Janko Čeman vlastným menom Michal Kámaň, sa narodil 30. septembra 1922 v Pivnici, kde aj umrel pred 35 rokmi, takmer v deň svojich 65. narodenín, 29. septembra 1987. Základnú školu skončil v rodisku a po skončení ľudovej školy pracoval ako poľnohospodár v Pivnici. Písať začal od roku 1950. Najprv uverejňoval krátke črty v novinách Hlas ľudu, neskoršie poviedky a divadelné hry v Časopise Nový život. Je považovaný za najtypickejšieho predstaviteľa dedinskej poviedky v povojnovom období slovenskej vojvodinskej literatúry. Knižne mu vyšli poviedky v zbierkach Kde sa podeli moje kone (1970) a Poctivý zlodeji (1982), romány Krútňava (1974) a Nie každý vojak pušku nosí (1974) a drámy v rovnomennej knihe Drámy (1978)..Nová doba plvnického divadla sa nesie v znamení Janka Čemana. Tunajšie ochotnicke divadlo už viac ako 20. rokov nosí jeho meno. Na jeho počesť vznikli aj Dni Janka Čemana ako festival Divadelných inscenácii dolnozemských autorov.
Román Nie každý vojak pušku nosí vyšiel aj v srbochorvátčine (Ne nosi svaki vojnik pušku, 1975) v preklade Michala Harpáňa. Roku 1971 Čeman získal cenu Nového života za poviedku Fajferi. Jeho dve poviedky Zuzka Čaranová a Prach do očí sú zaradené do zbierky súčasných rozprávok juhoslovanských Slovákov Červené muškáty (1961) a poviedky Štyri vrecia, Kde sa podeli moje kone a Prach do očí do výberu poviedok súčasných juhoslovanských prozaikov Svetlá v kozube (1971). Táto antológia vyšla aj v rusínskom jazyku v preklade Mikolu Skubana (1977). Poviedky Kde sa podeli moje kone a Prach do očí sú zaradené do výberu súčasných poviedok juhoslovanských Slovákov Jazdec z Turkménska (1973). Táto kniha je preložená aj do srbčiny.
kp
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)