- Podrobnosti
-
Uverejnené 20. 11. 2011
Serge Butkov mýtický Petrovec...
...dozvuky z premiéry Ódy na rovinu z pera Viery Benkovej
Včera sa na petrovskej ochotníckej scéne odohralo niečo, čo ma naviedlo hlboko sa zamyslieť a vrátiť do minulosti; do nevšedného habitu nášho človeka, obyvateľa tejto roviny, čiže jeho predka – kedysi prišelca dnes už írečitého obyvateľa Panónskej nížiny. Roviny, ktorá sa v tejto divadelno-filmovej hre predstavila v plnej kráse a bola neskutočne prekvapivá s mytologickými farbami, zábermi a ľuďmi, ktorí túto Ódu na rovinu vyrozprávali v úprave, v predstavách a najmä “filmodivadle“ režiséra Petra Serge Butka!...
Foto: http://www.sergeart.com
Vlani sme sa na petrovskej profesionálnej divadelnej scéne mohli
pokochať v typických insitných idylických panónskych obrázkoch akoby
vybratých z dedinskej galérie majstra Martina Jonáša z Kovačice, ktoré
nám pôsobivo a veľmi plasticky i poeticky v pohybovej reči, svojimi
očami podal mág scény, režisér Miroslav Benka. V sobotu večer,
19.novembra 2011, sa na petrovskej ochotníckej scéne odohralo pred
našimi očami (takmer do posledného miesta vyplneného priestoru prevažne
mladými ľuďmi!) niečo, čo ma naviedlo hlboko sa zamyslieť a vrátiť do
minulosti; do nevšedného habitu nášho človeka, obyvateľa tejto roviny,
čiže jeho predka – kedysi prišelca dnes už írečitého obyvateľa tejto
Panónskej roviny, ktorá sa v tejto divadelno-filmovej hre predstavila v
plnej kráse a bola neskutočne prekvapivá s mytologickými farbami,
zábermi a ľuďmi, ktorí túto Ódu na rovinu vyrozprávali v úprave, v
predstavách a najmä “filmodivadle“ režiséra Petra Serge Butka!...
V skutku režisér Peter Serge Butko, i sám vari básnik ale iste umelec,
rodák zo Slovenska žijúci dnes v Česku kde i tvorí, cestujúc snije a
snijúc cestuje; vo svojej Óde na rovinu podáva taký Petrovec a takých
jeho obyvateľov, ktorých dennodenne vídame ale sú pre nezvedavcov a nebásnikov
nezaujímaví, teda obyčajných ľudí z krvi a mäsa! Vlastne, tí praví sú
kdesi skrytí v šume kukuričniska, medzi navŕšenými kôpkami tekvíc a olások, papriky či na poliach svojej roviny, doma v metľíňom
humne, v izbiciach a v pochôdzi petrovskými ulicami, pokrivenými ako
hadie chvosty... možno sú skrytí ako to bezdno hlbokej mnohohlasnej
studne do ktorej sa nesmie človek pozerať v noci lebo tam uvidí iba sám
seba, ale ani zrána, vtedy uvidí celý svet, plus aby vo vode
nepoblúdil!...Ale, keď padne noc, na zvlnené a upotené temeno roviny,
človek sa započúva do jej priam povestných hlasov; vtedy môže vydolovať
nejednu ódu či povesť o rovine ale i o človeku. A kto je zasa zvedavý,
ako umelec či básnik, postretne tam nad ránom, ale už nad hmlistými
dunajskými vodami, aj dcéru veľkostatkára, ktorá sa zaľúbila do správcu
otcových majerov ale po čase sa z nešťastnej a neopätovanej lásky
skántrila, utopila v Dunaji...Obmeny tejto povesti nájdeme v diele, teda
v próze dobrého znalca panónskych ľudí a života u Jána Čajaka ml.(napr.
Dumný briežok!) a najmä u Gustava Maršala Petrovského (Baronica), tiež i
u niektorých ešte živých súčasníkov, spisovateľov, Petrovčanov...
Avšak
nazvime ho poeticky „výťažok“ - sú jeho scénicko-živí ale i nafilmovaní
ľudia (napr. Mária Mocková, Miroslav Lainović, Ondrej Brna,
Chlipocovci, gitarista, mládenci a dievčence, kolorit ulíc a uličiek,
zábery z niektorých petrovských domov a rodín!) ale ich drsnošťavnaté
samomluvy, zážitky, príbehy a povesti(, ktoré vyprávajú pri pracovnom
úkone alebo iba tak ako „kedysi v nedeľnej rade“ všetkým zvedavcom...A
Butkovo oko kamery je ako to biblické – všeoko a
zachytáva práve tú podstatu, ktorá z nich premoká! V režisérom zámere,
ktorý podáva jasne ale najmä poeticky, je to vari pravý výťažok života
v Petrovci kedysi a dnes, skutočná Óda! My ju môžeme nazvať aj „podajtoďalej povesť“, ktorá sa najlepšie rozpráva pri pálení pálenky, či v rajskej záhrade s divožienkami
- ženami Petrovčankami v jablkovom sade, ktoré s otvorenými očami snijú
sen o pravom / či rajskom jablku?! Možno tam chybovali iba vysoké a
dlhé, až po samé nebo vysunuté, „lojtre“, rebrík, aby sa sen uskutočnil v
rozhovore s Bohom a pozmenil na sen o sne!
A videli sme na scéne i nekaždodenné zábery z archívy ľudskej pamäte,
ktoré presvedčivo podal kedysi filmový mág Juraj Jakubisko vo svojich
filmoch, nuž nie div, že sa umelec Peter Serge Butko mal u koho dobre
priučiť a vydať sa na svoju originálnu a vlastnú cestu, k tejto óde tu
na rovine a u nás...
...inšpirovaný mágiou roviny a jej írečitým magickým realizmom Peter
Serge Butko smelo načrel i do jej fádnosti a každodennosti; i z nej
vytvoril poetické obrazy (pálenie pálenky, stiebanie papriky, chlapská
bitka, potulky gitaristu poľom a traťou, dozvuky baladických piesní a
pod.).Takto nevšedne nazrel do knihy života našej roviny, do Petrovca a
okolia. Sú tu ľudia z krvi a mäsa, snívajúci a vítajúci švíky zmien
času a chvíle, sviatkov a nevšedností;, nie každý pobadá ich poéziu a
ktoré sa dejú pri striedaní noci so zorou, večera s dňom, oblakov a vody
a pod. Sú i v šepote vôd, v erotických šumoch kukuričniska a
pohládzania vetrov i hladiny vody; tej vody, ktorá pred dvesto rokmi
pohltila vo veľkých záplavách starý kostolík Begeča vyfarbený namodro a
ktorý sa iba starým ľuďom zjavuje v sne, alebo keď sú veľké suchá!
Vtedy je raz sen a raz vidina...
A či je nie táto naša rovina i sen i vidina? Nehovorí o tom práve
takýmto projektom scénicko - filmovým Peter Serge Butko!? Veľký
zaľúbenec a milovník tej mýtickej roviny a toho petrovského naturelu,
ktorý spoznal na cestách k nám a takú rovinu sa pokúša svetu
predstaviť; veru a celkom inak než tú nudnú a jednotvárnu! Jeho je vari
ako tá naša petrovská handrovka po ktorej sa stúpa do
neba! Sú tam na nej prestreté pravé našské perličky od šúľkov kukurice,
pálenky, hrachoviny až po tekvice a olásky a na nej sú praví pravučičkí
ľudia roviny- dnešní my! Sú ako ľudia z románu veľkého narátora
Margueza, jeho archovia keď vyprávajú príbehy o sebe...
Nuž takto sme akosi videli Petrovu Serge Butkovu Ódu na rovinu
postavenú na divadelnú scénu VHV v Petrovci ako premiéru 19.novembra,
zachytenú i očami zaujímavej a pritom inventívnej filmovej kamery. S
údivom pozerali sme sa na jednoduchosť takejto scény, na jej možnosti z
mnohorakosti kombinícií, na výborné využitie striedania svetla a
tieňov (laterna magica!). Bol vtedy na scéne pravý mýtický človek tejto
roviny, „videný“ inými cudzími očami, ale veľmi blízkými,
jemnohumornými, s nadhľadom, očami veľkého umelca - režisíra! Bol
tam náš človek ošľahaný vetrom, zimou a kanikulou leta, obliaty rudými
papršlekmi slnka a najmä jeho slnečným západom, bol pri striedaní noci
s ránom, láskavý ale i omámený pálenkou a ženou, zadumaný ako brehy
Dunaja a kanálskych vôd, pracovitý ale i zasnený...Človek roviny
vtiahnutý napevno k nej na svojej životnej ceste hĺbkou jej koreňov...A
bol to autentický človek takej roviny, ktorá je „rovná ako čiara či
povrch vody“, povedal nám autor textu a réžie Peter Serge Butko a
všetko toto sprostredkoval ako baladu či ódu na scéne VHV v Petrovci
spomínaného novembra za účasti mladého hereckého kolektívu, ktorý vraj
nikdy na scéne nevystupoval a nehral. Ale si zahrali na výbornú, vďaka
im...A vďaka i režisérovi autorovi predstavenia Óda na rovinu Petrovi Serge Butkovi za plný umelecký zážitok!
You have no rights to post comments
Komentárov
Óda na rovinu
bude v nedeľu 27.11.
o 20,00 v SVD.
Čo by povedali tunajši: "Niđe veze."
naozaj som nepochopil z vášho príspevku či v ňom oslavujete predstavenie, či režiSÍRA, ako píšete, alebo len Vaše spomienky a Jána Čajaka ml.?! Je mi ľúto, že som tam v sobotu večer nebol, ale bol som včera (nedeľa) v Starej Pazove na plnoletej 18. detskej divadelnej prehliadke, na ktorej vystúpili IBA dve naše detské predstavenia - Báčskej Palanky a Kysáča - jedno zo Zahraničia -z Iloka, a na záver pohositnné po srbsky zo Strediska pre kultúru Stará Pazova - Popoluška. Tieto dve NAŠE inscenácie sledovala trojčlenná porota v zložení: Jano Čáni, náš režisír, profesorka slovenčiny Lýdia Gedeľovská z domácej pôdy a Zoltán Fridman, divadelný režisér z Rumy. Teda, traja členovia na dve predstavenia. Pekne, len ja som tam nevidel žiadnu, ba ani najmenšiu perspektívu tejto našej čajakovskej, či už Vašej, alebo balaševićovskej žírnej roviny. To bola hanba, naša. Nie susedova...
Tak potom, o akých sa mi tu symboloch a sneniach rozprávame?! Kde sú nám deti, dorast, a mladšie kapacity - na zajtra! Kde sú nám NAŠE deti a kde sme my vôbec TU, na tejto našej krásnej panonskej rovine, plnej žita a chmeľu?!
Nemám správnu odpoveď...
Večer som prišiel domov a v TV som potom od 21. hodiny sledoval DOTYKY. O Majerovi. Akože IN LIVE, ale mňa predsa nemohli oklamať... Len dobre zabalené, vopred dobre zostrihané, bez toho, aby to malo dušu a istú hravosť... Z viacerých dôvodov... Tak, o čom sa mi potom vôbec rozprávame...?!
Kto tu komu akú hmlu aj akú rovinu lacno predáva?! Možno nejaké nové vysnívané hmly na úsvite...?)
Viem prečo Vám toto takto vravím, len neviem či z toho bude aj nejaký osoh, či to nie je len malé hádzanie hrachu na stenu...
Ak som sa voľačo dobre a dobré naučil v tomto mojom nedosnenom malom živote, tak to je, že slovo a sľub majú istú váhu a že sú veľavravné aj medzi mlčiacimi dobrými ľuďmi. Ale, aj toho je už, pani Viera, uznáte, čoraz menej medzi nami.
Nemám ani najmenšiu duchovnú potrebu analyzovať, ba ani s Vami polemizovať, len mi je ľúto, že ste dnes neboli na plnoletej Detskej divadelnej prehliadke, kde boli iba dve - respektíve štyri predstavenia - na troch členov odbornej poroty aj to bolo veľa.
Asi aj na toto potrebujeme Stratégiu...
Ak potrebujete dodatočné informácie tak sa obráťte na Komisiu pre divadelnú a .. činnposť Výboru pre kultúru NRSNM a tam hádam dostanete najlepšiu odpoveď.
Ak Vám ju vôbec dajú...
S dobrým pozdravom
Martin - bez hojdacieho/hojdajúce ho kresla