- Podrobnosti
-
Uverejnené 28. 06. 2011
Národná kultúra ako bezpečná sieť
(24. júna 2011 Stála konferencia Panslovanskej únie)
Súčasnosť, ktorú žijeme, je doba dokonale vylomená z kĺbov. Vzdelaný intelektuál vie, že doba stavia pred ľudí úlohy aj nové výzvy. Žijeme však čoraz viac vo virtuálnom svete zaplavenom mediálnym smogom, ktorý na nás padá zo všetkých kútov a smerov. Médiá dokonca vnucujú súčasníkom spôsoby ako a o čom sa majú zhovárať, ale dokonca aj spôsoby ako sa ľudia majú správať aj konať, obvykle v protiklade s ľudskou prirodzenosťou. Čo je „in“ a čo je „ne-in“. Je čitateľný zámer vyrábať stresujúci svet permanentnej úzkosti a ohrozenia, v ktorom sa človek neteší na ranné vstávanie, a zároveň je to ideálny priestor na manipuláciu s ľuďmi.
V tejto
informačne presýtenej dobe, je veľkým umením správať sa nadhľadom,
vedieť sa zastaviť a zamyslieť sa nad Goetheho výrokom: „Postoj chvíľka,
si krásna!“ Všetci: zamestnávatelia, priatelia, susedia aj spolky,
ktoré chcú byť za každú cenu „trendy“ vás ženú k vnímaniu sveta v
zrýchlenom pohybe. Zmena je život, vraví slogan. Ale ako potom pestovať
tradície a hodnoty, čo je práca na desaťročie, čo si vyžaduje
systematický prístup a zmysel pre sebahodnotenie. Postavenie aj kredit
Matice slovenskej, ju predurčujú na to, aby sa práve jej podstatným
programom stala starostlivosť o národnú kultúru, keďže vidíme, ako nám
všetky aktivity nielen duchovnej, ale aj telesnej kultúry doslova hynú
pred očami.
Slovenskú
národnú kultúru, tvoria tri vrstvy: 1. reč, materinský jazyk ako náš
spoločný svet významov; 2. krajina, vlasť, teda domov ako náš spoločný
priestor, v ktorom žijeme; 3. a história ako naše spoločne prežité
osudy; Poďme sa nad týmito troma vrstvami spoločne zamyslieť. Jazyk,
reč, slovenčina je dar, ktorého význam máme od malička predkladať deťom
ako základnú hodnotu, oporu aj istotu. Viesť deti k úcte k jazyku je
základná občianska cnosť. Každé by malo naspamäť vedieť niekoľko veršov z
Hviezdoslavovej básne Mňa kedys´ zvádzal svet, mi hovoriac, ó, jak je
lichá..., keď ho lanárili, aby písal básne v maďarčine. Ale on precitol a
pochopil, preto napísal „Ó, mojej matky reč je krásota, / je milota, je
rozkoš, láska svätá!/ Je, vidím, cítim, celok života!/ Môj pokrm dobrý,
moja čaša zlatá.“ Pestovanie úcty k jazyku je fundamentom budovania
silného puta k vlasti. Slovenčina, nie je len dorozumievací prostriedok,
nie je to len súhrn znakov, ktoré zapisujeme alebo vyslovujeme v
zoradených slovách, ktoré musia mať zmysel, aby sme si porozumeli...
Slovenčina, materinská naša reč, je pre nás, pre Slovenky a Slovákov
najmä spoločný svet významov. Slovenčinou sme pupočnou šnúrou spojení so
Slovenskom. Ak vyslovíte meno kráľ Svätopluk, nie je to iba pojem, ale
každý vzdelaný Slovák si vybaví mocného a schopného vládcu, ktorý bol
najskôr kniežaťom v Nitrianskom vojvodstve, a potom mocným kráľom na
Bratislavskom hrade aj vo Velehrade vo Veľkomoravskej ríši. Nie je to
len predstava, ale najmä význam, obsah, ktorý predstavuje: teda konanie,
skutky, hrdinské činy, ale aj omyly, ktorých sa človek na ceste životom
dopustí. Bol to kráľ Slovenov, starých Slovákov. Slová sú stopy poslove
– ako to napísal Milan Rúfus. Prostredníctvom tajomných kódov jazyka
rozumieme významom slovenských slov najmä ako Slováci, lebo prirodzene
chápeme posolstvá, ktoré významy týchto slov nesú slová na vlastných
pleciach z čias našich dávnych predkov a pritom sa dokážu aj prihovárať
nám aj dnešku. Slová majú svoju históriu a svoju vnútornú silu. Slová
sú to kódy poznania, ale aj vzťahov a zväzkov s minulosťou, ktorá v nich
prišla k nám. A zároveň našim odkazom slovenským potomkom do
budúcnosti. V diele Stručná história Slovákov Juraj Fándly napísal:
„Zapamätaj si, že celé ľudské pokolenie má prirodzený pud, že svoj kmeň
vždy podporuje a chráni.“ Najskôr poznanie o duchu a význame slovenčiny
pre Slovákov roku 1843 v Prahe vykríkol Gemerčan Samo Tomášik: „Hej
Slováci, ešte naša, slovenská reč žije./ Dokiaľ naše verné srdce, za náš
národ bije./ Žije, žije, duch slovenský, žiť bude naveky.// Hrom a
peklo, márne vaše, proti nám sú vzteky.“// V čase poroby rezko zazneli
slová Viliama Paulínyho – Tótha: Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš,/
Tatransko vzbudzuješ, / život mu dáš.//. Ak kto ju miluje, nech žije,
nech žije. // kto sa jej odrieka, sám seba zabije.“// Profesor Jozef
Štolc, Spišiak z Hranovnice o slovenčine, napísal: „Ako je krv
udržiavateľom telesného života, tak jazyk je krvou ducha. Jazykový
systém je nervovou sústavou duchovného života. Ním tečie kolobeh
myšlienkového bohatstva a oživuje každý jednotlivý orgán národného
spoločenstva od počiatku až do konca.“
Druhý
zázrak, ktorý tvorí oporný stĺp (vrstvu) národnej kultúry je krajina,
naša vlasť, náš domov, teda spoločný priestor, v ktorom žijeme. Môj
kamarát, básnik Kamil Peteraj vyslovil nádherný bonmot, ktorý je
osobitne priliehavý a presný: „Vlasť je sieť, do ktorej sme chytení, a
predsa sa v nej cítime slobodní.“ Skúste sa zamyslieť nad týmto
zvláštnym a predsa očarujúcim paradoxom: sme len zdanlivo obmedzovaní
sieťou, ktorá ale zároveň (paradoxne) symbolizuje istotu domova, lebo v
tom istom okamihu chceme byť slobodní, teda sa cítiť, ale aj môcť konať
slobodne. Človek je zvláštny tvor, ktorý súčasne potrebuje pocit istoty a
pritom prahne po slobode konania. Rovnako nežne o vlasti, ako o Božej
sieti píše v básni Modlitba za Slovensko Milan Rúfus: Viem jedno
hniezdo./ Rád ho mám./ V ňom ako v Božej sieti. Je mnoho otcov, mnoho
mám...“ Je dôležité naučiť sa vzťahu k vlasti, pestovať tento vzťah a
rozumieť tomu, že vlasť je spoločný priestor, v ktorom žijeme my Sloveni
súvisle 15. storočí, teda tisícpäťsto rokov. Usadili sme sa pod
skalnými hradbami Karpát, ktoré nad Slovenskom vytvárajú nebeský
ochranný dáždnik. Pán Boh nás Slovákov vždy mal tajne rád, keď sme si
vybrali také božské miesto...Určite sme prežili aj preto, lebo sme si
vybrali v Európe strategické miesto, krajinu úzkych dolín, a nádherných
kotlín, popretkávanú životodarnými riekami a potokmi. Starešinovia
starých Slovákov sa vedeli do krajiny pozerať, preto našu vlasť vybrali
predvídavo a s veľkou perspektívou. Takto nás hradby Tatry chránili a
vody Moravy, Dunaja a Tisy napájali, teda sprevádzali ako verní druhovia
storočiami. Rovnako ako sa máme s úctou správať k slovenčine, túžime
zachovať budúcim generáciám aj chrám prírody našej slovenskej vlasti.
Preto musíme pestovať kultúru krajinotvorby, nie iba prízemnú kultúru
dobyvateľov, vykorisťovania krajiny. Rozumieť harmónii prírody,
rešpektovať ju aj sa od nej inšpirovať. Zo života brať a životu vracať.
Napokon
treťou vrstvou národnej kultúry je história ako spoločné osudy predkov.
Bude dôležité, akým spôsobom budeme tieto spoločné osudy prezentovať, o
aký presvedčivý výklad sa pokúsime. Pôjde aj o to, koľko poznania
ľudskej pamäte budeme vedieť príťažlivo sprostredkovať mladším
generáciám. Preto máme pestovať pamäť národa. Ako vraví Alexander
Matuška: „Nič sa nastálo neudrží vo vedomí, v láske a úcte ľudí, taký je
zákon života. Ale je aj iný zákon a ten znie, že národu neslobodno žiť
zo dňa na deň... Potrebujeme pamäti ako spojiva a mosta, ako podnetu a
záväzku, ako hĺbkovej perspektívy a chrbtovej kosti. Ako zázemia a
podpalubia, bez ktorého sa ani loď s najskvelejšou palubou nedostane
nikam... Potrebujeme sa dostať z heslovitého chápania svojej minulosti, z
obyčaje, že sa svojou minulosťou oháňame, že ju však nepoznáme.“ Okrem
historickej epopeje Samovho kráľovstva, cez Nitrianske vojvodstvo a
kniežaťa Pribinu a Koceľa, cez Veľkomoravskú ríšu kráľa Svätopluka, musí
do slovenských sŕdc presiaknuť aj poznanie uhorských dejín. My, Slováci
nemáme právo, aby sme z vlastného historického vedomia kvôli
predpojatosti vynechávali poznanie uhorských dejín. Uhorské dejiny, sú
naše slovenské dejiny, poznaním sa musíme stať sa ich vlastníkmi a
majiteľmi.
Napísal
som knihu Šľachtické rody v presvedčení, že aj osudy slovenských
šľachtických rodov sa musia stať súčasťou nášho historického povedomia a
vedomia. Teším sa, že prof. Ján Lukačka, prof. Róbert Letz, prof.
Martin Homza, prof. Leon Sokolovský, doc. Ivan Chalupecký a celá mladšia
generácia slovenských historikov pochopila, že slovenská šľachta sa
musí stať súčasťou poznania mladých Slovákov. Spomínaní renomovaní
historici napísali vedecké štúdie o šľachte v Nitrianskej župe, v
Malohonte, v Gemeri aj na Spiši. A Dalimír Hajko s manželkou Ľubou
Hajkovou vo vlastnom vydavateľstve H+H vydal päť dielov Lexikónu erbov
šľachty na Slovensku.
Malá
úvaha na záver: je našou povinnosťou poznať osudy slovenských
šľachtických rodov: najmä veľkomoravských veľmožov z rodu
Hunt-Poznanovcov, ktorí od 10. do 12. - 13. storočia ovládali stredoveké
hrady a spravovali takmer dve tretiny majetkov na území dnešného
Slovenska. Poznanovci najmä v Nitre a okolí, Hontovci (Huntovci) v
Šahách a okolí, ale aj v okolí Krupiny a kláštora v Bzovíku, v Malohonte
a v Gemeri aj na východnom Slovensku. Boli to práve veľmoži Hunt a
Poznan, ktorí v Bíni v 10. storočí opásali Vajka, budúceho vládcu
Uhorska, svätého Štefana, mečom, a tak sa podľa starého nemeckého zvyku
stal kráľom. Do povedomia Uhorska a Slovenska sa zapísal aj slávny
palatín Štefan Ilešházi z Eliášoviec (teda Eliašovský, zomrel pred 400
rokmi, 1609). Jeho hrob som objavil v Kostole Nanebovstúpenia Panny
Márie v Pezinku. Prečo nevedia, slovenskí primátori (napr. Pezinka), ale
aj župani (napr. Bratislavskej či Trenčianskej župy) prísť položiť na
hrob tohto vynikajúceho protitureckého vojvodcu a skvelého spravovateľa
vecí verejných v Uhorsku, palatína, veniec so slovenskou štátnou
trikolórou. Palatín Juraj III. Turzo, na dvor ktorého v Bytči chodievali
rokovať diplomati až Benátok má svoju podobu vytesanú do mramoru – svoj
epitaf na Oravskom Podzámku. (Nedávno STV vysielala seriál Turzovci od
Mariána Tkáča!). Ján Turzo a jeho syn Ján majú epitafy v levočskom
Kostole sv. Jakuba. Bojovník proti Napoleonovi, generál Ondrej Máriáši,
na ktorého Zdvorilostnú ódu zložil Pavol Jozef Šafárik počas štúdií v
Levoči, leží v evanjelickom kostole v Batizovciach pod Tatrami. V
katolíckom kostole v Hybiach je pochovaný veľký stredoveký rytier a
básnik Valentín Balaša, autor zbierky Slovenské verše.
Prečo to
všetko píšem? Aby sme mali oči aj zmysly otvorené, lebo Slovensko je
zázračná skrinka, ktorá sa otvára iba tým, ktorý hľadajú dobrodružstvo
poznávania národnej kultúry. V tomto ohľade má veľké pole pôsobnosti
najmä Matica slovenská. Vlastenec a matičiar je v doživotnej škole.
Budovanie hlbokého, zvnútorneného vlastenectva možno len cez poznávanie
národnej kultúry. Cez pestovanie stálej úcty k jazyku ako svetu
spoločných významov, cez úctu k harmónii vo vlasti, ktorá je našim
spoločným priestorom a cez poznanie slovenskej histórie, ktorá vydáva
svedectvo o našich spoločných osudoch s predkami. Všímajte si, ako sa
premyslene, každé štyri roky pri účasti daktorej z maďarských strán vo
vláde, opakujú útoky proti postaveniu slovenčiny ako štátneho jazyka.
Ako sa systematicky okliešťuje základné postavenie slovenčiny v
parlamente aj jeho funkcia integrujúceho prvku štátnosti. A robia to
slobodne zvolení zástupcovia ľudu v slovenskom parlamente! Všímajte si,
ako si ničíme vlasť, vyrubujeme lesy, ako zbohatlícki developeri ničia
obludnými stavbami Bratislavu aj Košice i Banskú Bystricu a vytláčajú z
miest ľudí. Spomeňte si akým sústredeným útokom vystavila menovaná
komisia „odporníkov“ Jazdeckú sochu kráľa Svätopluka a jej umiestnenie
na nádvorí Bratislavského hradu, kde dokázateľne bol v 9. storočí
panovníkom. Je to náhoda? Nie. Je to premyslené, systematické
rozkladanie identity Slovákov a integrity slovenskej národnej kultúry.
Preto každý, kto siaha na slovenský jazyk, na harmóniu krajiny a jej
územnú celistvosť, aj kto nekvalifikovane zasahuje do slovenských dejín,
priamo útočí na podstatu slovenskej národnej kultúry, teda na podstatu
suverénnej a nezávislej Slovenskej republiky. Národná kultúra je tmel,
ktorý drží stavbu národnej katedrály, nášho štátu pohromade. Preto každý
kto jak Slovák cíti, nech bráni a pestuje suverenitu slovenskej
národnej kultúry.
Drahoslav Machala, spisovateľ
You have no rights to post comments