- Podrobnosti
-
Uverejnené 22. 04. 2010
Pred 70 rokmi 25. apríla v Novom Sade zomrel
Igor Branislav Štefánik
Významného evanjelického farára, publicistu a poslanca Igora Branislava Štefánika si 25. apríla na nedeľných službách Božích pripomenú v Novom Sade a Báčskej Palanke. Príležitostné kázne budú mať zboroví evanjelickí farári Vladimír Obšust a Jasmina Kotasová. Takmer neznámy starší brat Milana Rastislava Štefánika najdlhšie totiž pôsobil v uvedených dvoch tunajších prostrediach. Keďže sa Igor Branislav narodil v Košariskách, okres Senica na Myjavsku, jeho život a dielo v nedeľu v senickom kostole priblíži aj tamojší evanjelický farár a senior Myjavského seniorátu ThMgr. Juraj Šefčík.
Na význam
diela tohto jediného poslanca v juhoslovanskom parlamente z radu
Slovákov, ktorý svoj príhovor mal po slovensky, roky upozorňoval doma a
v zahraničí bývalý predseda MSJ Branislav Slivka.
Igor Branislav Štefánik (fotografiu poskytol Ján Guba)
Igor Branislav Štefánik - píše Mgr. Gabriela Gubová
Slovenskej verejnosti je takmer neznámy starší brat Milana Rastislava
Štefánika. Neznámy preto, lebo nepôsobil na území dnešnej Slovenskej
republiky, ale medzi dolnozemskými Slovákmi, vo väčšej miere
vojvodinskými. Jeho činnosť a pôsobenie zostalo v tieni slávnejšieho
brata, hoci malo oveľa väčší význam pre vojvodinských Slovákov.
Pôsobeniu Igora Branislava sa ani medzi vojvodinskými Slovákmi
nevenovala osobitná pozornosť.
Igor
Branislav Štefánik zomrel 25. apríla 1940 v Novom Sade, kde je i
pochovaný (Foto Ján Hlaváč)
Považovaný bol vždy za veľmi rozporuplnú osobnosť, ktorá si svojimi
názormi a činnosťou počas života vytvorila veľký počet nepriateľov.
Historický výskum jeho osobnosti je sťažený aj tým, že svoj osobný
archív a knižnicu sťahoval, tak ako sa sám sťahoval. Obdobie od príchodu
medzi vojvodinských Slovákov a po tridsiate roky 20. storočia z
originálnych dokumentov nie je možné skúmať, lebo sú nezvestné. Na
výskum k dispozícii je iba dobová tlač, týždenník Dolnozemský Slovák a
Národná jednota. Zachovali sa iba listy, ktoré písal Matici slovenskej v
Turčianskom Sv. Martine a prosil ich o finančnú pomoc pri presune
knižnice a archívu z Nadlaku do Nového Sadu. Nejestvujú však záznamy o
tom, čo sa stalo s jeho pozostalosťou. Obdobie po návrate do Nového Sadu
sa zachovalo v archíve evanjelickej a. v. cirkvi v Juhoslávii.
Upratujúc svoj archív, evanjelická cirkev však vyradila z polovice
zdevastovanú Štefánikovu pozostalosť. Od úplného zničenia zachránil ju
Gustáv Vladimír Babylon, kňaz pivnický a po jeho smrti sa pozostalosť
dostala k Jánovi Gubovi, autorkinmu otcovi, kde sa chráni a spracuje.
Igor
Branislav sa narodil 11. novembra 1873, ako v poradí druhé dieťa Pavla a
Albertíny Štefánikovej na Košariskách. Základné vzdelanie získal v
rodisku a na Myjave. Gymnázium navštevoval v Bratislave a VII-VIII.
triedu ukončil v Kežmarku, kde i maturoval. V štúdiu pokračoval na
peštianskej univerzite, právo. Teológiu študoval v Šoproni a Prešove,
filozofiu a psychológiu na univerzite v Rostocku. Po ukončení štúdia 12.
októbra roku 1898 bol biskupom Pavlom Zelenkom ordinovaný za kňaza v
Miškolci. Pôsobil ako kaplán v Sarvaši a v Liptovskom Mikuláši. V roku
1902, 4. marca bol zvolený za farára na Myjavu. V tomto roku dostal aj
pozvanie za kňaza do Palanky ( Vojvodina, Bačka). Do Palanky prišiel 4.
júla 1903, kde pôsobil ako farár až do roku 1920. Oženil sa 27. apríla
roku 1904 so Zuzanou Šusterovou z Pivnice, dcérou známeho obchodníka a
národného dejateľa v Pivnici Pavla Šustera. Rodáci a známy ju volali
Zunka, bola domácou paňou, ktorá podporovala činnosť manžela a mnohé
jeho práce odpisovala, lebo Štefánik nevynikal krasopisom. Na svadbe bol
prítomný aj Milan Rastislav.
Počas
celého života sa okrem kňazského povolania venoval politickému a
kultúrnemu životu Vojvodinských Slovákov. Vo svojom príspevku sa budeme
venovať predovšetkým politickej činnosti Igora Branislava Štefánika,
lebo poznamenala začiatok 20. storočia. Farári a učitelia medzi
vojvodinskými Slovákmi v minulosti tvorili hŕstku inteligencie, ktorá
mala za povinnosť udržať a podporovať boj Slovákov a iných národnostných
menšín za svoje politické práva v Rakúsko – Uhorskej monarchii. Národne
uvedomelá slovenská vojvodinská inteligencia bola organizovaná okolo
Slovenskej národnej strany so sídlom v Martine. Podporovala a šírila jej
politický program. Igor Branislav Štefánik sa po príchode do Palanky
zapojil do politického života vojvodinských Slovákov. Aktívne účinkoval v
predvolebnej kampani pre voľby v roku 1905 v tovarišskom volebnom
okrese. Slovenskej verejnosti tieto voľby sú známe pod menom
„Hodžovské“, pre kandidatúru Milana Hodžu v kulpínskom volebnom okrese.
Palanka, Silbaš a Pivnica boli miesta osídlené Slovákmi, ktoré Hodžu
nemohli voliť, ale mali spoločného kandidáta so Srbmi v tovarišskom
volebnom okrese, B Popoviča, ktorý na voľbách prehral. Aby potešili a
povzbudili voličov 8. októbra 1905 zorganizovali v Pivnici ľudové
zhromaždenie za veľkej účasti nielen domácich Pivničanov, ale aj
obyvateľov susedných osád. Zoskupených najviacej oslovil prejav Igora
Štefánika, ktorý vystihol pocity zoskupených, osloviac ich ako človek z
ľudu, ktorý pozná ich problémy a potreby „ Ľud sa dnes osvietil, kto
živí krajinu nech ten rozkazuje. Keď sú naši chlapci dobrí, aby stáli
pred kanónmi, kde ich otĺkajú ako plané hrušky, tak nech sú dobrí aj k
tomu, aby mali hlasovacie právo.“ ( Ľudové zhromaždenie v Pivnici. In,
Dolnozemský Slovák, roč. 3, č. 10, 1905, str. 81)
V nových
snemových voľbách v roku 1906 spoločný kandidát Slovákov a Srbov znova
sa nedostal do snemu. Mnohí Slováci boli sklamaní z ďalšieho neúspechu
vo voľbách a opustili SNS. Úsilie znova osloviť slovenských voličov a
vrátiť ich do lona SNS vynaložili v roku 1910, keď za poslaneckého
kandidáta zvolili práve Igora Branislava Štefánika. Všetci verili, že
vzhľadom na jeho obľúbenosť medzi Slovákmi, ale aj Srbmi bude zvolení za
poslanca. Stal sa znova opak, pre vnútrostranícke problémy a osočovanie
Štefánik nebol zvolený. V týchto voľbách po prvý krát aj napriek
nátlaku, slovenského kandidáta oficiálne podporil aj jeho pivnický
kolega, farár Ján Horvát.
Pre
nespokojnosť obyvateľstva s vládnou politikou voči nemaďarským národom v
roku 1912 v Pivnici bolo 19. mája usporiadané ľudové zhromaždenie.
Zhromaždením Pivničanom, Selenčanom a Laliťanom sa prihovoril aj Dr.
Milan Hodža vysvetľujúc im politické problémy v Uhorsku a otázku
všeobecného volebného práva. Štefánik na tomto zhromaždení „vo svojej
ráznej reči rozoberal krúšne položenie nemaďarských národností a žiadal
statočné prevedenie národnostného zákona, aby nemaďarský ľud mohol sa
hospodársky a vzdelanostne rozvíjať. Žiadal reč ľudu v úradoch, pri
súdoch a v školách rešpektovať...“ ( Ľudové zhromaždenie v Pivnici.
Dolnozemský Slovák, roč.10, č.6, 1912, str.45) V liste nezistenému
kamarátovi zo 18. októbra 1931 si spomína na toto obdobie. „ Za
maďarskej doby vládol maďarský kurz. Jeho metódy a šikany nemusím
spomínať. V tejto dobe jediný Dr. Miloš Krno bol mužom širšieho polit.
horizontu. Videl, že cestou dennej politiky nemožno nám k ničomu prísť. I
preto preniesol našu politiku na pole hospodárskeho i peňažníckeho
sdružovania. V hlavnom zakladal banky.
Ja som sa medzitým bavil s teoretickým štúdiom politických vied, asi cez
15 rokov. Videl som, že v každom päťročí raz voliť ablegáta, že je to
síce veľmi závažný akt, ale žiadon kompletný politický program pre
národ, lež iba momentálne vzblknutie nacionálnych vášni. Ako zápalka vo
tme rýchle vzplanie, ale i náhle zhorí a zas nastane tma...
Počet
našich legionárov najlepšie dokazuje hĺbku tohto nacionalizmu. Pešť vždy
si vedela nájsť metódy, aby budila nenávisť, buď pohŕdanie na strane
nášho ľudu (voči iným slovanským elementom), len aby v ňom udusila
slovanskú spolupatričnosť.
Pešť vždy
budila namyslenosť a vysoko myslenosť nášho ľudu, aby sa považoval za
akúsi vyššiu, ba i kultúrnejšiu jednotku nad iné slovanské, kdežto v
pravde vynikal iba pylnosťou, i pracovitosťou a nadovšetko egoizmom a
mámonárstvom...
Pešť sa
vždy postarala, aby náš národ nikdy a nikde nezbadal znamenitosti iných
našich bratských národov, ktorým niet páru v žiadnom inom národe na
celom svete.
Jednostranne
len práve exkluzívny slovenský nacionalizmus sa pestoval, ale nie
slovanské bratstvo a slovanská jednota.“ ( domáci archív)
V liste
ďalej uvádza, že úprimnú spoluprácu s ostatnými slovanskými národmi
presadzovali a zachovávali iba Dr. Miloš Krno, Samo Hrúz, Mišo Kolár,
Vladimír Mičátek a Ján Čajak. Ostatní túto spoluprácu vyzdvihovali iba
počas predvolebných kampaní a z úzkych osobných záujmov.
Politické
aktivity Igora B. Štefánika prerušila prvá svetová vojna. Igor
Branislav bol ako známy bojovník pre slovenské národné práva počas prvej
svetovej vojny uväznený v Bakonybéle. V Národnej Jednote (týždenníku
vojvodinských Slovákov, ktorý vychádzal od roku 1920) boli uverejňované
jeho spomienky z väzenia. V už predtým spomenutom liste s trpkosťou
skonštatuje, že Ján Čajak dopodrobna opísal ako sa viedlo slovenským
národovcom vo svojom diele : „ V rukojemstve“. Tvrdí, že : „ Z neho
tendenčne vynechal práve len mňa, ktorého viac mučili Maďari i duševne, i
telesne, i hmotne, ako ich všetkých dovedna. Moje práce, trudy, žrtvy,
muky náročky sa zamlčuvajú, bo náhodou... meno mi je Štefánik. ... páni
bratia dakoľko týždňov strachy mreli, ale v slúžnych bytoch i pri
obstojnom pokrme. Mňa v tej dobe vrhli do temnice, ktorá sama bola mi i
closettom, oblok asi vo výške dvora, hodne nad hlavou. Keď som hor´
pozeral, vtedy prvý raz pocítil som, čo je to: závidieť? Vrabce na
akomsi agáte preletovali z konára na konár. Závidel som im krídla i
slobodu. Na 24 hod. dostával som kus čierneho chleba, ako priehrštie a
raz na obed i šialku fazuľovej polievky. Tiež i 1 l. vody. Púšťali nás i
na dvor, prejsť sa od ¾ na 6 do 6 hod. ráno. Tu som videl iných mojich
druhov. Srbských popov i učiteľov. Ale hlavne defraundantov, kminov,
cigánov, lupičov, zbojníkov, vrahov, atp. Zobrali mi ešte i tužku i
papier. Neraz som si prial, aby sa zrútila na nás celá budova, ako
kedisy na Samsona.
Sudca Inhás sdelil mi pri vyšetrovaní a vyzpytovaní, aby som sa
priprával na smrť, bo ma buď obesia, buďto zastrelia, ale vraj
pravdepodobne ujde sa mi milosti, že si budem môcť voliť medzi šibenicou
a puškou.“
Do Palanky sa vrátil z
väzenia 25. júna 1916. Do konca vojny bol pod policajným dozorom. Bol
internovaní... V rukopise príspevku pre Národnú Jednotu, ktorý bol
zverejnený ako odpoveď na úvodník v roku 1930, vyzdvihol význam Miloša
Krnu a SNS pre celý slovenský ľud zoskupený okolo tejto strany na
vtedajšom území Vojvodiny. Vyzdvihol, že činnosť strany vyvrcholila
hodžovskými voľbami a jej pôsobenie takmer zaniklo po Krnovej smrti.
Mičátkov pokus o obnovenie strany pri konci vojny považoval za „ bľadú
kópiu a slabú tôňu prvšej. Tu stály rozkol medzi zakladateľom, rešp.
predsedom a členmi odkázal stranu na vegetatívny život i na bezvýslednú
prácu, tak že naostatok strana jestvovala už len na papieri a väčšina
jej drievnych členov stala sa aktívnou v iných, srbských, poťažne i
internacionálnych stranách.“ ( domáci archív. Liga dobrých Slovákov,
rukopis)
Po oslobodení Nového Sadu 10. novembra sa konala porada SNS pre Báčku a
Sriem. Na tejto porade slovenskí politici v čele s Dr. Ľudevítom
Mičátkom predostreli slovenské požiadavky a vymenovali zástupcov na 25.
november pre Veľké národné zhromaždenie v Novom Sade. ( Predstavitelia
všetkých slovanských národov mali právo rozhodnúť o ďalšom osude
Vojvodiny. Maďari a Nemci nemali právo účasti. Slováci vzhľadom na
početnosť boli zastúpení 62 delegátmi.) Na zozname delegátov sa
nenachádza meno Igora B. Štefánika, hoci bol v predvojnovom období
jedným z najaktívnejších slovenských politikov. Slovenskí delegáti sa
priklonili na stranu Srbov a spoločne slovanské národy odhlasovali
pripojenie územia Vojvodinu ku Kráľovstvu Srbska. Už 10. januára 1919 na
novej porade SNS figuruje aj meno Igora Štefánika. Za neprítomnosti
zvolený bol za predstaviteľa Slovákov do Dočasného národného
zastupiteľstva spoločne s Augustom Ráthom. O mandátoch rozhodovali dve
najvplyvnejšie politické strany Národná Radikálna a Demokratická strana.
Potrebné bolo vybrať 24 poslancov pre Vojvodinu, čo bolo určené
vzhľadom na počet slovanského obyvateľstva vo Vojvodine. Slováci podľa
počtu obyvateľstva dostali najprv dva mandáty. Neskôr im bol ponúknutý
iba jeden, lebo tieto dve strany navzájom bojovali o väčší počet
mandátov. SNS nesúhlasilo s takouto prácou a zvadou medzi politikmi,
tiež so získaním jedného mandátu a preto odmietlo následne obidva. SNS
sa nepozdával ani návrh radikálov zvoliť Štefánika za poslanca, lebo
neboli konzultovaný. Radikáli Štefánika zvolili preto, že bol
podpredsedom Srbskej národnej rady v Palanke a vážili si jeho aktivity a
prácu na zveľaďovaní srbsko-slovenských vzťahov. Na novej porade SNS
rozhodnuté bolo napriek akémukoľvek nátlaku zo strany srbských
politických strán mandát neprijať. O tomto rozhodnutí boli oboznámení aj
vymenovaní kandidáti. Štefánik na porade nebol, o rozhodnutí bol
oboznámený, neskôr však tvrdil, že o ničom nevedel. Ponúknutý mandát od
radikálov pre Dočasné národné zastupiteľstvo prijal. Toto jeho počínanie
vyvolalo konflikt v SNS a medzi ním a Mičátkom. Svoje správanie
Štefánik sa pokúsil vysvetliť v liste Mičátkovi z 3. marca 1919 :
„Dr.
Ľudovítovi Mičátkovi, predsedovi SNS v Novom Sade. Drahý Priateľu!
Dostal som nasledovný telegram: Porada naša uzavrela naprijať mandát -
Mičátek. Vravel mi o tom i K. Kubica i E. Greisinger. Už musím veriť, že
je Tvoj telegram na pošte nie preinačený. Oproti tomuto uzavretiu
najrozhodnejšie protestujem a oznamujem apelátu na plénum. Aby nikto
nepochyboval o poctivosti môjho smýšľania, osvedčujem sa, že hoci ma
bratia Srbi jednohlasne volili za poslanca do belehradskej skupštiny,
aby zastupoval Slovákov v Belehrade, hotový som zaraz odstúpiť a
prepustiť súcejšiemu, schopnejšiemu človekovi nášmu, lebo mne sa nejedná
o osobu ale o vec. - Ale v skupštine v Belehrade rozhodne má byť
zastúpený náš slovenský národ!
Toto je
nielen moje ale aj srbské stanovisko a garantujem, že je to stanovisko
aj Slovákov. Neviem dôvody, ale Kubica mi rozprával, že sa bratia Srbi
nemohli dohodnúť a naša strana akosi veľkodušne postavila im k
dispozícii svoje. Keďže nemáme sa miešať do ich sporu, tak isto nesmieme
obetovať záujmy národa a vypustiť si z ruky to jediné miesto, kde
môžeme hájiť právo nášho ľudu.
Cieľom
každej politiky je nie rezignácia, ale zabezpečenie možných práv a
predností. Uzavretie našej porady ženie náš národ do toho položenia,
ktoré naše porekadlo označuje, že „ nemému dieťaťu ani jeho vlastná mať
nerozumie“.
Ide
zasedať skupština, kde sa položia základy práv všetkých národov a cirkví
v novom našom štáte. Srbi, Chorváti a Slovinci chcú mať zastúpený
nielen svoj národ, ale ja jednotlivé politické strany a Slováci aby
neboli tam zastúpení?
Každý
národ sám si musí vpísať svoje meno do dejín. Teraz je tu ten historický
moment pre nás Slovákov, že sme tu a že tu chceme pracovať za túto našu
domovinu. Ak je možné, svolaj poradu, akby to išlo s ťažkosťami,
svolaj poprednejších národných činiteľov, ktorí by uzavretie korigovali v
nádeji, že to najbližšia riadna porada schváli...Musíme si uvedomiť, že
my nesmieme vyostať našou vôľou s toho historického sboru, ktorý
počituje asi 260 členov, z pomedzi ktorých len 19 voľačo sa pohádali
medzi sebou. So srdečným pozdravom Tvoj oddaný Igor Štefánik.“ ( Lilge
K. Príspevky k historii Slovákov v Juhoslávii. In: Náš život, r.8, č. 3,
1940, s. 116-117)
Igor Štefánik zastupoval záujmy Slovákov v Belehrade od 16. marca 1919 v
Belehrade až do jeho rozpustenia, 28. novembra 1920. Bol prvým a
jediným poslancom Slovákom v medzivojnovej Juhoslávii. Už 23. marca sa
poslancom prihovoril po slovenský:„Veľactené Národné predstaviteľstvo!
Po toľkých iskrených umných rečiach, prednesených pri tejto debate,
nutne mi je už i z ohľadu na pokročilý čas ohraničiť môj prívet.
Pripomeniem, že sťa rodený Slovák nemal som príležitosť vzdelať sa
literárne a rétorický v srbskej reči. Ale staré latínske porekadlo
vraví: Pectus est, quod facit disertum (hruď robí človeka). A tak moja
bratská slovanská hruď nech slúži za náhradu nedostatočnosti môjho
srbského rečníctva. Inač však myslím, že i Vy považujete náš slovenský
jazyk za Váš bratský, ako my Váš za taký považujeme!
Vaši
rečníci uvažovali návrh adresy pro et contra a popretriasali ho so
všetkých strán. Čo ma predsa pobáda, aby sa i ja ozval, sú tieto osudné
časy, keď sa chystajú rezať, obstrihať hranice našej novej državy, podľa
svojich imperialistických cieľov a záujmov, hranice tej dŕžavy, ktorá
je osnovaná a sjednotená toľkými obeťmi krvi a majetku. Niektorí z
bývalých spojencov myslia si, že Srbsko je oslabené, bezpomocné po
toľkom krviprelievaní. Nie je tomu tak!
Chorváti,
Slovinci, vojvoďanskí Srbi, Bunevci a s nimi aj my Slováci nadšene a
oduševnene združili sme sa v tejto našej veľkej a slávnej države, aby
sme v nej boli sjednotení skutočne všetci Slovania, ktorí tu žijeme a
nie, aby jedna čiastka našincov miesto maďarského alebo rakúskeho jarma
nosila talianské jarmo. Zunovalo sa nám rakúsko-uhorské otroctvo a preto
ani najmenšej vôle nemáme zameniť ho talianskym. Čo je ich, to nech si
berú! Ale čo je naše, čo dobrým právom pripadá bratom Juhoslovanom, to
nikomu nedáme! Nedáme sa zmýliť krokodilskou mudrovačkou cudzej
diplomacie, ale ani zastrašiť zbraňou.
Niekoľko
tisíc slovenských junákov stojí po vašej strane, drahí bratia, hotoví
vám ochotne pomôcť vo vašich snahách a ak by bolo treba, hotoví sú
obetovať i svoje životy.
My,
vojvoďanskí a sriemski Slováci, s celou dušou pridružujeme sa ku
kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktorému budeme verní synovia a
kde sa nadejeme, že budeme prijatí sťa rodní bratia. Návrh adresy v mene
Slovákov prijímam“. ( Štefánik I.B. Príveta. SNK-archív literatúry a
umenia, Martin, sign. 94 I32) Tento prejav mal veľký význam pre
Slovákov. Počas pôsobenia v Belehrade navštívil aj ministerského
predsedu Ljubomira Davidovića, u ktorého intervenoval ohľadom otvorenia
gymnázia v Petrovci. V tomto období medzi Slovákmi bola hádka o mieste
pre gymnázium či Petrovec alebo Nový Sad. Štefánik vo svojom liste
neidetifikovanému profesorovi uvádza, že po rozhovore s Davidovićom
dostal prísľub, že gymnázium bude povolené v Petrovci. ( domáci archív-
list je takmer zničený) Česká menšina v Kráľovstve nebola politický
organizovaná preto Štefánik v zhromaždení zastupoval aj jej záujmy.
Záujmy oboch národov a ich požiadavky predstavil v decembri 1919
vláde. V nich žiadal:
„1. Formovanie slovenského sekretariátu pri ministerstve vnútra;
2. aby vláda nadviazala diplomatické vzťahy ( alebo konzulát) s
Bratislavou;
3. aby sa na území, na ktorom sú vo väčšine osídlení Slováci vytvoril
jeden politický obvod so sídlom v Petrovci, v ktorom by bol založený
obecný súd a miestne spoločenstvo v slovenskom jazyku;
4. aby sa okrem gymnázia otvorila aj stredná škola hospodárskeho
zamerania, a taktiež jedna obecná (opštinska) škola;
5. aby sa umožnilo používanie slovenského jazyka v školách a obecnej
administrácii ( zákony, nariadenia, oznamy a správy aby boli vydávané v
slovenčine);
6. aby sa Slovákom umožnila úplná sloboda spolčovania a organizovania;
7. aby v obciach, kde žijú prevažne Slováci boli postavený predovšetkým
slovenský úradníci;
8. aby sa pri sprevádzaní agrárnej reformy pôda prideľovala Slovákom
podľa rovnakých kritérií ako aj Srbom;
9. aby sa slovenská evanjelická cirkev vymanila zo zloženia maďarskej a
nemeckej a formovala sa ako samostatná cirkev;
10. aby sa znemožnila
perzekúcia Čechov zo strany nemeckých a židovských úradníkov.“ (
Gligorijević B. : Politička istupanja i organizacija Slovaka i Čeha u
Kraljevini SHS, s. 140)
Samostatné vystupovanie Igora Štefánika v Belehrade bez konzultácii s
vedením SNS vyvolávalo čoraz väčšiu búrku a nevraživosť medzi ním a
Mičátkom. Počas Slovenských národných slávností Štefánik podal demisiu
na členstvo SNS. Vedenie odsúdilo jeho správanie a žiadalo, aby mu bol
mandát aj napriek všetkému uznaný. Mičátek s tým nesúhlasil a preto bol
Štefánik považovaný v značnej časti slovenskej verejnosti za uzurpátora
právomoci, ktorý neuctieval stranícku disciplínu. Vo voľbách do
ústavodarného zhromaždenia už neúčinkoval a utiahol sa do ústrania. Úrad
farára v Palanke opustil pre nízky plat a rodinné záležitosti. V
rokoch 1920-23 žil v ČSR a zahraničí na matkino pozvanie. Musel sa
postarať o pozostalosť po bratovi Milanovi. Pred odchodom knihy, ktoré
vlastnil zbalil a odovzdal svojim známym, aby ich darovali gymnáziu v
Petrovci, alebo Matici slovenskej o ktorej dúfal, že bude formovaná.
I. B. Štefánik v B. Palanke pôsobil: 1903 – 1915 – 1916 – 1920 a 1923 –
1924 (Ročenka R. 5 1961 s. 48)
Nové pomery v cirkevnom zbore a najmä nízky plat zapríčinili jeho
opätovný odchod v roku 1924 teraz do Nadlaku. V Nadlaku bola podobná
situácia ako aj medzi vojvodinskými Slovákmi. Nezákonnosť a zlé pomery
medzi nemeckými a slovenskými evanjelikmi sa usiloval vyriešiť, tým že
žiadal samostatné biskupstvo. Svojimi požiadavkami a činnosťou vyvolal
na svoju osobu len problémy a nevraživosť. Stálo ho to veľa síl a
peňazí, lebo boli proti nemu vynesené súdne obžaloby z porušenia
disciplíny. V roku 1927 opustil Nadlak a vrátil sa do Nového Sadu. Na
živobytie si zarábal ako novinár, učiteľ náboženstva na gymnáziách,
preparandiach a občianskych školách a tiež ako administrátor cirkvi v
Binguli. Od 1. mája 1934 bol na nútenom dôchodku, postihla ho porážka
pravej časti tela, čím sa stal v úplnosti práce neschopným. Mesačne po
tridsiatich rokoch služby dostával 1000 dinárov dôchodku, čo
nepostačovalo na živobytie a nevyhnutné lieky. Počas celého života
venoval sa písaniu, prekladom, prednášal v rôznych spolkoch na témy
politické, náboženské a hospodárske. Zomrel 25. apríla 1940 v Novom
Sade, kde je i pochovaný.
Tento text je súčasťou mojej budúcej dizertačnej práce na Katedre
všeobecných dejín FiFUK v Bratislave
Mgr. Gabriela Gubová
PS: Text bol chystaný pre konferenciu o rodine Štefánikovcov, žiaľ účasť
delegácie zo Srbska, ktorá mala hovoriť o najstaršom bratovi generála
Milana Rastislava Štefánika, Igorovi Branislavovi Štefánikovi, nebola
prijatá.
*Šokci-Srbi
katolíckeho vierovyznania (podľa súpisu 1792-1795, Spišský archív)
You have no rights to post comments