- Podrobnosti
-
Uverejnené 3. 07. 2011
Naše duchovné väzby...
Píše Viera Benková
(postmoderný pohľad k životnému jubileu spisovateľa Daniela Pixiadesa)
Daniel Pixiades, slovenský, čiernohorský a chorvátsky emigrantský básnik sa narodil 5. júla 1931 v Kysáči. Koncom roku 1974 sa presťahoval do Kanady, kde dodnes žije a kde bol najprv spolupracovníkom a neskôr i redaktorom juhoslovanských novín Naše novine. Na 55. literárnom snemovaní (18. júna v Novom Sade) Viera Benková prečítala nasledujúci príspevok venovaný osemdesiatinám Daniela Pixiadesa:
Daniel Pixiades s manželkou Smiljanou, ktorá ilustruje knihy svojho manžela
„Nebohý
publicista Vladimír Dorča z ďalekej Kanady priniesol vo svojich
reportážach, pravda okrem portrétov našich vysťahovalcov (Slovákov z
takmer celej Vojvodiny) aj niečo čo sa mi stalo blízke lebo ma nechtiac
prepojilo spätnou duchovnou väzbou s tohtoročným jubilantom a dobrým
kamarátom, spisovateľom a učiteľom Danielom Pixiadesom. Vladimír Dorča
ho vo svojej beletristickej knihe Rozmarné reportáže (Vydavateľstvo
Kultúra, Báčsky Petrovec, 2001) priamo nespomína veď ho v ďalekých
šíravách tejto nádhernej krajiny vtedy ani nestretol, ale jeho duchovnú
prítomnosť som pocítila najmä dnes, ako pevnú väzbu s nami, s jeho
rodiskom Kysáčom, súrodencami, priateľmi, známymi, čiernohorským
prímorím, tunajšími autormi (najväčšmi s kamarátom a básnikom, učiteľom
Michalom Babinkom!) a ako pevná literárna väzba je tu jeho prvá kniha
básní Vlny, kotvy, vlny ( Báčsky Petrovec, Kultúra, 1973) a, pravda, aj iné, ktoré Daniel Pixiades vydal alebo plánuje vydať....
Vladimír
Dorča v kontakte so životom našich ľudí v Kanade, ktorú v 70-tych rokoch
minulého storočia navštívil s bratom Jánom, v dotyku rôznych kultúr so
súčasnosťou a zašlou dobou, v jednej zo svojich reportáží o kanadských
Slovákoch spomína aj Indiánov a ich modrú farbu; táto je zasa u nás na
Dolnej zemi považovaná za výrazný a veľmi typický prejav našej
slovenskosti v rôznofarebných národnostných hriadkach záhrady Panónie. A
odrazu v tom ďalekom, neznámom a pre mnohých z nás i cudzom svete, v
nedozernej šírke a diaľke, v úžasnom priestranstve, lepšie povedané
našim človekom- vysťahovalcom: takmer na konci sveta, kde sa
vzdialenosť od jedného miesta po iné nemeria kilometrami ale dňami a
nocami, si obyčajný smrteľník túto ohromnú a nádhernú krajinu ani
nemôže predstaviť, pravda, ak tam nebol alebo Kanadu nespoznal...Novinár
Vladimír Dorča vo svojej reportáži o osude a zániku írečitých
kanadských indiánskych plemien ako dozvuky duchovného prepojovania
rôznych kultúr v súčasnom nepoetickom svete spomína, no čuduj sa svete!,
ich záľubu v sýtych ostrých farbách a najmä v modrej, ktorá sa stala,
ako to i veľký slovenský spisovateľ a náš kamarát Ladislav-Laco Ťažký po
návšteve v Kanade raz u nás v Petrovci spomenul, že sa modrá farba u
Indiánov v Kanade ujala preto ( čo potom veľmi dôvtipne preberá i
Vladimír Dorča), lebo sa sem kedysi dostal Slovák-drevorubač a stal sa,
keď sa k nim priženil, i ich náčelníkom...Vladimír Dorča s bratom
Jánom, vďaka Petrovčanovi podnikateľovi Kopčokovi, do Kanady sa tiež
dostali a obaja mali príležitosť písať o nej...Tvrdenie, že mnoho toho
dostali kanadskí Indiáni od prvých bielych vysťahovalcov do svojho
vienka, je celkom nepravdivé; iba ak podedili alkohol a z toho
prehnitosť vlastnej spoločnosti; bieli ľudia prišli sem drancovať zem a
z jej ňadier vylupovať zlato, v lesoch búrať lesných kolosov, dolovať
diamanty čo Indiáni nechápali... ale keď slovenský publicista dôvtipne
napíše, že v tom dávne sem šliapla i vynaliezavá slovenská drevorubačská
noha, zmienka o postmodernom novinárstve čiže próze v našej súčasnej
literatúre už stojí za zmienku a dostáva takto i na originalite...A
odvtedy vraj tou typickou modrou farbou začali staroosadlíci Indiáni
obkresľovať svoje vignamy i „domové priedomia“! A keďže sa táto modrá
farba vyskytuje od Číny až po Kanadu, ako vo svojej knihe tvrdí
spisovateľ Ladislav Ťažký a po ňom i Vladimír Dorča, záver si môže
urobiť čitateľ sám...a potom sa, pravda, môže vďaka takýmto postmoderným
tvrdeniam, dobre cítiť i v koži Slováka spisovateľa, hoci i na tom
samom konci sveta, teda na Slovensku alebo u nás na Dolnej zemi, ak sa
na tieto európske krajiny pozeráme kanadskými očami! Veru dôvtipné
tvrdenie žartovníka a výmyselníka a k tomu slovenského autora!...A prečo
nie, veď aj japonský spisovateľ Haruki Murakami v diele Južne od
hranice, západne od slnka opisuje dnešný nepoetický svet, jeho strachy
zo straty slobody a najmä straty snov ako chúlostivý chorobný stav
súčasníkov, ktorý okráda prírodu a najmä človeka o poéziu, zmysel
slobody a voľnosti; núti ho putovať za prázdnou víziou, ktorá mu uniká
vždy keď sa k nej priblíži; a nie div, veď súčasník sa dnes neoddáva
jej ale iba Pánovi hmotnosti a zisku!...
Aj
slovenskí čitatelia si môžu v tomto kontexte prečítať niektoré prózy a
state v našej súčasnej postmodernej próze, ktoré písali naši autori:
Víťazoslav Hronec, Miroslav Demák, Andrej Čipkár, Vladimír Dorča,
Zoroslav Spevák- Jesenský (tento s fantazmagorickými zážitkami nad
erdevíckym nebom svetového pútnika Bartolomeja Kolumbusa), ale i mnohí
mladší napr. Smišek a Šipický a iní nespomenutí; veríme, že by sa z
takéhoto postmoderného poetického tkaniva našlo čosi aj v najnovšej, ale
zatiaľ pre nás ešte neznámej tvorbe jubilanta, spisovateľa a učiteľa
Daniela Pixiadesa ( hoci v našom vydavateľstve SVC v Petrovci ale i jeho
nákladom vyšli, okrem prvej knihy z roku 1973, i ďalšie knihy a
priprávajú sa možno i ďalšie); ten to v ďalekých kanadských lesoch, keď
mu život vo veľkom, chladnom a modernom meste Thunder Bay zunuje, s
írečitou dolnozemskou vlastnosťou byť pokorným sluhom neskonalej
ľudskej práce ako plnosti života, o čom vo svojich kázňach zdôrazňovali
našim predkom – najmä ev. kňazi podľa vzoru Martina Luthera a vtedy
Daniel možno (namiesto Biblie!) berie do rúk drevorubačskú sekeru,
odchádza so svojou družkou Smiljanou do prastarého kanadského lesa, kde
si vystaval drevenicu, uťahuje sa od dravých dozvukov civilizácie,
ktorá samu seba ničí, požiera a nedokáže sa trvalo zhmotniť lebo je
veľmi dočasná!...a tam v tichosti svojej drevenice, ako si ho
predstavujem, a ktorá mu pripomína spoľahlivý kryt drevorubačov, poetov,
dobrodruhov- hľadačov šťastia, snije svoje svet; svet chtivých
nápaditých publicistov, novinárov a spisovateľov, akými bol napríklad i
náš „Amerikán“ a novinár a spisovateľ Gustáv Maršal Petrovský, Ladislav
Ťažký a mnohí iní.... Predstavujem si ho občas v pravej kanadskej
lesnej tíšave, uchýleného pred živlami prírody v teple svojej
drevenice, keď po vzdávaní holdu prírode a Tvorcovi a po rúbaní dreva,
sedí s manželkou Smiljanou pri kozube, ktorý sála teplo, je odrazom i
ich spoločných snov a života: jeho a Smiljaniných detí, vnúčeniec a
pravnúčeniec, ktoré sa ako tá spomínaná slovenská modrá iskrí v
modrastej clone tejto rodinnej pohody a vznáša sa nad ich hlavami,
velebí dielo ľudského umu a rúk, s citovou návratnou väzbou, hoci iba v
podobe spomienky na rodisko...“
Viera Benková
Po Modrej
ríši (Báčsky Petrovec, Slovenské vydavateľské centrum, 2009) Daniel
Pixiades do tlače pripravil ďalšiu knihu pre deti Žiaročka. Na ukážku aj
z nej trošku:
Morská žiara
V hlbočine, v piesku, na dne,
tam kde tichosť vždycky vládne,
dlhoperá vodná žiara
neustále chvostom viala.
Cez deň dúha na nej sedí;
bruško sivé, chrbát z medi.
Viečka biele, smaragd oko,
hlávka hore, chvost hlboko.
V noci tiene vôkol všade.
V priehlbine, v morskej brázde,
skrýva krásne pierka svoje-
nevidené morské kroje.
Krásavica nespí, neje;
v očiach sa jej smútok chveje.
Vidí cesty, skrytú nádej;
či má navždy zostať v brázde?
Takú rybku, z hlbín pannu,
živú, bájnu, maľovanú,
žiadne oko, žiadne stvora,
nevideli na dne mora!
Okáň- ryba, tulák známy,
prestal hýbať plutvičkami.
Pri paničke vodnej žiare,
z desu stratil okuliare.
Podobne ako Modrú ríšu i Žiaročku ilustrovala Smiljana Pixiades
Keďže bol Daniel Pixiades redaktorom juhoslovanských novín Naše novine,
je pochopiteľné, že písal aj žurnalistickú prózu. Z pozoruhodného počtu
týchto prác, výber padol na spomienku z učiteľskej praxe a text V
ordinácii doktora Kulíka:
S tvorbou Daniela Pixiadesa sa možno oboznámiť aj tu:
You have no rights to post comments
Komentárov
Pozdrav Pavle