- Podrobnosti
-
Uverejnené 14. 04. 2010
155 rokov od narodenia
Priekopník dolnozemského chmeliarstva
Národný buditeľ Albert Martiš
Dolnozemský ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, spisovateľ Albert Martiš sa narodil 20. apríla 1855 v Slovákmi obývanej báčskej dedine Kulpín.
Jeho otec
Peter bol krajčírom a zo začiatku vlastnil menší obchod a krčmu, neskôr
bol učiteľom v Binguli, Báčskej Palanke a Hajdušici. Matka Apolónia,
rodená Franková, pochádzala z učiteľskej rodiny v Kysáči. Albert mal
dvoch súrodencov a širokú rodinu tiet po matke, ktoré sa povydávali za
popredných národovcov a v takom prostredí bol vychovávaný aj on.
Martišovo detstvo bolo poznačené chudobou a utrpením, keď ako maloletý
musel rodičom pomáhať, otcovi v obchode a matke pri krajčírstve. Keď sa
stal jeho otec učiteľom v Binguli (Sriem), tunajší farár Juraj Jesenský
postrehol Albertove nadanie a presvedčil jeho otca pre štúdium. V
rokoch 1867 - 69 študoval na srbskom gymnáziu v Novom Sade, kde
vyučovali aj Slováci Jozef Podhradský a Ján Tobiáš Langhoffer. Počas
dvojročného novosadského pobytu sa zapájal do kultúrneho a národného
života Slovákov. Pre zlý majetkový stav ho chceli dať rodičia na
remeslo, o čom sa v Báčskej Palanke u jeho otca dozvedel profesor
gymnázia v Novom Vrbase Karol Zvaríny a ten presvedčil rodičov zapísať
ho do tejto školy. Novovrbaské nižšie evanjelické gymnázium, ktorého
riaditeľom bol Slovák Michal Godra, absolvoval v rokoch 1869 – 73. Ten
mu vštepil lásku k materinskej reči a u zámožnejších rodín mu zabezpečil
aj bezplatnú stravu. Na ďalšiu radu Karola Zvarínyho prihlásil sa na
štúdium učiteľskej prípravky v Prešove, kde si slovenskí študenti v roku
1874 za jeho účasti založili slovenský spolok „Napred“. Cez prázdniny
roku 1874 a 1875 Albert Martiš suplikoval po slovenských stoliciach a
nazbieral si nielen peknú sumu peňazí pre svoje štúdium, ale na týchto
cestách podrástol duchovne, lebo sa mal možnosť stretnúť s viacerými
významnými národnými a literárnymi pracovníkmi. Napríklad u J.M.Hurbana
v Hlbokom pobudol až tri dni v živom dialógu. Po tejto oboznamovacej
ceste ostal Albert Martiš rok doma v Hajdušici (Banát), kde jeho otec
bol v tom čase učiteľom a vtedy sa dôkladne pripravil na učiteľskú
skúšku roku 1877 v Sarvaši. Keď ju úspešne absolvoval, hneď v tom
istom roku sa stal učiteľom v Padine (Banát), ako v poradí tretí učiteľ v
tejto veľkopočetnej slovenskej dedine. Ako učiteľ obecnej školy tu
pôsobil v rokoch 1877 – 1894. Bolo to v časoch krutej maďarizácie, kedy
sa medzi ľudom snažil vykonávať účinnú národnobuditeľskú a osvetovú
činnosť, začo veľa ráz zažil prenasledovania a trpkosti. On sa však
nevzdával a aj po predčasnom suspendovaní roku 1895 pokračoval v
národnobuditeľskej činnosti. Aj napriek mnohým nepochopeniam od
samotných ľudí, sa od samého začiatku pôsobenia v tejto hraničiarskej
dedine s entuziazmom pustil do ľudovýchovnej práce s cieľom pozdvihnúť
kultúrnu a hospodársku úroveň tunajšieho slovenského ľudu. Už vtedy v
ľudnatej Padine učil vyše dvesto žiakov a v styku s ich rodičmi a
ostatnými obyvateľmi, popri učiteľskej práci neúnavne vplýval na
pozdvihnutie dedinského ľudu vo všetkých oblastiach ich života a práce.
Presviedčal ľudí aby odoberali a čítali slovenské časopisy, najmä
Národný hlásnik, Národné noviny a Obzor, do ktorých aj on prispieval.
dal si aj takkú robotu, že čítal Padinčanom vo svojom dome z Národných
novín alebo išiel po dedine, poučoval ich, učil ich spievať slovenské
pesničky, a to často za svojho klavírneho sprievodu. Roku 1880 založil v
Padine čitáreň. Veľké úsilie vynaložil na hospodárske povznesenie
tunajších Slovákov. Aby znemožnil židovskú úžeru, založil roku 1885 prvý
peňažný ústav v Padine – Vzájomnú pomocnicu, premenovanú neskôr na
Sporiteľňu, ktorá sa potom stala pobočkou Pančevskej banky. Albert
Martiš má nezmazateľné zásluhy na rozvoji vojvodinského chmeliarstva,
kde sa považuje za jeho priekopníka. Okrem chmeľu pestoval a šľachtil aj
iné plodiny, propagoval chov hodvábnika, včiel a celkový pokrok v
poľnohospodárstve. Na jeho hospodárstve praxovali viacerí odborníci –
Slováci z Vojvodiny. Bohatá je jeho literárna a publikačná činnosť.
Články o modernom hospodárení publikoval okrem Obzoru aj v Národných
novinách a Národnom hlásniku. Jeden jeho článok s uvedeným nadpisom O
padinskom chmeliarstve, bol uverejnený v januárovom čísle Obzoru roku
1896, vychádzajúcim už vo vydavateľstve a kníhtlačiarni Karola Salvu v
Ružomberku. V úvode príspevku Albert Martiš píše, že dosiaľ uverejňoval
svoje hospodárske články v Národných novinách, a to vraj z toho dôvodu,
že ich väčšinou číta vzdelanejšia časť národa. Predpokladal, že táto
vrstva ľudí príležitostne sprostredkuje ich obsah konzervatívnemu
roľníkovi a mravne ho prinúti nasledovať k tomu z čoho bude mať
materiálny prospech. - „Ale sklamal som sa, lebo mnohí
našinci poznajúc nevďačnosť väčšiny nášho ľudu, znechutení nechávajú ho
stúpať cestou, ktorou kráčali jeho predkovia. Uznávam, že to dnes nie
je ľahké v tomto hmotárskom svete nezištne pre ľud pracovať, lebo tu
napadne ťa hlúpy havkáč, notár, tu zase od rodu odpadlý kňaz, tam zase
zákony obchádzajúci slúžny ... a všetci ti pripisujú nekalé činy,
upodozrievajú a osočujú ťa. Toto však nebolí, keď to robia naši
neprajníci, ale bolí, keď ti takí ubližujú, za ktorých žiješ a mrieš a
ktorých by si rád i duševne i hmotne videl pozdvihnutých“ -
posťažoval si a potom sa už zameral na zhodnotenie stavu chmeliarstva v
Padine a v Banáte
V
septembrovom čísle Obzoru z roku 1900 sa možno dočítať, že - Albert
Martiš, príkladný hospodár, včelár a chmeliar bol na výstave v Paríži
vyznamenaný striebornou medailou za racionálne pestovanie chmeľu. Už
predtým získal na uhorských výstavách medaily a 600 korunovú odmenu.-
Predtým v septembrovom čísle Obzoru v roku 1897 bola uverejnená
správa, že – penzionovaný učiteľ v Padine vynašiel stroj na sekanie
kukuričia, na ktorý už dostal aj uhorský patent. Pánu Martišovi, ktorý i
do nášho časopisu píše, gratulujeme. - Žiaľ ako neskôr píše iný zdroj,
tento patent bol jeho autorovi odcudzený. Martiš skonštruoval aj
prototyp lietacieho stroja. Na jeho vzorovom hospodárstve sa priúčali
novotám viacerí poľnohospodárski odborníci z Dolnej zeme, ktorí potom v
praxi rozširovali jeho teoretické i praktické poznatky. Vo svojom
pôsobisku v Padine bol v roku 1885 spoluzakladateľom peňažného ústavu.
Vrátim sa však k článku, ktorý napísal Albert Martiš o padinskom
chmeliarstve, z ktorého podstatné časti vyberám: „Keď som sa tu stal
učiteľom, videl som, že náš roľník neprejde ďaleko vo svojom
hospodárení pri zle obrábanej pôde a malej cene obilia. K tomu všetkému
sa objavila aj myšlienka sťahovania do Ruska, Srbska a Bulharska, ktorá
opanovala hlavy Padinčanov, v čom ich podporoval i náš nebohý farár
(G.Bujkovský ?), ktorý založil biedne živoriacu Liziku a na žobrácku
palicu dovedené už teraz rozchodiace sa Imrichovce, čím sa tu strední
gazdovia stratili a zostali len bohatí a celkom chudobní.- V
takejto nemilej situácii Martiš rozmýšľal akoby sa dalo Padinčanom
pomôcť. Náhoda chcela, že mal obecnú zem v bývalých viniciach, okolo
ktorých rástol divý chmeľ. – Tento raz bol tak utešene rozkvitol,
že vzbudil môj obdiv. Nuž pomyslel som si, keď divý chmeľ dáva tak
utešenú úrodu, prečo by ošetrovaný a pestovaný chmeľ aj v tejto pôde
nerástol - a svoju myšlienku začal realizovať. V roku 1886 vysadil
trištvrte jutra chmeľom a v nasledujúcom roku už postavil drevené
stĺpy a natiahol na ne drôt. Ľudia to chodili obdivovať a podľa jeho
slov pokladali ho za blázna. On však na ich nerozumné poznámky nič nedal
a chmeľ vysádzal ďalej. Dnes je takých „bláznov“ len v samotnej
Padine približne sedemdesiat - hrdo v článku poznamenal tento
priekopník chmeliarstva vo Vojvodine. Na začiatku presviedčal ľudí k
výsadbe chmeľu, pričom im dával sadenice chmeľu zadarmo, čo išlo veľmi
ťažko, lebo len o štyri roky neskôr získal prvých dvoch pestovateľov.
Roku 1893 urodilo sa Martišovi sedem metrických centov chmeľu z jutra a
celkom z 2,5 jutra dosiahol úrodu 17 metrických centov. Chmeľ mal dobrú
cenu a cent vtedy odpredal po 150 zlatých a tak celkom dostal 2 550
zlatých. Tento finančný príjem presvedčil nakoniec roľníkov, že sa
rozhodli pestovať chmeľ nielen v Padine, ale hlavne v Báčke. Cez zimné
mesiace roku 1894 začala zhánka po chmeľových sadeniciach a Martiš ich
vtedy odpredal v množstve približne 45 tisíc kusov. V tom istom roku sa
však v Česku, Bavorsku a Anglicku urodilo veľké množstvo chmeľu a v
Banáte a Báčke veľmi málo a pritom aj v dôsledku choroby aj menej
kvalitný. – Ja a niekoľkí ďalší predali sme cent po 70 – 80 zlatých,
ostatní iba po 25 – 40 zlatých. Minulá jar, ba možno povedať, že celý
rok bol veľmi priaznivý ako pre chmeľ, tak i pre iné plodiny, Ale
nikto ho tu nesadil, dokonca niektorí netrpezliví svoje chmelnice
zlikvidovali. Chmeľ bol krásny a bezchybný a počasie pri oberaní a
sušení veľmi príjemné. Z toho dôvodu si chmeliari sľubovali peknú cenu.
Keďže domáce pivovary ho nekupovali, nuž odpredali sme ho českým
kupcom, a to podľa akosti v cene 50 – 80 zlatých za cent – opisuje
prvé začiatky chmeliarstva v Padine Albert Martiš. Ďalej píše, že tento
chmeľ by bol mal i väčšiu cenu, keby boli s ním pri oberaní a sušení
zaobchádzali obozretnejšie. Mnohí si svoj krásny chmeľ domrvili, keď ho v
suchom stave vrecovali. – Nuž nerozumný doktor, hotový kat -
poznamenal pri tejto príležitosti A. Martiš. Vtedy Padinčania predali
200 centov chmeľu do Česka a len 25 centov zakúpil účastinársky pivovar v
Köbanyi pri Budapešti. Uhorské pivovary boli takto odkázané kupovať
tento dolnozemský chmeľ pod českým menom za drahé peniaze. - Sám som
bol zvedavý, akú kvalitu má náš padinský chmeľ a tak som poslal vzorky
do Výskumného hospodárskeho ústavu na preskúmanie. Náš
Chmeliarsko-hospodársky spolok nebol pre dve malicherné “chyby“
potvrdený. Ako som však počul z prvej ruky, tie chyby neboli chybami,
ale že ministerstvu boli naše stanovy s takým odporučením poslané, že
na čele tohto spolku stojí (Bože odpusť hriechy) pansláv. Nuž hľa, rob
voľačo, si pansláv, nerob nič a buď udavačom, si vlastenec -
takýmto konštatovaním ukončil Albert Martiš svoj článok v časopise Obzor
roku 1896.
V
národnobuditeľskej činnosti propagoval Albert Martiš slovenskú tlač,
počas volieb agitoval za zvolenie slovenských kandidátov a je len
samozrejmé, že mal úzky kontakt s činovníkmi na Slovensku a Česku. Počas
Kovačického procesu pravidelene informoval verejnosť o vývoji tejto
neslávnej udalosti v Dolnozemskom Slovákovi a svoje články podpisoval
svojim menom, a tak aj jeho zásluhou mala táto vzbura slovenských
evanjelikov proti ma´darizácii v Kovačici veľký ohlas. Za takúto činnosť
bol označovaný za pansláva a uhorskou vládou prenasledovaný, keď mal z
tohto dôvodu až dvanásť politických procesov. Uhorská vrchnosť mu to
zrátala a predčasne ho zo školských služieb prepustila. Bol aj
literárne činný, keď najskôr prekladal a potom uverejňoval poviedky,
rozprávky, bájky, básne a dramatické prvotiny vo viacerých slovenských
časopisoch a medzi nimi aj v prílohe Obzoru „Pri kozúbku“.
Ako
publicista zaoberal sa národnostnými a sociálnymi otázkami dolnozemských
Slovákov v Národných novinách, Slovenských listoch, Ľudových novinách,
po roku 1900 v časopisoch Dolnozemský Slovák, Slovenský týždenník,
Kresťan a v americkej krajanskej tlači, z ktorej ako sám konštatoval,
len z nej občas dostal menší honorár. Literárne bol činný najskôr ako
prekladateľ poviedok srbských autorov do slovenčiny najmä v Národných
novinách a slovenských autorov do srbčiny v časopisoch Brankovo Kolo,
Stražilovo.
Za úspechy v pestovaní chmeľu bol roku 1889 vyznamenaný striebornou a
bronzovou medailou v Paríži a roku 1896 bronzovou medailou na
hospodárskej výstave v Budapešti. Albert Martiš sa celý život snažil o
povznesenie a tým aj blahobyt slovenského dolnozemského ľudu a
paradoxne v posledných mesiacoch svojho života sám doslova trpel hladom.
V takomto položení zomrel 19. septembra 1918 v Padine, kde pôsobil
plných štyridsať rokov. O jeho smrti priniesla články a nekrológy
väčšina slovenských časopisov, ktoré v nich zdôraznili jeho neúnavnú
prácu medzi pospolitým ľudom a tiež jeho nezabudnuteľné zásluhy na
národnom a hospodárskom povznesení Slovákov na celej Dolnej zemi. V
jeho diele na Slovensku pokračoval syn Ján Branislav Martiš (17.9.1883
Padina-2911.1964 Bratislava), redaktor a publicista, ktorý popri
pastoračnej činnosti organizoval a viedol vo svojich pôsobiskách
ľudovýchovné kurzy, bol funkcionárom spoločenských a cirkevných
organizácií a roku 1918 podpredsedom Národnej rady v Novom Meste nad
Váhom.
Ján
Jančovic
Albert Martiš
(20. 04. 1855 Kulpín – 19. 09. 1918 Padina)
Albert Martiš
patril medzi významných slovenských vojvodinských ľudovýchovných
pracovníkov svojej doby. Bol i publicistom, spisovateľom a zakladateľom
novodobého chmeliarstva vo Vojvodine.
Po skončení ľudovej školy v rodisku , navštevoval srbské gymnázium v
Novom Sade, vo Vrbasi a učiteľskú školu v Prešove. Bol učiteľom v
Hajdušici a v Padine, kde rozvíjal bohatú ľudovýchovnú činnosť a
prispieval do viacerých slovenských a srbských novín a časopisov
(Národné noviny, Slovenské pohľady, Dolnozemský Slovák, Brankovo kolo,
Stražilovo a iných). Inšpirovaný životom v Kulpíne písal spomienkové
prózy z detstva a mladosti, ako aj zo života vojvodinských Slovákov.
Prekladal zo srbčiny do slovenčiny (napr. J.J.Zmaja ) a opačne zo
slovenčiny do srbčiny (M. Kukučína). Okrem ľudovýchovných článkov a próz
písal aj drámy. Z viacerých kníh u nás mu vyšiel výber z poviedok :
Hriechy mladosti a iné rozprávky (Petrovec 1933). Pre národnopolitickú
činnosť bol Albert Martiš prenasledovaný uhorskými úradmi.
Pamätnica-Споменица 1789-1989, 200 rokov školy v Kulpíne, Vydavateľ ZŠ
Kulpín 1996
Ján Branislav Martiš v šľapajách a diele otca
Po stopách
svojho otca Alberta Martiša (1855 Kulpín – 1918 Padina), spisovateľa,
ľudovýchovného pracovníka a národného buditeľa medzi dolnozemskými
Slovákmi, kráčal aj jeho syn, redaktor a publicista Ján Branislav
Martiš. Narodil sa 17.9.1883 v Padine, kde jeho otec bol v tom čase
učiteľom. Po vychodení základnej školy v rodisku pokračoval v štúdiu na
Evanjelickom kolégiu v Prešove. Počas tohto štúdia podobne ako jeho
otec, ktorý za národnobuditeľskú činnosť bol uhorskými úradmi
prenasledovaný v 12 politických procesoch a po nich potrestaný nútenou
penziou, aj on bol pre „ panslavistické zmýšľanie“ sledovaný a hrozilo
mu vylúčenie zo štúdia. Teologickú evanjelickú akadémiu ukončil v
Bratislave, kde 25.8.1906 bol biskupom Preddunajského dištriktu
Bedrichom Baltíkom vysvätený za farára. Svoju duchovnú činnosť začal ako
kaplán pri farárovi Pavlovi Lukáčovi v Ľubietovej. Za riadneho
zborového farára bol zvolený v Drieňove (Hont), kde pôsobil v rokoch
1908-1914. Obec a zbor patrili do zmaďarizovaného seniorátu, ale ako
verný svojej rodinnej tradícii, sa Martiš hneď prejavil na seniorálnom
konvente tým, že odvážne vystúpil v slovenskej bohoslužobnej reči
svojich drieňovských veriacich. Týmto vyvolal búrku nevôle a upadol do
nemilosti úradných kruhov. Na druhej strane v Drieňove a okolí, si týmto
vystúpením a postojom získal srdcia veriacich. Spolu s nimi sa pustil
do stavby nového moderného kostola, ktorý počas jeho pôsobenie v
Drieňove bol aj dokončený. Národné presvedčenie a vystupovanie Jána
Branislava Martiša v tomto duchu, mu vynieslo aj to, že v poslaneckých
voľbách roku 1910 štyri obce a z nich dve katolícke, ho presvedčivo
zvolili za slovenského kandidáta. To bolo tiež príčinou toho, že mu
úrady odobrali stály príplatok pre duchovných, ale vďačný ľud mu túto
stratu vynahradil svojou obetavosťou a vernosťou. V Drieňove ho vtedy
prvý krát poznačili aj do čiernej knihy maďarských žandárov. Podobne ako
jeho otec v Padine aj on sa popri duchovnej činnosti venoval aktívne
ľudovýchovnej práci. V okolí zboru zakladal hospodárske družstva a vo
fílii Vrbovok založil Potravný spolok, čím prinútil jediného židovského
úžerného krčmára opustiť dedinu. Po šesťapolročnom pôsobení v
Drieňove, v prvom roku svetovej vojny, nastúpil v decembri roku 1914 za
zborového farára v opustenom cirkevnom zbore v Novom Meste nad Váhom.
Postupne si medzi veriacimi získal dôveru veriacich a neskôr v roku 1922
pod jeho vedením a usilovnosťou členov zboru sa púšťa do budovania
cirkevných objektov. Takto už roku 1922 postavili novú faru a o desať
rokov neskôr monumentálnu kostolnú vežu, roku 1939 zborový dom v
matkocirkvi a vo fílii v Hrádku. Značnú časť nákladov a to najmä na faru
získal J.B.Martiš svojim priateľstvom s významnými osobnosťami
(Dr.Markovič, Dr.Holúbek, J.Cablk, K.Treský...), ktorí venovali na tento
účel veľkú časť milodarov. Aj rodáci v Amerike pamätali na svoju
duchovnú matku a horlivosťou sestry J.B.Martiša-Márie Čániovej
vyzbierali peknú čiastku 23 tisíc korún. Padinský rodák Ján Branislav
Martiš popri svojej farárskej službe bol aj učiteľom náboženstva na
miestnom reálnom gymnáziu, ďalej seniorálnym a dištriktuálnym
presbyterom. Bohatá je aj jeho publicistická a redaktorská činnosť. Pred
rokom 1918 publikoval články a besednice v Slovenskom týždenníku a v
Stráži na Sione. Prvé literárne prvosienky aj pod pseudonymom Ogneslavov.
Po roku 1918 uverejňoval príspevky z kultúrneho života regiónu v Novom
rode a v Považských hlasoch. Knižne vydal dielo Cirkev a kazateľ
(1915), Históriu a stavbu veže v Novom Meste nad Váhom (1933). Významná
je najmä jeho redaktorská činnosť. Už v rokoch 1916-1917 bol hlavným
spolupracovníkom homilitického časopisu Evanjelický kazateľ, od roku
1924 výkonným redaktorom časopisu Stráž na Sione, spolupracovník jeho
misijných príloh Diaspora (1925-27) a Studnica vody živej (1930). Popri
pastoračnej činnosti organizoval a viedol vo svojich pôsobiskách
ľudovýchovné kurzy. V pohnutých rokoch 1918-1919 bol podpredsedom
okresnej Slovenskej národnej rady a roku 1928 sa zase angažoval pri
budovaní a odhalení pomníka Jozefovi M. Hurbanovi v Novom Meste nad
Váhom.
Ján Branislav Martiš mal dvoch súrodencov. Manželkou mu bola Božena,
rodená Cimráková, dcéra farára v Sielnici Jána Cimráka, s ktorou mal
dvoch synov. Vladimír bol úradníkom na ministerstve vnútra a mladší
Dr.Fedor právnikom a jeho manželka Mária, rodená Lehocká významnou
redaktorkou.
Padinský rodák Ján Branislav Martiš umrel 29.11.1964 v Bratislave a
pochovaný je v Novom Meste nad Váhom. Pre evanjelickú cirkev a slovenský
národ zanechal za sebou veľké dielo, ktoré je hodné jeho dolnozemských
predkov a aj z toho dôvodu si zaslúži veľkú úctu a spomienku celého
národa, roztrúseného v šírom svete.
Ján Jančovic
You have no rights to post comments