- Podrobnosti
-
Uverejnené 6. 09. 2011
Jozef Holúbek zobrazil život a kolorit Slovákov v Banáte
Píše Ján Jančovic
Začiatkom septembra si pripomíname 55.výročie smrti významného dolnozemského Slováka. Je ním dolnozemský spisovateľ, prekladateľ a právnik Jozef H o l ú b e k, ktorý sa narodil 18. marca 1883 v Slovákmi osídlenej obci Padina, v srbskom Banáte a zomrel 8. septembra 1956 v Trenčianskych Tepliciach. Ako väčšina obyvateľov Padiny, tak aj rodičia Jozefa Holúbeka, otec Ján a matka Júlia, rodená Poláčková, boli roľníci. V rokoch 1889-94 vychodil v rodisku ľudovú školu a už vtedy veľký príklad našiel vo svojom učiteľovi, publicistovi a prekladateľovi Albertovi Martišovi. Na ďalšie štúdia ho rodičia vyslali na Slovensko.
V rokoch 1894-97 Jozef Holúbek študoval na gymnáziu v Prešove, 1897-98 v
Banskej Bystrici a nakoniec na srbskom gymnáziu v Novom Sade. Odtiaľ
išiel študovať roku 1904 na Právnickú fakultu v Budapešti, kde získal
titul JUDr. Počas štúdia v hlavnom meste Uhorska sa aktívne zapájal do
slovenského spolkového života a stal sa aj pracovníkom Slovenského
spolku v Budapešti. Prvý svoj príspevok uverejnil v prílohe časopisu
Obzor roku 1899. V rokoch 1902-1903 publikoval aj v najstaršom
slovenskom časopise Slovenské pohľady, kde sa umelecky presadil črtou Cesta na Čiernu Horu, ďalej v Dennici (1904), Brankovom kole
(1901-4), kde napríklad uverejnil preklad Kukučínových Regrútov (1901) a
Májov (1903). Počas štúdia preložil do slovenčiny diela srbských
spisovateľov pre Dennicu aj úryvky z próz ruských realistov L.N.Tolstoja
a I.S.Turgeneva. Znalosť srbčiny využíval pri prekladoch zo srbčiny do
češtiny a zo slovenčiny do srbčiny.
Po ukončení právnického štúdia začal pracovať ako advokát v blízkosti
svojich rodákov v Novom Sade. Rýchlo si získal dôveru ľudí, ktorí našli
v ňom oddaného zástancu a priateľa a povzbudzovateľa národného
povedomia. Aj z toho dôvodu si ho už v roku 1913 zvolila slovenská
evanjelická cirkev v Báčskej Palanke za svojho patróna, zborového
dozorcu. Prvá svetová vojna narušila v rokoch 1914-1918 jeho začínajúci
odborný a spoločenský život, ale ani tá celkom neprerušila jeho styky s
poprednými slovenskými osobnosťami a spolkami. Rovno z vojnového bojiska
roku 1918 prišiel na Slovensko a v rokoch 1918-1919 sa stal tajomníkom
Národnej rady československej v Liptovskom Mikuláši a roku 1919 aj
župným radcom pre Spiš. Po vytvorení Československej republiky a
následnej pozemkovej reforme nového spoločného štátu Čechov a Slovákov,
ústredné orgány v Prahe potrebovali pripravených odborníkov Slovákov.
Jozef Holúbek hneď v roku 1918 ukázal na Slovensku takéto odborné a
organizačné schopnosti. V roku 1919 začal náročný odborný proces prvej
pozemkovej reformy a tak vláda pozvala do Prahy osvedčeného odborníka
JUDr. Jozefa Holúbeka a vymenovala ho v rokoch 1919-1926 za podpredsedu
Štátneho pozemkového úradu. Bol to samostatný ústredný úrad, ktorý mal
na starosti rozsiahlu úpravu pozemkovej držby. Časť náborovej pôdy bola
použitá na kolonizáciu, ktorá začala roku 1921 a najväčší rozsah
dosiahla v rokoch 1923-1926 a jej ťažisko bolo na Slovensku, kde
každoročne pribúdali stovky kolonistov z Dolnej zemi, ktorým bol Jozef
Holúbek veľmi nápomocný, ako ich krajan. V Prahe ho často vyhľadávali
domáci Slováci a Slováci, ktorí sa prisťahovali z Juhoslávie, Rumunska a
Maďarska. Keď v roku 1926 skončil svoje povinnosti v štátnej službe, v
Prahe po roku 1926 ešte ostal a pracoval tam ako advokát. V hlavnom
meste vtedajšieho Československa sa popri svojich pracovných
povinnostiach staral najmä o spolkový život slovenskej študujúcej
mládeži, ktorej pomáhal nielen radami, ale veľa raz aj finančnou
podporou. Jozef Holúbek pracoval celý svoj dospelý vek mimo svojho
rodiska, ale na svoju rodinu a rodisko nikdy nezabudol. Finančné
prostriedky, ktoré zarobil v bývalom Československu investoval vo svojom
rodisku v Padine. Uprostred dediny si vyhliadol výhodný pozemok a dal
na ňom postaviť polyfunkčný dom, súčasťou ktorého bola aj priestranná
ľudová knižnica s množstvom kníh, ktorú venoval svojim krajanom. Ako
veriaci evanjelik, zaujímal sa aj o cirkevný život. Po príchode na
Slovensko si ho zvolil cirkevný zbor v Novom Meste nad Váhom a neskôr
cirkevný zbor v Prietrži za zborového dozorcu. A keď sa roku 1933 stal
verejným notárom v Šahách, stal sa v tom istom roku zborovým dozorcom v
Malej Čalomiji a navyše roku 1936 ho hontiansky seniorát jednomyseľne
postavil do čela seniorátu ako svojho dozorcu. Po viedenskej arbitráži a
následnej okupácie južného Slovenska Horthyho Maďarskom, Jozef Holúbek
opustil svoj úrad a majetok v Šahách a presťahoval sa do Trenčianskych
Teplíc. Popri advokátskej činnosti naďalej zostal verný aj práci pre
hontiansky seniorát. V novom bydlisku naďalej literárne tvoril a
prekladal. Jeho jedinou knihou bola kniha s názvom Z temného kúta.
V nej prostredníctvom typických epizód v podobe dedinských poviedok
realistický zobrazil život a folklór Slovákov v Banáte, presnejšie v
Padine v druhej polovici 19.storočia. Kniha vyšla tlačou roku 1926 v
Liptovskom Svätom Mikuláši. O toto dielo bol veľký záujem aj po rokoch a
tak jeho reedíciu roku 1992 zabezpečil v jeho rodisku Spolok
poľnohospodárov v Padine a vydavateľstvo Elit v Belehrade.
Padinský
rodák Jozef Holúbek bol celý život obetavým a uvedomelým Slovákom,
členom a funkcionárom Matice slovenskej, Československej jednoty,
podpredsedom Klubu československých turistov. Jeho manželkou bola PhDr.
Želmíra, rodená Kállayová, pedagogička (1890-1967). Jozef Holúbek
ukončil svoj plodný tvorivý život 8. septembra 1956 v Trenčianskych
Tepliciach. Tento banátsky rodák zanechal žiarivý príklad tvorivej,
spoločenskej a organizačnej práce na obranu národných záujmov všetkých
Slovákov.
You have no rights to post comments