- Podrobnosti
-
Uverejnené 27. 06. 2009
NOSITEĽ CENY NOVÉHO ŽIVOTA
SAMUEL BOLDOCKÝ
...za esej BOH ČLOVEKA
V Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade včera prebiehalo 53. literárne snemovanie. V mene organizátorov prítomných pozdravili: riaditeľka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Milina Sklabinská, riaditeľ Slovenského vydavateľského centra Vladimír Valentík a šéfredaktor mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život Adam Svetlík. Ústrednými témami snemovania bola literatúra pre deti a životné jubileá Pavla Mučajiho, Viery Benkovej, Jozefa Klátika a Vladimíra Valentíka. Uvedené témy oslovili až 14. autorov, podľa čoho by sa dalo uzavrieť, že chudoba neplodí chudobu ducha.
Uvítacie príhovory: Milina Sklabinská, Vladimír Valentík, Adam Svetlík a moderátorka Jasna Uhláriková (foto: Ján Hlaváč)
Laureát ceny Nového životu Samuel Boldocký a šéfredaktor Nového životu Adam Svetlík
(foto: Ján Hlaváč)
Komisia
v zložení Samuel Čelovský, Michal Ďuga a Vladimíra Dorčová analyzovala
vlaňajšie čísla časopisu pre literatúru a kultúru Nový život a za
najlepší text vyhlásila filozofickú esej s duchovným rozmerom písanú
namiesto úvodníka Boh človeka autora Samuela Boldockého.
Autorova vnútorná polemika o Bohu a viere dôvtipne bola sformulovaná
najprv v eseji napísanou a potom aj na porade vyslovenou myšlienkou, či
„podobenstvom“: že „...verím v Boha, ktorého som občas vídaval na
matkinej tvári, keď mu v dni sviatočné ďakovala za jeho dary, ...“ ktorú
však zjemnilo vtipné poďakovanie sa Bohu za naliatie rozumu aj do
blata, a nakoniec aj celkom žartovná autorova poznámka, že pri
udeľovaní rozumu Boh bol najspravodlivejší, keďže sa nik nesťažuje, že
ho nemá dosť.
Vladimír Valentík udeľuje autorský výtlačok najnovšej knihy spisovateľovi Víťazoslavovi Hroncovi
(foto: Ján Hlaváč)
Tému o detskej literatúre za posledných 13 rokov spracovala Dr. Jarmila Hodoličová (foto: Ján Hlaváč)
(foto: Ján Hlaváč)
(foto: Ján Hlaváč)
(foto: Ján Hlaváč)
(foto: Ján Hlaváč)
Laureát ceny Nového života za rok 2008 Samuel Boldocký
Samuel
Boldocký profesor, literárny kritik, jazykovedec, zostavovateľ učebníc
a prekladateľ základnú a učiteľskú školu zakončil v rodisku a
Filozofickú fakultu (skupina pre južnoslovanské jazyky a juhoslovanskú
literatúru) v Novom Sade. Od roku 1967 po odchod do výslužby v roku
2006 bol profesorom Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci.
Jazykovedné
a literárnokritické texty uverejňoval v časopisoch: Prilozi proučavanju
jezika, Nový život, Hlas ľudu, Kontrastivna jezička istraživanja,
Vzlet, Zborník Spolku vojvodinských slovakistov a Polja, ako aj v
zborníkoch zo sympózií doma a na Slovensku. Vydal knihy kritík Prehodnocovanie hodnôt, Podnetnosť literatúry, Podnety a úskalia slovenskej literatúry v Juhoslávii a Literárne reflexie. Autorom je štyroch učebníc slovenského jazyka pre základnú školu pod spoločným názvom Hovoríme po slovensky.
V
roku 1996 mu udelili Októbrovú cenu Obce Báčsky Petrovec za vynikajúci
prínos k literárnej tvorbe a osvetovej práci Slovákov v Juhoslávii a je
nositeľom i početných ďalších cien a uznaní. Cenu časopisu Nový život
získal za rok 1992 a najnovšie aj za rok 2008.
Blahoželáme.
BOH ČLOVEKA
Kto uverí a bude pokrstený bude spasený,
ale kto neuverí bude odsúdený.
Keď ma redaktor Nového života vyzval, aby som sa vyjadril o
vlastných postojoch k otázkam relígie či viery, v prvej chvíli som mal
zmiešané pocity, avšak majúc na zreteli skutočnosť, že celková
literatúra, i náboženská i profánna, má východiská v religickej
symbolike ako i skutočnosť, že je otázka relígie v súčasnom svete
omnoho aktuálnejšia ako čo by sa to na prvý pohľad mohlo zdať, výzvu
som neodmietol, ikeď som si vedomí, že sotvaže môžem napísať niečo, čo
by sa, v tomto kontexte, mohlo aspoň podobať dačomu novému. Niečo
predsa možem. Môžem si tu sprítomniť tie náhľady na relígiu (v
najširšom slova zmysle, teda vieru v nadprirodzenú bytosť či bytosti),
ktoré sú mi blízke alebo ich akceptujem a vyjadriť sa tom, v čo si v
danej chvíli myslím, že verím. Avšak poďme radom.
Špekulácie
v zmysle či Boh stvoril svet, či môže byť všemohúci atď., alebo v
zmysle scholastických sofizmov typu: či Boh, keďže je všemohúci, môže
stvoriť kameň tak ťažký že ho neuvládze zdvihnúť už dávnejšie neberiem
vážne, lebo nevidím žiadny zmysel hovoriť o Bohu a viere v neho mimo
človekovej ľudskej podstaty, vlastne mimo človeka a jeho duchovných (a
sčasti i biologických) príznakov, vlastne mimo jeho entity, ale ani
mimo ľudskej civilizácie a kultúry. V takom kontexte su mi blízke
náhľady, ktorými Carl Jung odpovedal na otázku, či je skutočne
opodstatnené relígiu považovať za elementárnu naivitu našich predkov,
najmä preto, že naše vedomie sa skutočne nemôže dopracovať k nejakým
„chimerickým“ a „problematickým“ myšlienkam, v prvom rade k pojmu Boha.
Na túto otázku Jung odpovedal nasledovne: „Relígie v žiadnom prípade
nie sú produktom vedomého umu. Vedomie je vždy iba povrch...“Je
psychologickým faktom, že religické symboly...vôbec nepochádzajú z
ducha, ale z inde, možno zo srdca...z dákej psychyckej hlbokej vrstvy“,
preto „religické symboly majú výrazný charakter objavenia a sú spontánnymi produktmi nevedomej psychyckej
aktivity“. Podobný názor zastáva aj napr. Blaise Pascal keď naznačuje,
že okrem „logiky rozumu“ jestvuje aj „logika srdca“. Teda, v skratke
povedané, základ relígie a jej symbolov – Boha a Svätého, prichádza z inej sféry než je ľudské vedomie a ľudský rozum.
Do týchto rámcov sa prirodzene včleňuje i Jungov názor že: „Keď
psychológia hovorí napríklad o motíve narodenia z panny, tak sa zaoberá
iba otázkou, či taká idea existuje, a nezaoberá sa tým, či je v
ktoromkoľvek zmysle pravdivá, alebo pomýlená. Idea je psychologicky
pravdivá ak existuje. Psychologická existencia je subjekívna, ak sa
idea javí iba v jednom indivíduu, ale je objektívna ak je
prostredníctvom consensus gentuim (omnium), (všeobecným
súhlasom) prijatá“. Teda psychologická existencia Boha je objektívna aj
psychyčne najtvrdších ateistov a najvýraznejšie sa materializuje najmä
vtedy, keď sa snažia „exaktne“ dokázať, že Boh nejestvuje, tj. vtedy sa
explicitne vyjadrujú, aký je „nejestvujúci“ Boh v ich predstavách.
Skeptikom sa, pravda, takéto náhľady môžu zdať ďalšími výplodmi
matafyzickej špekulácie “čistej sily rozumu“, avšak na podklade
súčasných objavov genetiky je celkom reálne predpokladať, že
„religiózne genetické informácie“ v génach, prostredníctvom DNK, dedíme
rovnako tak ako aj iné dedičné vlastnosti, takže „všetky ľudské
spoločenstvá majú univerzálnu a konštantnú potrebu trascendencie a
relígia je jednou z takých manifestácií“ (Bansheri). Takýto predpoklad
dokonca podporuje aj už dávno známa skutočnosť, že je ontogenéza
krátkou rekapituláciou fylogenézy, teda že sa v procese vývoja
individuálneho (živočíšneho alebo rastlinného) organizmu v skratke
opakuje historický vývoj druhov od bunkových začiatkov po konečnú formu
daného organizmu rastlinného, živočíšneho alebo ľudského. Aj preto
možno snáď predpokladať že sa už živočíšnych inštinktoch nachádza
prapočiatočný predpoklad, zárodok idey o vyššej sile v podobe ich
inštinktívnych reakcií napríklad v „strachu“ od nezvyčajných javov, či
inštinktívnom „predvídaní“ prírodných pohrôm.
Nesporná je
však skutočnosť, že rozhodujúcu úlohu pri vzniku rozdielnych a
rozmanitých religických symbolov zohrali civilizácia a kultúra, ktoré
sú založené na ľudskej schopnosti, akú živočíchy nevlastnia, na
schopnosti vytvárať si symboly, teda predsavzatia, či projekcie, ktoré
ľuďom umožňujú zmyslových predmetoch „vidieť“ aj niečo iné a naopak
abstraktným pojmom dávať príznaky konkrétnych zmyslových predmetov, čo
živočích v žiadnom prípade nemôže „pochopiť.“ A akurát túto vlastnosť
majú všetky výtvory civilizácie a kultúry: i viera i báseň, kresba,
katedrála, kniha, mýtus, jazyk, mravný čin atď. a na ich vzniku sa
podieľa celková podstata človeka: i vedomá, racionálna schopnosť, i
schopnosť plánovitého menenia sveta, ale o nič menej aj jeho emócie,
zmysly, imaginácia a konečne i človekova nevedomá psycha. Avšak tie
„symboly nadobúdajú svoj význam tak, že im ho ľudia ľubovoľne dávajú“
(John Lock), takže sú i religické symboly nespočetne rozmanité aj vtedy
keď symbolizujú totožnú podstatu, aj samotného Boha, čo je v súlade s
božím pomätením jazykov, keď sa mu ľudia stavaním veže snažili
priblížiť „nebožskou cestou.“ Avšak aj túto najvlastnejšiu vlastnosť
človeka, teda schopnosť symbolického myslenia, obrazne povedané, tiež
„stvoril“ boh. Totižto prví vedomí ľudia v prvotných spoločenstvách v
dobe naturizmu pre svoju neschopnosť vysvetliť si
najzákladnejšie prírodné zákony, jednoducho „museli“ veriť v boha
vlastne v mnohých bohov, ktorých symbolizovala príroda, alebo
jednotlivé jej časti (napr. u starých Slovanov dub ako bydlisko
lesného božstva). (Mimochodom povedané, posvätná symbolika dubu /po
srbsky hrast/ sa v srbskom národe zachovala dodnes v podobe zapaľovania
„badnjaka“ (duba) v priebehu štedrého dňa).
Ešte výraznejším podnetom na vytváranie religických symbolov bola však opačná relígia animizmus,
ako prvotná „skutočná“ viera primitívnych ľudí, podľa ktorej je celá
skutočnosť obývaná a preniknutá duchmi alebo dušami (zduchovnenie
prírody). Podľa anglického teoretika Eduarda Taylora prvotní ľudia
rozmýšľajúc o svojich skúsenostiach v súvislosti so snami, padaním do
bezvedomia, smrťou, prišli k uzáveru, že musí jestvovať nejaká vnútorná
časť ľudskej bytosti, ktorá sa oddeľuje od tela, teda – duša a taký
uzáver zrejme usmerňoval na myšlienku, že existuje život po smrti,
ktorá mala silnú oporu v ročných cykloch „smrti“ a znovuzrodenia
prírody. Toto zduchovnenie prírody následne rezultovalo v rozdiely
medzi „dobrými“ a „zlými“ duchmi, ako nadtelesnými neviditeľnými
bytosťami, vieru v nich, ako i v potrebu ľudskej komunikácie s „vyššími
silami“ prostredníctvom rituálov, obetí alebo transu veštcov, šamanov a
následne, po súčasnosť, modlitieb. Tie prvotné ľudské symboly a otázky
súvisiace s nimi (registrované snáď v ľudskej DNK) sa potom v
nespočetných obmenách opakovali vo všetkých civilizáciách a kultúrach,
a v naturizme a animizme sú východiská aj základných filozofických
smerov – materializmu a idealizmu, ako i otázok, ktoré z nich vplývajú.
V skratke, na schopnosti človeka symbolicky myslieť a na pôvodne
religickej symbolike spočíva celková ľudská kultúra a „Myšlienka o
večnosti a posmrtnom živote vytvorila všetko, čo na tomto svete
nazývame ľudským dielom“ (I. Andrić: Znakovi pored puta/ Znaky
vedľa cesty). Takýto uzáver možno doložiť aj snahami najsúčasnejšej
vedy. Napríklad už v jednom z najstarších épov – o Gigamešovi,
Gilgameš, vyľakaný zo smrti najlepšieho priateľa hľadá trávku večnej
mladosti (teda večného života), avšak hľadajú ju i súčasní kresťania –
vo viere v Ježiša ako syna Božieho, ale aj súčasní vedci snažiac sa
vynájsť spôsoby spomalenia starnutia, či v klonovaní. Dokonca aj mýtus
o vtákovi Fenixovi, ktorý po samospálení znovu vzniká z popola, možno
pochopiť nielen ako symbol nesmrteľnosti, ale aj ako metaforu premeny
neživej hmoty v živú a naopak; v biblickom stvorení sveta možno nájsť
určité podobnosti s „bigbengovou“ (veľký tresk) teóriou vzniku vesmíru
(vo všeobecnej tme Boh stvoril svetlo) a v staročínskom taoizme,
vlastne v jeho domnienke, že sa ľudská duša skladá z najjemnejších
hmotných častíc, náznaky niektorých zistení kvantovej fyziky (Bohrov
princíp komplementarity -.javy v mikrosvete sú neurčité a nemožno ich
opísať ako v klasickej fyzike, ktorý bol neskôr aplikovaný aj na
filozofiu a biológiu.) Z animisticej viery v dobrých a zlých duchov
vyplynuli nielen početné dobré a zlé božstvá akými sú napríklad v
hinduizme Višnu- boh, ktorý ochraňuje vrcholným bohom Brahmom stvorený
svet, a Šiva, ktorý ten stvorený svet znovu ruší, ale i všetky
nespočetné obmeny pozitívneho a negatívneho princípu, dobra a zla:
sakrálne a profánne, mravné a nemravné, vznešené a nízke a pod.
Teda
od prvotných zábleskov ľudského vedomia až po humanizmus a renesanciu
nesporne dominoval religiózny svetonázor, avšak najmä od francúzskej
doby racionalizmu a osvietenectva v 18 storočí tento názor začína byť
stále viac pranierovaný z aspektu rozumu a exaktných vied. Keďže ľudské
poznanie skutočne obrovsky pokročilo, v 19. storočí začala vznikať nová
„relígia“ – vedecký optimizmus, na základe presvedčenia, že je veda na
samom vrchole a dokáže vysvetliť všetko vrátane i otázky „existencie“
Boha. Také chápanie podmienilo i vznik teórie o človekovi ako
„podmaniteľovi“ prírody a suverénnom vládcovi sveta. Nietsche dokonca
vyhlásil, že boh je mŕtvy a za komunizmu sa, priam ako paradox, javilo
aj bezohľadné prenasledovanie veriacich, i keď komunistická utópia mala
styčné body s Ježišovým učením najmä s jeho metaforou: „A nadto vám
hovorím : Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do
nebeského kráľovstva (Ev. podľa Matúša XIX, 24)1. Rýchle sa však
ukázalo, že sú náhľady vplývajúce z „vedeckého optimizmu“ mylné lebo,
bez ohľadu na vývoj vedeckého myslenia, základné ontologické a
existenčné otázky zostávajú, takže sa mi prijateľnými vidia náhľady
Emila Durkheima, francúzskeho sociológa relígie (Elementárne formy religiózneho života, Belehrad, 1982),
„že v minulosti, keďže veda nebola dostatočne vyvinutá, relígia často
preberala jej úlohu tlmočníka zložitých prírodných a spoločenských
fenoménov...“, tiež „že relígia bude postupne ustupovať pred vedou do takej miery, do akej veda bude schopná prebrať jej úlohu“
a „keďže vyšla z relígie, veda sa usiluje vystriedať ju vo všetkom, čo
sa vzťahuje na poznávacie a intelektuálne funkcie, avšak z funkcií,
ktoré náboženstvo pôvodne konalo, len jedna – skutočne len jedna – sa
jej chce vymknúť z rúk, jej špekulatívna funkcia. Morálna oblasť a funkcia sociálnej integrácie
zostávajú v relígii, náboženstve natrvalo.“ Dokonca „...aj najnovšie
výskumy a antropologické analýzy ukazujú, že religiózna potreba je
dôležitou ľudskou potrebou, takže sa túžba po „religióznom“
trvalo zachová, bez ohľadu na to, že sa jednotlivé konkrétne formy
relígie a viery zmenia, budú sa konkretizovať, meniť a odumierať.
Slovom relígia a umenie sú univerzálnymi fenoménmi“ (Milovan Mitrović,
Sreten Petrović: Sociolóogia, Zavod za udžbenike, Beograd 2007, s. 167).
Z
tých a takých dôvodov, vedľa vedeckých objavov, i v súčasnosti vznikajú
i novodobé „relígie“ a mýty, ktoré sú, rovnako tak ako aj mýty starých
civilizácií, syntézou prvkov skutočnosti, fantázie a relígie. Ba čo
viac súčasné výskumy súvisiace s devastovaním prírody poukazujú na to,
že človek nie je žiadnym vládcom sveta, ale skutočne iba pascalovská
chabá „trstinka, ktorá myslí“. Prenikol síce hlboko do tajov mikro a
makrosveta, avšak faustovská túžba za absolútnou mocou a bohatstvom
priviedla ho k neracionálnej a bezohľadnej spotrebe prírodných
bohatstiev a energie a tým aj reálnej hrozbe, že stratí aj ten svet do
ktorého bol vyhnaný z Raja, keď ukradol z rajského stromu poznanie
dobra a zla, ktoré nedokáže vždy využiť v svoj prospech. Preto sa mi
vidí, že sme v súčasnosti svedkami, biblickou symbolikou povedané,
novej, „nevyslovenej zmluvy“ človeka s Bohom. (Z biblie je známe, že v
židovskej relígii takých zmlúv bolo viacej: prvá zmluva bola po Božom
stvorení sveta a vyhostení Adama a Evy z raja, potom nasledovala zmluva
Boha s Noáhom, súvisiaca s potopou sveta, po nej zmluva s Mojžišom a
nakoniec s Dávidom a v kresťanstve Boh ľuďom ponúka zmluvu
prostredníctvom Syna Božieho). Totižto svedkovia sme novej „relígie“ v
podobe environmentálneho systému hodnôt, ktorý vychádza zo skutočnosti,
že aj človek je element prostredia a že je jeho trvalo udržateľný
rozvoj možný iba zásadnou zmenou postojov:
- Človeka k sebe samému ako prírodnej jednotke somatickej, intelektuálnej a emocionálnej;
- Človeka k prírode, ako podmienke života;
- Človeka k umelo vytvorenému prostrediu, ktoré je tiež podmienkou jeho existencie;
- Človeka k ostatným ľuďom.
Teda, otázky
viery v Boha a relígie vôbec sú omnoho komplexnejšie, ako čo by sa v
súčasnosti mohli zdať, takže sú mi všetky pseudoteistické, rovnako ako
aj pseudoateistické, špekulácie založené na naivnom a vulgárnom
tlmočení „svätých kníh“ a religických symbolov veľmi cudzie a boli by
mi aj smiešne, keby neobsahovali, potenciálne nebezpečenstvo zneužitia
viery na získavanie bohatstva, na politické, vojnovo dobyvateľské a iné
ciele, akými boli napr. križiacke výpravy, ničenie nekresťanských
civilizácií a kultúr, ale i súčasný džihád a pod.
II
Keďže je Nový život prevažne literárnym časopisom v úvode som
zámerne podčiarkol, že celková literatúra, i sakrálna i profánna, má
východiská v religickej symbolike, avšak správnejšie by bolo, keby som
bol zdôraznil, že sa celá ľudská kultúra zakladá na tejto symbolike a
civilizácia a kultúry západného sveta na starovekých civilizáciách
Grécka, Ríma, Izraela a kresťanstva (T. S. Eliot). „Boh človeka“ sa
však najvýraznejšie prejavuje v umení, v najrozmanitejších podobách a
oddtienkoch. Je to vlastne prirodzené, keďže všetky druhy umenia majú
východiská v prvotnom „synkretickom umení,“ vlastne v obradových a
rituálnych religióznych aktivitách, teda v relígii. Tá rozmanitosť
obmien religických symbolov je, prirodzene, najvýraznejšia v jazykovom
umení – v literatúre, čo vplýva zo samotnej podstaty jazyka, ktorý je
nie iba najdokonalejším spôsobom ľudskej komunikácie, ale je i ten
božský logos zo začiatku sveta, ktorý umožňuje ľuďom myslieť a tvoriť.
Keď
však dnes hovoríme o literatúre, obyčajne zabúdame, vlastne spravidla
igorujeme, skutočnosť, že sa písaná literatúra, založená na mýtickom a
náboženskom chápaní sveta vyvíjala snáď vyše 5 tisíročí (a ústna
slovesnosť i hodne skôr) a profánna iba niekoľko storočí, ako i to, že
jej symbolika pôvodí zo symbolických obmien prvotného naturistického
zbožstvovania prírody a animistického chápania dualizmu duše i tela, i
rozdelení duchov na dobrých a zlých, zduchovnení prírody, chápaní obete
ako kontaktu z božstvami a viere v záhrobný život. Napríklad z
prvotného zbožstvovania reálnych predmetov a javov a neskoršieho
zbožňovanie zoomorfných i „fytomorfných“ kmeňových totemov, v mýtoch sa
vytvárajú božstvá v rôznych chymerických a antropomorfých podobách a v
gréckej mytológii bohovia sú natoľko antropomorfizovaní, že sa
božstvami stávajú i ľudské city (Afrodita - bohyňa lásky) a vlastnosti
(Eris – bohyňa zvady) a božstvá sa dokonca stávajú i ochrancami
jednotlivých literárnych žánrov (Kalilopa – múza epickej poézie,
Euterpa – múza lyriky, Erato múza ľúbostných básní, Melpomena . múza
tragédie a Tália – múza komédie), s tým, že bohovia majú všetky ľudské
vlastnosti. Od ľudí sa prakticky líšia iba nesmrteľnosťou a
nadprirodzenou mocou. Antromorfní sú i bohovia (vyjmúc budhizmu) vo
„svätých knihách“ monoteistických relígií (Jahve - židovskej, Alah v
islame a Trojjediný Boh kresťanskej, s tým že Syn Boží bol na zemi aj
skutočným človekom) a ich vlastnosti sa stávajú literárnymi symbolmi i
metaforami absolútnej, božskej: krásy, lásky, milosti, vôle, múdrosti,
dobroty...Napr. v Božskej komédii Danteho láska Beatrice je vlastne
symolom božského v človeku, čo pôvodí z provansálskej trubadúrskej
tradície a smeruje k doce stil nuovo (sladký nový štýl). Podobne je
tomu tak, keď v Goetheho Fauste šľachetnosť prekonáva sily zla a
zachraňuje Faustovu, diablovi Mefistovi „predanú“ dušu a za čias
romantizmu (v súlade s národnobuditeľskými tendenciami) tá „božská“
láska k dievčine sa prelína s láskou k národu, ako napríklad v
Sládkovičovej Maríne, či v Sonetnom venci slovínskeho romantického
básnika Franca Prešerna, atď. V starom Grécku dokonca zbožstvovali i
literárnych tvorcov a v starorománskej tradícii básnik sa javi ako mág
a vizionár, nový stvoriteľ. Takú koncepciu potom v 19 storočí preberá
napr. francúzsky symbolista Arthur Rimbaud, podľa ktorého „nadzmyslové
závraty majú produkovať javy reči a tie zasa vyvolať „videnie“ (víziu)
a umenie vyvolať „totálne obrodenie“. V naturizme a animizme sú i
východiská neskoršieho panteizmu, ktorý sa v literatúre v
najrozmanitejších obmenách javí dodnes, napr v romantickom nadchnutí
prírodou, ale i Baudelairových veršoch: Príroda chrámom je, kde z
živých stĺpov šumí / reč zavše nejasná, hotový zmätok slov; / človek tu
prchádza cez háje symbolov, / ktoré sa dôverne dívajú v jeho dumy.
(Súvislosti, prel. Ján Kostra) i v srbskej moderne: Kao stara tajna ja
počeh da živim, // Da osećam sebe u pogledu trava // I noći, i voda; i
da slušam biće / I duh moj u svemu kako moćno spava / Ko jedina pesma,
jedino otkriće; // Da osećam sebe u pogledu trava. (V doslovnom
preklade: Jak staré tajomstvo začal som žiť a cítiť seba v pohľade tráv
// I nocí, i vôd, a počúvať súcno / i duch svoj vo všetkom ako silne
spí / ako jediná pieseň, jediný objav; cítiť seba v pohľade tráv -
Vladislav Petković: Tamnica) atď.
Na nešťastie
monoteistické relígie vo svojich začiatkoch (znovu okrem budhizmu) boli
(vlastne vzhľadom na dobu a historické okolnosti za akých vznikali
museli byť) vôči politeizmu netolerančné. Už v prvom prikázaní
Mojžišovi Boh nakladá: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z
Egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
Neurobíš vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je
na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani
im slúžiť, lebo ja som Hospodin tvoj Boh... (Druhá kniha Mojžišova, 20).
Muhamed v islame je, v tomto ohľade, omnoho radikálnejší, keď v Koráne
proti mnohobožstvu hovorí: „Alah a jeho Posol neuznávajú
mnohobožcov...Keď sa pominú sväté mesiace, zabíjajte mnohobožcov všade,
kde ich nájdete.“ (Korán IX., 3, 5). Takéto prikázania, ako i biblické
učenie o Bohom vyvolenom národe, nielenže sa odzrkadlili v netolerancii
a nenávisti vôči „pohanom“ a „bezbožníkom“ a neskôr i „zradcom viery“,
napr poturčencom v literárnych dielach, (ako v Njegošovom Gorskom
vijenci), ale boli zneužité na rôzne spôsoby, dokonca i na
ospravedlnenie zločinov fašizmu tvrdením, že sú Nemci Bohom vyvoleným
národom, aby zaviedli „nový svetový poriadok“ (Got mit uns) a i
súčasného terorozmu (pravda zo strany teroristov).
Aj prinášanie
obete božstvu od naturizmu a animizmu prešlo početnými transformáciami,
ale sa tiež zachovalo dodnes aj napr. v zachovávaní známej religióznej
zásady pars pro toto v zmysle: Dávam Ti Bože časť, aby som zachoval
celok. (Napríklad keď vinohradníci v určený deň k viniču vylievajú víno
a pod.). Keďže „je krv život“, mnohí autori sú mienky že na začiatkoch
obradu obetovania krv bola nevyhnutnou zložkou a jednou z prvých foriem
obetovania bola ľudská obeť. Aj biblický Abrahám bol ochotný, na dôkaz
svojej viery v Boha, obetovať svojho syna Izáka, ktorého s Božím
požehnaním splodil ako storočný, s deväťdesiatročnou Sárou, avšak
vrcholnou obeťou nie je žiadna ľudská obeť Bohu, ale opačne, obeť Boha
v kresťanstve, keď obetuje svojho syna, aby svojim utrpením a pozemskou
smrťou vykúpil hriechy tých, čo cez Ježiša uveria v neho. Motív obete
„Božích bojovníkov“ za kresťanskú vieru sa stáročia opakuje najprv v
osudoch mučeníkov za vieru (napr. hagiografíách) a neskôr v obetiach
bojovníkov proti pohanom (napr. kosovský mýtus v srbskej ľudovej
slovesnosti – Mimochodom povedané, srbská epická ľudová báseň Kneževa
večera /Večera kniežaťa/ upomína Večeru Pánovu, lebo aj knieža Lazá,r v
tejto básni, dáva prítomným poznať, kto ho zradí v boji proti pohanom).
Novodobej literatúre motív obete nadobúda najrozmanitejšie formy obetí
za dobro, ideály, pravdu a spravodlivosť národ atď, často sa prelínajúc
s motívom večného života v zmysle: Kto v pravde vedel umierať neumrel,
// lebo ho živí v srdciach ponesú (Paľo Bohuš – Nad hrobom padlých) a
pod.
Rôznorodé
obmeny prvotných religických motívov by sme tu mohli napočitovať
donekonečna avšak v tomto kontexte je zaujímavy fakt, že ozveny mýtov a
mýtického chápanie sveta žijú v súčasnej literatúre aj v tej, iba
nepatrne obmenenej, prvotnej podobe. Myslím tu predovšetkým na knihy
Ericha von Dänikena, v ktorých „bohovia“ tiež navštevujú našu plánétu,
v podobe kozmonautov, a riadia osudom ľudstva, ale i na
„antievanjelium“ Dan Browna Da Vinchiho kód. Skutonosť, že sa tieto
knihy tešili (i tešia) nezvyčajne veľkej popularite, iba dokazuje fakt,
že sú súčasnym ľuďom prapočiatočné otázky súvisiace so vznikom sveta a
zmyslom existencie, ale i s kresťanskou vierou, zrova tak záhadné a
príťažlivé ako tým pred mnohými tisícročiami. Avšak pokrok vedy a najmä
poznatky súvisiace s vesmírom, upriamujú ľudskú pozornosť predovšetkým
na otázky, či sme jediní vo vesmíre a či je naša ľudská inteligencia
skutočne iba „špásom“ dákej kyseliny a statickej elektriny, alebo je
inteligencia javom kozmickým a má svoj zmysel a poslanie, možno snáď aj
znemožniť „smrť vesmíru“.
V skratke
povedané akceptujem náhľad že je relígia rovnako imanentná tak ľudskej
spoločnosti ako i človekovi, ako biologickej a duchovnej bytosti a či
sa niekto verejne deklaruje, že verí v Boha alebo nie, je predovšetkým
jeho subjektívnou záležitosťou, s tým že ( dovoľujem si zašpekulovať),
tí čo skutočne úprimne veria v Ježiša Krista, majú už v tej svojej
viere večný život (ktorý sa rozumie v motte citovaných slovách z Ev.
podľa Marka), lebo ak aj taký život neexistuje, oni to nikdy nezistia.
A ak by sa ma predsa p. šéfredaktor Nového života priamo opýtal či
verím v Boha, mohol by som mu odpovedať iba „podobenstvom“, že verím v
Boha, ktorého som občas vídaval na matkinej tvári, keď mu v dni
sviatočné ďakovala za jeho dary, a v Boha, ktorý sa mi dakedy zjaví v
zrkadle môjho svedomia ale i vedomia či podvedomia.
1 Aj „sväté
knihy“ písali alebo zostavovali iba ľudia, takže sú i tam možné chyby.
Evanjelium podľa Matúša napísal očitý svedok Ježišovho pôsobenia,
apoštol Matúš, okolo roku 60. Pôvodne bolo napísané po aramejsky,
rečou, ktorou sa hovorilo vo vtedajšej Palestíne. O 20 rokov neskôr
bolo preložené do gréčtiny. Aramejs
ký originál sa stratil, ale jeho grécky preklad sa rozšíril po celom
vtedajšom kresťanskom svete, ako prvý úradný apoštolský spis o
Kristovi, avšak je veľmi pravdepodobné, že pri prepisovaní citovaného
Ježišovho podobenstva gréckí prepisovatelia urobili chybu a namiesto
slova kamilos (gr. καμιλος), (ktorým sa v grétčine označuje lodné lano,
korým sa lode viažu o pobrežie, resp. lano, o ktoré sa pripevňuje
kotva), použili zvukovo podobné slovo kamelos (gr. καμηλος), ktoré
znamená ťava. Je teda pravdepodobnejšie (i logickejšie), že Ježišov
pôvodný výrok znel asi takto: „A nadto vám hovorím : Ľahšie je lodné
lano prepchať uchom ihly, ako bohatému vojsť do nebeského kráľovstva“.
Takýto predpoklad má oporu i v skutočnosti, že sa grécke písmeno η
najprv vyslovovalo ako otvorené (široké) e neskôr ako zatvorené e
(podobné hláske i) a, približne po roku 150, po Ježišovi, už len ako i.
You have no rights to post comments
Komentárov