- Podrobnosti
-
Uverejnené 10. 10. 2009
K nedožitej 50-tke Ľubomíra Častvena
(1959 – 1998)
Keby bol s nami, svojej päťdesiatky by sa tohto roku dožil novinár, spisovateľ a básnik Ľubomír Častven.
Narodil
sa 9. októbra roku 1959 v Novom Sade. Základnú školu a gymnázium
ukončil v Petrovci, po čom študoval najprv na Poľnohospodárskej
fakulte, neskôr na Filozofickej fakulte v Novom sade. Po 5 ročnej
spolupráci s Novosadským rozhlasom sa tu 1. júla 1988 aj zamestnal.
Jeho novinárske schopnosti a intelektuálna rozvaha boli roku 1988
korunované novinárskou cenou za najlepší komentár na úrovni všetkých
redakcií Novosadského rozhlasu. Bol erudovaným znalcom filozofie a
najmä kultúry Ďalekého Východu. Pravidelne informoval zo sympózia
poézie a prózy z macedónskej Strugy. Tiež bol spisovateľom a v svojej
tvorbe sa zameral na haiku poéziu. Roku 1994 mu nákladom SVS tlačou
vyšla bibliofília Haiku, no jednotlivé básne sú zaradené aj do dvoch
panorám juhoslovanskej poézie tohto druhu: Grana koja maše a Ptice u
plavetnilu, ktoré knižne vyšli r. 1991 v Požege. Vlastnú tvorbu a
literárne kritiky uverejňoval nielen v rozhlase, ale aj vo Vzlete,
Novom živote, Tme, Aurore a v časopisoch Polja a Paun. Pohľad na jeho
život a tvorbu ponúka aj spomienková kniha Neviditeľná jabloň, ktorú
posthumne zostavil Víťazoslav Hronec (edícia Živý prúd, 2004) a
zaradený je aj do Slovníka spisovateľov Dolnej zeme /1994/. Nebola mu
cudzia ani prekladateľská činnosť - prekladal zo slovenčiny do srbčiny,
z angličtiny do slovenčiny. Od roku 1994 bol členom Výkonného výboru
Spolku vojvodinských slovakistov, na ktorého pôde sa tiež prejavil
spôsob jeho hĺbavého prístupu k problémom rôzneho druhu, práve tak ako
na poste redaktora v kultúrnej rubrike, či predtým redaktora vysielania
Mikrofón mladých. So zanietenosťou, dobrodružnosťou a
neopakovateľnosťou Ľubomíra Častvena sa však priatelia jeho osobnosti a
milovníci jeho tvorby museli predčasne rozlúčiť. Životnú púť dokráčal
21. marca roku 1998 (úradne 31.marca) a pochovaný bol 2. apríla v
Petrovci.
Praskanie hromov.
Raz – raz sa všetky zviažu
Do mocných uzlov.
Niet – vraj – žiadneho
Dobráckeho bôžika?
Sú – čuť ozvenu.
Hľa, tu som, môj majstre.
Zaliečam sa dvojmocným,
Farizejským zorám.
S hlbokou úctou Andrea Speváková
You have no rights to post comments
Komentárov
Snáď iba toľko,že som bol Ľubovím
spolužiakom a priateľom.
Do našej Slovenskej Alma Mater (Slov.Gymn.J.Kollára )pod voňavými košatými lipami sme chodili čerpať vedomosti,basketbal hrávali,spolu mládenecké roky prežívali,kým som sa neodsťahoval do ČSSR-y.Pre mňa bol Ľubo dobrým kamarátom a je mi ľúto,že si už nemôžeme za jeden stôl sadnúť a porozprávať sa a aj keby nás to do úmoru unavilo,tak aj basket si zahrať, ...
Ľubo,odpočívaj v pokoji.
Rád na Teba spomína Šole.
Česť jeho pamiatke