vysadiť na svojom panstve neďaleko Futogu.
Andrej Hadík (1710 – 1790) sa vyznamenal hrdinskými činmi v uhorských plukoch Márie Terézie a za dlhodobé vojenské zásluhy mu panovníčka na uhorskom tróne udelila roku 1768 panstvo vo Futogu. Už o dva roky neskôr Hadík na svoje majetku vysadil chmeľ a v druhej polovici 18. storočia mal aj svoj pivovar.
Nezmazateľné zásluhy na rozvoji vojvodinského chmeliarstva má aj Albert Martiš (1855 Kulpín – 1918 Padina), ktorého možno považovať za jedného z priekopníkov tunajšieho chmeliarstva. Prvé sadenice si zadovážil potajomky od českého chmeliara na Chotekovom panstve a začal ich rozmnožovať v Padine, kde bol učiteľom. Prvý Petrovčan, ktorý si roku 1890 od Martiša kúpil sadenice chmeľu, bol Ján Makovník. Podľa záznamov učiteľa Alberta Martiša prvú chmeľnicu v Hložanoch založil roku 1891 Ján Kollár. Kysáčania chmeľnice začali vysádzať 1894.
Keď sa v priebehu XIX. storočia, začali rozvíjať drobné a stredné gazdovstvá, začali sa rozširovať aj chmeľnice po Báčskom Petrovci a jeho okolí. K širšiemu rozvoju pestovania chmeľu prispeli práve menší a strední poľnohospodári, ktorí sa tiež dostali k sadeniciam a dali sa na pestovanie chmeľu. Týmto krokom dopomohli k tomu, že sa Báčsky Petrovec stal strediskom pestovania chmeľu v celom regióne a bol uznávaný na všetkých miestach, kde sa varilo pivo.
Na začiatku XX. storočia v petrovskom chotári už bolo 1000 k.j. chmeľníc.
Vďaka rýchlemu rozšíreniu výroby chmeľu bol v roku 1907 v Báčskom Petrovci postavený prvý špecializovaný veľký sklad na chmeľ – Taussigov sklad. V tom istom roku sa začína výstavba aj iných, menších skladov a začal sa rozvíjať aj zahraničný obchod s chmeľom. Po roku 1920 sa počet chmeľníc v rámci Vojvodiny rozrástol. Najviac ich bolo postavených v oblasti Báčskeho Petrovca. V roku 1927 vo Vojvodine bolo až 8.097 ha chmeľníc. Boli to zlaté roky, keď v Petrovci bolo vybudovaných vyše 100 skladov a sušiarní na chmeľ. V období rokov 1927– 1939 v Petrovci existovala aj Súkromná chmeliarsko-hospodárska škola. Vďaka chmeľu Petrovec sa dostal na rýchlu koľaj hospodárskeho rozvoja, čo sa odzrkadlilo i na majetkovom stave jeho pestovateľov a vôbec na spoločenskom a kultúrnom živote tohto prostredia.
Po roku 1927 sa ceny chmeľu v dôsledku svetovej hospodárskej krízy začali náhle znižovať. To spôsobilo úpadok celkového hospodárstva a teda aj chmeliarstva. Ďalším dôvodom bolo vyhlásenie prohibície v USA (zákaz predaja alkoholu), najväčšom svetovom spotrebiteľovi chmeľu.
Po roku 1937, pred začiatkom druhej svetovej vojny, chmeliarstvo upáda a po oslobodení v roku 1945 sa začalo nové obdobie rozvoja hospodárstva. Opätovný rozmach chmeliarskej výroby sa začal v roku 1959 (1437 ha) a významným chmeliarskym obdobím boli aj roky 1964 – 1974, počas ktorých sa pestovanie chmeľu vo Vojvodine rozšírilo na asi 1530 ha.
V roku1954 v rámci Poľnohospodárskeho ústavu v Novom Sade založená bola osobitná Výskumná stanica pre chmeľ a konope v Báčskom Petrovci, ktorá postupne prerástla v Ústav pre chmeľ, cirok a liečivé rastliny. V tomto inštitúte boli následne vyšľachtené domáce odrody chmeľu, známe ako „Aroma" a „Robusta".
Potom už od osemdesiatych rokov chmeľ postupne začal miznúť z našich polí a po roku 2007 sa takmer úplne vytratil. Na malých plochách sa zachoval iba v Ústave pre chmeľ, cirok a liečivé rastliny a v AS Petrovec.
Sústava Petrovec v posledných rokoch začala s revitalizáciou chmeliarstva, plochy rozšírila na 20 ha s plánom ďalšieho ich zvyšovania. Ojedinelé menšie chmeľnice už vysadili aj niekoľkí súkromní poľnohospodári. Najnovšie niekoľkí výrobcovia a odborníci v čele s doktorom Jánom Kišgecim, rytierom chmeliarstva, vynakladajú dodatočné úsilie na revitalizáciu chmeliarskej výroby.
Vôňa chmeľu sa v týchto dňoch chmeľovej oberačky, s príchodom „oberáčov", vari pomaly vracia do Petrovca.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)
Komentárov