- Podrobnosti
-
Uverejnené 25. 03. 2010
Ako žijú Slováci na Dolnej zemi
píše Mgr. Vladimír Ferenčík
Už pred rokom bola v mojej mysli myšlienka ísť sa pozrieť k Slovákom na Dolnú zem, predovšetkým do Vojvodiny a Iloku. Cestu som mal preštudovanú na internete - aj s fotografiami. Lenže lepšie raz vidieť na vlastné oči ako stokrát na internete. Pred rokom bolo potrebné cestu odložiť. V januári 2010 (17. - 20. 1.) sa naskytla príležitosť, a tak som si povedal, že sa pôjdem presvedčiť, ako že to na tej Dolnej zemi vyzerá.
Nešiel som sám. Využil som príležitosť a vybrali sme sa štyria: Mihal
Belanji, ktorý pôsobí ako seniorálny kaplán v Liptovsko-oravskom
senioráte; jeho manželka, ktorá je kaplánka v cirkevnom zbore v
Liptovskej Porúbke; Jaroslav Hapčo, niekdajší dlhoročný kostolník,
neskôr kurátor a teraz dozorca cirkevného zboru v Liptovskom
Hrádku-Dovalove, kde som kedysi ako farár pôsobil 14 rokov; no a moja
maličkosť, ktorá už šiesty rok pôsobí v cirkevnom zbore v Liptovskom
Mikuláši.
Maďarsko-srbská
hranica nám pripomenula niekdajší zašlý čas u nás. To preto, lebo sme
počuli otázky a príkazy: Kam cestujete? Čo prevážate? Otvorte kufor
auta! Ba otvorili si aj dvere auta, aby sa presvedčili, čo máme pri
sebe. Poviem: už sme si od toho odvykli, ale chápem ich.
Prvým cieľom našej cesty
bola Pivnica, dedinka a cirkevný zbor, odkiaľ pochádza už
spomínaný brat Mihal Belanji. Tam sme sa ubytovali, občerstvili,
odpočinuli si.
Na druhý
deň, aby sme nepremárnili čas, nechali sme domácich "napospas" ich
povinnostiam a záľubám a ja s bratom dozorcom Jaroslavom Hapčom sme sa
vybrali do Iloku. Domáci nás odviezli do Báčskej Palanky, tam sme
sa stretli s bratom farárom Dušanom Sajákom. A už sa nedalo nič
nerobiť, lebo sme boli v jeho "zajatí"; v dobrom a príjemnom zajatí.
Naše spoločné stretnutia na Slovensku, predovšetkým na zasadnutiach
našej synody sa teraz preniesli do Iloku. Prekročili sme hraničný Dunaj a
boli sme v Chorvátsku.
Uprostred nenápadných ulíc Iloku vyrastá oáza pokoja, radosti,
mnohých stretnutí, námestie, ktoré má byť pamätníkom histórie, ale aj
života tých, ktorí sa nehanbia za evanjelium Kristovo.
Vstúpili
sme na posvätnú pôdu chrámu Božieho, prezreli sme si ho, počuli jeho
históriu. Poznal som tento chrám, ale len z fotografií. Bol som vďačný,
že som bol v ňom a mohla z mojich úst zaznieť tichá ďakovná modlitba.
Povedal by som: chrám Boží je malý, ale plány s ním aj okolo neho sú
veľké a vysoké, ako sme sa dozvedeli od brata farára. V tichosti a úcte
sme zastali aj pri pamätníku pred farou, ktorý je venovaný biskupovi
Adamovi Verešovi.
Farský
príbytok je novopostavený a na jeho priečelí dominuje Lutherova ruža,
ktorá usmerní každého okoloidúceho, ktože v tej fare býva, pracuje a
kdeže sa to dostal.
Farársky byt je pekne zariadený - vďaka pani farárke, manželke Dušana
Sajáka. Pri stavbe celého cirkevného objektu v rokoch 2000 a 2002,
nemysleli len na farársku rodinu, ale aj na tých, ktorí slúžia v
cirkevnom zbore. Mysleli taktiež na deti a mládež, aby sa mali kde
stretávať. V zborovej sieni sme videli množstvo fotografií, ktoré
zachytávajú stavebný ruch v zborovom areáli, viaceré oficiálne návštevy,
slávnosť konfirmácie, ale aj prácu s deťmi. V podkroví tejto viac
funkčnej budovy nájdu strechu nad hlavou aj tí, ktorí by chceli pobudnúť
v Iloku a cirkevnom zbore aj dlhší čas.
Taktiež
sme navštívili pani farárku v základnej škole na hodine náboženstva, nad
mesto vypínajúcu sa Katedrálu Ivana Kapistrana, vzácnu knižnicu i
vzácnych ľudí a zostúpili sme aj do slávnych ilockých pivníc.
Pohostinnosť na fare bola nad očakávanie... a vystačila by nám aj na
niekoľko dní.
Skúsenosti a postrehy?
Keby sme
nevedeli a len prechádzali Ilokom, asi by sme nepostrehli, že žijú tam
Slováci evanjelici. Treba sa zastaviť, vystúpiť z auta a s ľuďmi sa
stretnúť. Počujeme peknú slovenčinu a sme radi, že v "cudzej" krajine
nemáme problém rozumieť si. Spája nás spoločná minulosť, kultúra, jazyk a
predovšetkým viera. Tá nás dokáže preniesť a previesť aj cez mnohé
rozdielnosti, ktoré sú ovplyvnené tým, kto sa v ktorej krajine nachádza.
Niekto by
možno mávol rukou a povedal by, nech sa tí zvyšní Slováci prispôsobia
väčšine. Strom môžeme zrezať aj presadiť, ale korene nech sa nevytínajú.
Najmä keď v nich pulzuje život a je tu istota, že mnohé z nich vyrastie
a prinesie svoje ovocie. Vidieť to na mladej generácii evanjelikov, na
ich aktivitách v cirkevnom zbore, pri osobnom stretnutí sa s nimi. A
poviem si: v tom Iloku pulzuje náboženský život oveľa viac a lepšie, než
v ktoromkoľvek cirkevnom zbore u nás na Slovensku. Sme vďační bratovi
farárovi aj za odvoz naspäť do Pivnice a krátku zastávku cestou v
Silbaši.
Možno raz
dôjde k osobnému stretnutiu detí, mládeže a dospelých z Iloku a
Liptovského Mikuláša. A verím, že aj keď návšteva v Iloku bola prvá,
nebola posledná. Prajem bratovi farárovi a jeho manželke veľa duchovných
tvorivých síl, zdravia, entuziazmu v službe a Božie požehnanie.
V ďalšie dni sme navštívili chrám Boží v Pivnici. V Báčskom
Petrovci sme sa nakrátko zastavili na fare i v kostole, ba vstúpili
sme aj do domu Matice. Neobišli sme ani Biskupský úrad v Novom Sade,
pozdravili sme brata biskupa Samuela Vrbovského aj ostatných, prezreli
sme si centrum mesta a potom zakotvili v Starej Pazove.
Na každom
mieste bolo možné počuť o radostiach i starostiach farárskej služby, o
raste i úpadku viery. Z rozprávania domácich možno cítiť ešte stále
dozvuky niekdajších vojnových nepokojov, ale aj chuť žiť, pracovať
nielen na dlhých lánoch polí, ale aj na tej duchovnej roli.
Nech
Trojjediný Boh žehná svojmu ľudu na Dolnej zemi, lebo aj tam žijú Boží
služobníci a roztrúsené ovečky Božieho ľudu, ale vždy zvolávané do
jedného stáda k jednému Pastierovi.
You have no rights to post comments