Vasa Stajić sa narodil 10. februára 1878 v Mokrine a zomrel v Novom Sade pred 75 rokmi, v deň svojich narodenín, 10. februára 1947. Bol veľkým zástancom demokratických myšlienok a autonómie Vojvodiny, nazývali ho posledným apoštolom starej Vojvodiny. Zanechal neprekonané práce o politických, hospodárskych a kultúrnych dejinách Nového Sadu a životopisy jeho slávnych občanov.
Vzdelanie získal vo svojom rodisku, vo Veľkej Kikinde, Sriemských Karlovciach a Senji, študoval v Budapešti, Paríži a Lipsku. Vyučoval na školách a gymnáziách v Rudne (Banáte), Pljevlji, Sombore, Novom Sade a Subotici. Vo svojej politickej činnosti presadzoval národné a demokratické názory, často blízke socialistom, a preto mal počas školenia a služby problémy. Počas prvej svetovej vojny bol zatknutý a väznený a s juhoslovanskou delegáciou sa zúčastnil na mierovej konferencii v Paríži ako vedúci presbytéria. Bol redaktorom Letopisu a tajomníkom a predsedom Matice srbskej počas dvoch volebných období. Druhú svetovú vojnu prežil v Sriemských Karlovciach a na jeseň 1944 sa zapojil do národnooslobodzovacieho hnutia. Pochovali ho na Uspenskom cintoríne.
O postavení pamätníka rozhodlo Zastupiteľstvo mesta Nový Sad na zasadnutí dňa 24. apríla 2009. Autorom pamätníka je magister Slobodan Bodulić, akademický sochár z Nového Sadu.
Katarína Pucovská
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)