- Podrobnosti
-
Uverejnené 16. 06. 2011
Medard, jeho kvapka a magické číslo 40
Píše Ján Kulík
Kulpin.net a Kruhy.blogspot sa nejako navzájom dopĺňajú, robia nejaký celok, ako čo aj sám Kulpín a Petrovec robia ďalší celok (spolu s Hložanami a Maglićom tvoria komúnu). Posledne ma na kulpin.net zaujal článok „Medardova kvapka – štyridsať dní kvapká“. K článku by som doložil vysvetlenie úzadia tejto pranostiky.
Samu pranostiku pozná aj autorka príspevku a aj meteorologička L.
Uhrínová, lenže uvádza: „K 40 dňom by som sa však neupínala, je to
príliš konkrétne číslo, ale určite má táto pranostika niečo do seba“.
Áno, má a číslo 40 zase nie je „príliš konkrétne...“, lenže aby sme
prišli ku koreňu „záhady“, musíme si ozrejmiť niekoľko ďalších „záhad“.
V prvom rade treba vysvetliť etymológiu mena Medard. To si nájdete na Kruhoch (http://kruhy.blogspot.com) ale v krátkosti aj tu niečo spomenieme.
Medard je osobné meno gréckeho pôvodu, kde bolo Medeor
= liečiť, uzdravovať, „medikovať“... a toto zase súvisí s krajinou
Medea (neskoršie inkorporovaná do Perzie). V bronzovej dobe toto bola
jedna z najbohatších krajín vtedajšieho sveta. Obývali ju Indoeurópania,
z krídla iránskej jazykovej skupiny (z tejto skupiny vyšli aj Srbi a
Chorváti – viď pomenovania národov – Kruhy) a samo meno tejto krajiny
nám poskytlo také slová, ako je napr. meď, mzda, medicína... (viď Kruhy).
Aby ste spoznali záhadu 40. tiež odporúčam Kruhy a slová, ako mesiac, miera, merať...
Teda,
keby nebola krajina Médea, nemali by sme v jazyku ani Medarda, ani meď,
ani mzdu... a možno by sme sa v prípade kovu poslúžili s arabským
termínom (ako Srbi a Chorvati), kde je to bakar = spálené, zhorené..., alebo ako iné európske národy, napr. v lat. je to cuprum, v ang. copper, nem. kupfer, hol. koper... ktoré sú odvodené z názvu ostrova Cyprus,
kde sa v čase antiky tiež dolovala meď. Hodne neskoršie. Na to jasne
poukazuje Trójska vojna. Keby Gréci objavili meď na Cypre, nemali by sme
Jasona a jeho Argonatutov, nebola by Trójska vojna... a Hómer by nemal o
čom spievať. Áno, tá vojna nebola kvôli „krásnej“ a nevernej Helene
(pod tým menom Hómer skorej chápal Helenu, ako Grécko – viď Kruhy) a
ochudobneli by sme aj o Iliádu a Odyseu...
Jason a
jeho Argonauti nešli do neznáma, na koniec sveta pre nejaké zlaté runo,
ale kvôli medi, kvôli v ich dobe najvyhľadávanejšiemu kovu. Z medi,
vlastne bronze, vtedy sa robilo všetko. Hlavne zbrane. Kto mal meď, ten
bol pánom sveta. Podobne, ako je to dnes v prípade ropy.
Trója
kontrolovala prechod do Čierneho mora, ku medi a pravda, z toho aj
nesmierne bohatla. Všetky lode, karavány im museli platiť „clo“. Jason a
jeho junáci prehľadeli Tróju, prehľadeli možnosti obchodu v oblasti
Čierneho mora a našla sa zámienka, ako sa zbaviť Tróje. Ako teraz, tak
aj vtedy, prvou obeťou vojny bola pravda. Meď sa nespomína, ale spomína
sa nevernica Helena, ktorá vraj v čase tej dlhej vojny ani nebola v
Tróji, lež v Egypte. Hľa, aj Hómer sa takto pričinil ku dezinformovaniu
generácií. Po ňom prišli ďalší, lebo ani jedna vojna, ani jedna
revolúcia sa neviedla kvôli nejakým vznešeným cieľom, pre ideológiu...
ale len pre uchmatnutie, krádež niečoho, čo mal ten iný. Závisť, krádež,
chamtivosť... sa zahaľuje do vznešeného rúcha ideológie. Keby tak
nebolo, nuž voči Grékom by stála Trója len sama a hľa, mala spojencov.
Všetkých, čo bývali okolo Čierneho mora, alebo na cestách ku medi. Na
svojej strane mala aj Amazonky. Pre tam nejakú nevernicu, Gréci by
nebojovali vyše 10 rokov.
Medard a nad nim sa vznáša orol
Aspoň čiastočne sme si vysvetlili „záhadu“ mena Medard. Áno, aj on je
„záhadou“. Nepozná ho ani „Katolícka encyklopédia“ a nepozná ho ani
jeden zoznam „Svätých“ a mám tu až dve také knihy, kde sa spomína spolu
asi 800 „svätých“. Pravda, všetko je to v angličtine, nuž nejaký tam
„svätý“ z Francúzska, Európy vôbec, nehodil sa do zoznamu.
Zostalo nám ešte „záhadné“, „magické“ číslo 40. Aj toto má svoje hlboké
dejiny, bohaté zázemie, takže „pre strom, nevidíme les“.
Všetci poznáme „1001 noc“, hrdinu Alibabu (spojené slovo) a jeho 40
zbojníkov. Bolo ich naozaj 40? Ani menej, ani viac? Nuž v preklade do
jazykov Európy ich je naozaj 40, lenže v origináli ich je len niečo, ako
mnoho, veľa.
Všetci poznáme aj tú biblickú rozprávku a „potope sveta“. Židia sa s
ňou spoznali v „Babylonskom zajatí“, lebo v tých priestoroch jestvovala
už dlhé storočia, ako „Príbeh Gilgameša“ (viď božstvá blízkeho východu) a
najskôr sa tu spomína, „pamätá“ na prietrž, ktorou sa vody Mediteránu
prebili do Čierneho mora, čiže „pamätá“ sa na koniec poslednej ľadovej
doby. Vtedy vraj neustále pršalo až 40 dní a 40 nocí. Tak nám stojí v
Biblii. Viď 1M 7:12 – 17. Pôvodný židovský text však číslo 40 vôbec a
nikde nespomína. Spomína sa len ...mnoho dní a mnoho nocí. Tú
štyridsiatku tam vtisli prekladatelia Biblie, Indoeurópania, lebo u
Indoeurópanov toto číslo od nepamäti predstavuje mieru niečoho, nejakú
časomieru a pod.
Židia
skorej siahali po čísle 30 (aby zaokrúhlili dni lunárneho mesiaca),
takže v 5M 34:8 nájdeme, že keď Mojžiš umrel, ľud ho oplakával až 30
dní. Pekne to sedí. Smútili celý lunárny mesiac, lenže jedno nesedí a
nad tým si láme hlavu celá armáda „expertov“. Ako mohol Mojžiš písať
túto Piatu knihu, keď už bol mŕtvy? Písal to už po smrti? Zrejmé,
nemohol. Písal to niekto iný a keďže sú tu prsty niekoho iného, musíme
sa opýtať, či vôbec písal aj prvé štyri. Predsa, viedol tých Izraelských
po púšti až vyše 40 rokov a veru s nimi mal len trápenia. Čím sa trochu
vzdialil, už aj reptali.
V 5M 1:3 nájdeme, že „V štyridsiatom roku, v prvý deň jedenásteho mesiaca povedal Mojžiš Izraelcom...“. Tu sa nám hľa vyskytla tá záhadná štyridsiatka a ani dnešní Židia ju nemajú najradšej. Zavše si, len tak popod nos zahundrú: Mojžiš,
Mojžiš, ty babrák jeden. 40 rokov si nás vláčil po púšťach a čo z toho
máme? Nič. Arabi dostali všetku ropu a my sme skončili pri pomarančovom
džúse.
V 3M 12:4 (týka sa očisťovania rodičky) píše: „
Tridsaťtri dní ostane doma kvôli očisteniu od krvi, nedotkne sa ničoho
posvätného... Ak porodí dievča, dva týždne bude nečistá... a 66 dní
zostane doma...: avšak v 12:2 stojí „...ak porodí chlapca, sedem dní bude nečistá...“
Tieto príkazy, ako vidíme, súvisia s lunárnou časomierou a nespomína sa
číslo 40 čo nás privádza ku ďalšej záhade. P. Mária porodila syna
(dohodli sme sa, že to bude 24. decembra). Do konca roka nám teda
zbuduje ešte 7 dní. Ku tomuto potrebujeme pridať 31 deň (január) a ešte 2
dni z februára a sme pri Hromniciach, či pri dni „očisťovania p.
Márii“. 7 + 31 + 2 = 40. Kde sme tu vzali štyridsiatku, keď sa to prieči
starozákonnému prikázaniu?
Kým Stará zmluva je písaná prevažne v aramejskom jazyku (bol to vtedy lingua franca oblasti), zatiaľ Nová zmluva už pozná aj texty písané v gréckom jazyku, čo vtedy bola nová lingua franca.
Zásluhou A. Macedónskeho do celej oblasti prenikol grécky jazyk, grécka
kultúra, ktorej podľahli iné kultúry a pravda, už namiesto 30, zjavuje
sa nám 40. Napr. Mt 4:2 (Pokušenie na púšti) „Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, nakoniec vyhladol“. Mk 1:13 „I bol na púšti štyridsať dní...“. Skutky, Sk 1:3 „...ukazujúc sa im štyridsať dní a hovoriac o kráľovstve Božom“, alebo tu máme aj „Pôst“ v trvaní 40. dní.
Dali sme len niekoľko biblických citátov, ale ak sa dáte do študovania, nájdete ich ešte hodne. Údajne, v ang. preklade, v tzv. King James Bible štyridsiatka
sa zjavuje až 157 raz. Prečo sú tam štyridsiatky? Tak, to je nejakým
prastarým indoeurópskym pojmom pre celok. Korene siahajú do „Doby
snenia“, do predhistórie, do doby temna, ale niečo, možno aj chybne,
predsa nájdeme. Muž + žena, sú dve bytosti. Sú základom rodiny a keď sa
spočítajú ich prsty, bude ich štyridsať, z čoho vraj aj vznikol tento
pojem pre celok. Inak to vysvetľujú biblickí zanietenci z amerického
„Bible belt“. Šermujú „ľavo, pravo“, selektujú si im vyhovujúce
citáty... narábajú s komplikovanými matematickými vzorcami,
komputáciami... narábajú s decimálnym systémom a zabúdajú, že všetky
staré systémy boli nedecimálne (rímske, čínske písanie číslic, ba napr. v
starom Grécku a aj medzi Slovanmi, číslice sa písali alfabetou). Takto,
veľmi ľahko, na základe „záhadnej štyridsiatky“ dokazujú dátum
stvorenia sveta, dátum stvorenia Adama a Evy, dátum potopy, ba čo
viacej, aj staroveké vypočítanie dĺžky solárneho roka (na sekundy) atď.
Neraz siahnu aj ku Pythagorovi, lebo aj tento sa zaoberal „záhadou“
štyridsiatky, ba nezdráhajú sa do kola zapojiť aj Číňanov atď. atď.
S číslom 40 sa stretávame aj mimo Biblie. Napr. máme „meruôsme roky“
(viď Kruhy), alebo v slovenčine máme karanténa, kde je chybne zachytené
tal. quaranta = 40. Viď etymológiu – Kruhy.
Keď nám
umrie niekto blízky, podľa móresu „malý“ smútok trvá 6 týždňov (6x7 =
42), čo sotva bude súvisieť s biblickým 5M 34:8 (oplakávanie Mojžiša).
Skorej sa tu jedná o indoeurópsku časomieru. Na dôvažok, pravoslávni
Srbi v čase smútku sa neholia až 40 dní, vlastne 6 týždňov.
V
domácej knižnici mám dve knihy s názvom „Dictionary of Saints“, ale
náplňovo sú rozličné, ba ani menoslov „svätých“ nie je totožný. Spolu je
tam zahrnutých vyše 800 „svätých“, avšak nikde nie je Medard. Prečo?
Nuž nebol z Británie, lež z Francúzska a tieto knihy písali Briti.
„Katolícka encyklopédia“ v časti „Saints“ spomína ďalších, ale ani tam
Medarda nenájdete. Zostavovali ju Američania a ani im sa Francúz
nehodil. Nejaké sporadické dáta sú však v „Britaniky“.
Británia, Anglicko je ostrovná krajina a ich počasie je pod iným
vplyvom, ako kontinentálna Európa, nuž aj ich pranostiky sú trochu iné.
15. júla Angličania majú sv. Swithina / Swithuna, s ktorým sú späté ľudové pranostiky a to rovnaké, ako u nás s Medardom. Ak v tento deň prší, pršať bude aj ďalších 40 dní, ale ak je
pekne, aj ďalších 40 dní bude pekné počasie... Ak
v tento deň prší, pršať bude aj ďalších 40 dní, ale ak je pekne, aj
ďalších 40 dní bude pekné počasie... avšak o tomto „svätom“ sa už vie
len veľmi málo. Narodil sa okolo roku 800, neďaleko Winchestera a umrel v
Hamptone, 2. júla 862. roku. V rokoch 852 – 862 bol aj biskupom vo
Winchestere. Na vlastnú žiadosť, pochovali ho v kostolnom dvore, na
mieste, kde nad hrobom mu boli schody do fary a kde sa zo streche
stekala voda. Podľa legendy, neskoršie ho vyhrabali a preniesli do
vnútra katedrály. Keď ho vykopávali, 15. júla 971. roku, strhla sa vraj
strašná búrka.
Na inom
mieste, Britanika hovorí, že v Británii, niekde stredom leta často
dochádza ku prudkej zmene počasia. Je tu vplyv Atlantika, Arktika... nuž
od nepamäti, ešte z doby pohanstva sú pranostiky späté s určitým
dátumom. Táto, o 40 dňovom pršaní padá na 15. júla, avšak pripomína sa,
že vo Francúzsku sú podobné povery, lenže tu sa to spája so sv.
Medardom, s dátumom 8. júna.
Niekde v
VI. – VII. st. žil určitý „svätý“, svojho času aj biskup v Bretónsku
(Francúzsko, časť obývaná pôvodnými Keltmi), ale jemu zasvätený chrám sa
nachádza v Británii, v Kornválsku (pôvodne keltský kraj), v meste
Camborne. Predpokladá sa, že pochádzal z Walesu (keltská oblasť) a tu
mal meno sv. Gwinear... Aj o ňom sa vie len veľmi málo, ba aj samo meno
mu je menlivé. Spomína sa ho aj ako sv. Meriadoc / Meriasek... no jeho
dňom je 7. jún. O ňom, s odstupom skoro 1000 rokov (1504) bola napísaná
aj nejaká činohra (bez historického úzadia)... Jedno nám však upúta
pozornosť. 7. jún a náznak pranostík. Podľa všetkého, tento „svätý“
mohol byť len keltskou podobou mena Medard.
Francúzi
už poznajú podobu Saint-Médard a aj pranostiku spätú s jeho menom. Aj tu
„jeho kvapka kvapká 40 dní“. V meste Creil je aj chrám Saint-Médard,
postavený v XIII. st, na mieste, kde svojho času nad hrobom Medarda
stála aj nejaká bazilika zo VI. storočia.
Socha sv. Medarda v Saint Médard d`Eyrans
V meste Soissons, v oblasti Picardie je ďalší chrám sv. Medarda a v tomto chráme sa konalo aj korunovanie Pippina III.
V mne prístupnej literatúre takéto dáta nie je ťažko nájsť, avšak prečo
sa pranostiky spájajú s menom Medarda, už je ťažšie. Nemám prístup ku
žiadnej legende v angličtine. Oni o ňom nepíšu, avšak niečo sa dá
„vyloviť“ vo Wikipedii. Hlavne vo fr. jazyku, prípadne aj v holandskom a
nemeckom. Predsa, Medard, Medardus, ale aj Méard... žil v týchto
priestoroch a legiend nechýba.
Medard sa narodil okolo roka 456, v Salency, oblasť Picardy, na severe
Francúzska, ako syn franského šľachtica Nectardusa a matkou mu bola
Protagia, z galo-rímskej šľachtickej rodiny. Mal brata, vraj blíženca,
Gildardusa, ktorý bol tiež vyhlásený za svätého.
V 33.
roku života, Medard sa stáva biskupom v meste Vermand, odkiaľ biskupské
sídlo prenáša do mesta Noyon a neskoršie sa stáva (paralelne) aj
biskupom mesta Tounai. Bol vraj populárny, čo podnietilo vznik mnohých
legiend, ako napr. aj tú, podľa ktorej ho najlepšie poznáme.
Vraj
ešte, ako chlapca, pred dažďovou búrkou ho ochraňoval orol, ktorý mu
neustále krúžil nad hlavou, takže nezmokol a práve táto epizódka bola
najčastejším motívom neskorších maliarov a aj ho „povýšila“ na patróna
dobrého počasia, na patróna sedliakov, patróna vinohradov, väzňov,
duševne postihnutých, patróna proti sterility, proti boleniu zubov,
patróna pivovarníkov, zajatcov, dažďa, patróna dobrej úrody atď. atď.
Umrel (vraj v istý deň, ako aj jeho brat) 8. júna 545. roku, v Noyon-e,
vo Francúzsku.
Podľa legendy, ak na jeho deň, 8. júna prší, bude pršať ešte 40 dní,
alebo ak je v ten deň pekné počasie, pekne bude aj ďalších 40 dní. Toto
však nie je 100% zárukou, lebo ak príde ku náhlej zmene na deň Barnabáša
(11. júna), tak tých 40 dní predpovede stráca moc.
Pranostiky zo starých Kalendárov:
Akú nám pán Medard nôtu zahudliká, takú nám cez celý mesiac potidliká.
Po jasnom Urbane, keď je dážď na Víta, hojnou žatvou tento rok k nám zavíta.
Keď po Jáne dlho kukučka kukala, drahota, to verte, vždy nasledovala.
Akže dážď na Jána Krstiteľa padá, málo má orechov pole a záhrada.
Suchý jún, dobré víno prináša.
A tu máme
aj jeden unikát. V čase tej prvej Juhoslávie, odrazu nám do kalendára
pribudol aj Vidovdan. Bol tam do doby II. sv. vojny, vlastne zatiaľ, kým
si Maďari nepripojili Báčku. Vtedy z kalendára zmizol aj Vidovdan a
vytlačené mená (28. júna), ako ev. Jozua a kat. Lev sa vrátili. Vidovdan
majú pravoslávni Srbi, na ich 15. júna, čo po gregoriánskom kalendári
je 28. júna. Vidovdan je nič iné, ako deň sv. Víta a v našom kalendári
je to tiež 15. júna. Keďže sme si kalendár „adaptovali ku realite“,
žiadala sa tu aj nejaká pranostika a vymyslela sa: Ak kukučka po Vidovom
dlho kuká, zvestuje zlý rok. Tu sa aplikovala pranostika, čo sa do
vtedy vzťahovala na deň Jána Krstiteľa.
* Zrejmé, Medarda a s nim späté pranostiky sme dostali cestou tzv.
Franskej ríše, priamejšie z Francúzska, avšak žijúc na Dolnej zemi, v
blízkom kontakte so Srbmi, pravoslávnymi, spoznali sme sa aj s ich
pranostikami. U nich nejakú funkciu Medarda na starosti má sv. Ilija
(Eliáš – podľa gregoriánskeho kal. 20. júla). Aj on prináša búrky,
nečas... a hlavne v tento deň býva, po srbch. oluja = búrka,
krupobitie, víchrica a pod. S jeho menom, v čase pokresťančovania,
spájala sa nám pamiatka na boha Perúna. Eliáš / Ilija sme dostali cestou
gréckeho Helias / Ηλιας, avšak jeho etymológia je v hebrejskom Eliiahu < Elohim > Jahve, kde by bol význam „sila Božia..., môj Boh je Jehova“.
Zhodou okolností, pre fonetickú blízkosť, neraz sa stretneme aj s
vysvetlením, že etymológia je vyložene grécka a východiskom je Ηλιος = slnko.
You have no rights to post comments