- Podrobnosti
-
Uverejnené 14. 05. 2012
Či je skutočne biele aj to čo je čierne...?
- zo Zhromaždenia MSS
„Z našej strany bolo podaných rad návrhov, ale väčšina v Národnostnej rade je tam na to, aby všetko čo je čierne vyhlásila za biele.“- Zhodnotila v sobotu na XVI. výročnom Zhromaždení Matice slovenskej v Srbsku (MSS) predsedníčka Katarína Melegová – Melichová a sebe a ostaným položila otázku, ako si orgán vychádzajúci zo zákona môže dovoliť odmietať pomocnú ruku MSS. Ignorantské a priam arogantné správanie sa Národnostnej rady, ktorá Maticu nezaradila medzi svoje významné inštitúcie, matičná predsedníčka označila za „hriech do neba volajúci“.
Kritiku na účet najvyššieho štátneho zastupiteľského orgánu Slovákov v
Srbsku -Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny (NRSNM) - v
sobotu v Báčskom Petrovci vyslovili viacerí významní predstavitelia
nášho tunajšieho národnostného spoločenstva: spisovateľka Viera Benková,
čestný predseda MSS Rastislav Surový, režisér Ľuboslav Majera, sociológ
Ivan Zafirović, Pavel Turan z MOMSS zo Šídu, Miroslav Pap z MOMSS zo
Starej Pazovy ...
Katarína Melegová – Melichová zhodnotila, že sa najväčšia škoda (a azda
aj neslýchaná krivda) udiala keď NRSNM Maticu slovenskú v Srbsku
nezaradila medzi tunajšie významné inštitúcie - čím vskutku naša Rada
rozhodla, že našej Matici nepatria žiadne prostriedky zo štátnej
pokladnice. To bol, podľa názoru matičnej predsedníčky, jasný znak o
úmysloch Rady znemožniť Matice v jej činnosti.
Ak máme viac inštitúcií, mohli by sme byť národnostne silnejší!
Či my všetci však skutočne aj chceme byť národnostne silnejší? Alebo je nie všetkým to prioritou? V čom väzí problém?
Na činnosť Slovákov v Srbsku náš štát peniaze vyčleňuje prostredníctvom
NRSNM. Pritom ale štát neurčuje, ako sa tie prostriedky ďalej usmernia,
avšak vzhľadom na zákon, podľa ktorého sú národnostné rady založené na
to, aby zachovávali jazyk, kultúru, vzdelávanie a informovanie – v tých
smeroch by sa malo pôsobiť a ďalej usmerňovať tieto štátne peniaze.
Azda Matica v tom smere nekoná?
Triezvou mysľou a čistého svedomia možno konštatovať, že predovšetkým
zásluhou škôl a cirkvi ale aj Matice slovenskej (a podľa slov
veľvyslanca SR v Belehrade J.E. Jána Varša, vysloveného nedávno na Dni
Hložian, - aj krčma v tom zohrala nemalú úlohu) sa na týchto priestoroch
už takmer tri storočia zachováva slovenskosť. Národnostná rada v tom
smere pôsobí však iba desaťročie a teda absolvovala iba základoškolské
vzdelanie. Preto by sa snáď ani nesmela správať nadradene a povýšenecky.
Ešte jej chýba nadstavba. Veľa toho by sa ešte asi mala a mohla učiť a
naučiť z našej minulosti ale aj dobre načúvať pulzovaniu spoločenstva a
čo najsprávnejšie konať v prospech tunajších Slovákov. Žiadne iné
záujmy, a zvlášť nie tie stranícke, by sa nesmeli uprednostniť. Keďže je
v súčasnosti naša Rada až výrazne stranícky prifarbená, zdá sa že
namiesto aby nás Slovákov spájala, ona nás skôr triešti.
Možno by nebolo od veci pouvažovať nad tým, prečo sa v susedných
krajinách asimilácia v povojnovom období rapídne zrýchľovala a zvážiť
jej dôvody. Tiež zhodnotiť, či sa neuberáme rovnakým smerom a jasne a
hlasne povedať prečo je tomu tak.
Centralizácia v NRSNM?
V štáte
nechceme centralizáciu a v Národnostnej rade si ju nastoľujeme. Na toto
začínajú poukazovať aj mimovládne organizácie, ktoré tiež upozorňujú aj
na to, že kontrolu práce národnostných rád nik v štáte nekoná.
Zavádzanie centralizácie sa ani na štátnej úrovni nepotvrdilo za dobré
riešenie. Centralizácia v NRSNM - preberanie všetkých práv a aj moci,
čiže celkové aktivity Slovákov v Srbsku riadené z jedného centra a
prakticky jednou osobou, zaiste nemôže byť najsprávnejším riešením.
Veď my tu máme veľa rozumných ľudí. Viac hláv, viac dokážu.
Katarína Pucovská
You have no rights to post comments
Komentárov
Škoda reči... Zase si trúsime do vlastného hniezda...
PS
Katarína Veľká
- Nemka, ktorá úplne ovládla Rusko
Večne hľadala lásku, borila mýty a zavádzala novoty. Ohovárania sexuálneho charakteru, historky, že bola sexuálne nenásytná a zvrátená neprávom prekryli skutočný význam pôvodne neznámej nemeckej princeznej, ktorá skoro na pol storočia ovládla ruské impérium. Ruská cárovná Katarína Veľká zomrela 17. novembra 1796, pred 210 rokmi.
Keď mala dcéra nemeckých šľachticov z trpasličieho kniežatstva desať rokov, zoznámila sa s budúcim manželom. Chudý, o rok starší chlapec jej pripomínal chrobáka fúzača. Sofia Frederika Augusta netušila, že duševne chorý chlapec bude ruským cárom – Petrom III.
V roku 1744 prišiel rodičom pätnásťročnej Sofie list z Ruska. Imperátorka Alžbeta I. si princeznú vybrala ako manželku pre menejcenného synovca, ktorého určila za dediča ruského trónu.
Z memoárov Sofie, ktorá prijala pravoslávie a meno Jekaterina Alexejevna, sa zdá, že od istej chvíle táto extrémne ctižiadostivá a cieľavedomá žena vedela presne, čo chce: ruskú korunu. Na začiatku bolo jej postavenie na ruskom dvore žalostné, postupne svoje pozície geniálne upevňovala. Trpezlivo znášala urážky tety, vládkyne Ruska, i ponižovanie od manžela. Tušila, že jej čas príde. Naučila sa perfektne po rusky, začala po príchode do Petrohradu nadväzovať styky s vplyvnými veľmožmi, naklonila si pravoslávne duchovenstvo a oslnila vznešeným a pragmatickým správaním zahraničných diplomatov.
Cesta k trónu nebola ľahká. Dvanásť rokov nemohla Katarína so svojím slabošským manželom otehotnieť. Hrozil jej dokonca návrat do Nemecka. Našťastie roku 1754 porodila syna Pavla a v roku 1757 ešte dcéru Annu, ktorá však čoskoro zomrela. Kto bol jej otcom? Špekuluje sa, že gróf Sergej Saltykov či August Poniatowský, budúci poľský kráľ. Hlavné bolo, že sa Katarína stala matkou následníka trónu.
V roku 1762 Alžbeta umiera a na trón usadá Peter III. Hneď sa dopúšťa tragických chýb, ktoré vzdelanejšia a prezieravá Katarína sledovala s pobavením. Rusko bojovalo v sedemročnej vojne na strane Rakúska. Peter sa však náhle priklonil k pruskému kráľovi Fridrichovi II.
Poštval si tak proti sebe gardových dôstojníkov na čele s bratmi Orlovcami, ktorí ho v júni 1762 zosadili. Vo väzení ho zabili pri hádke so strážcami. Katarína bola na túto chvíľu dokonale pripravená a hneď ukázala, že Rusko dokáže ovládnuť. Keď vtrhla do Petrohradu na koni na čele gardy v obleku dôstojníka v sprievode kňažnej Daškovovej, bolo jasné, že dámskej revolúcii nič nezabráni. V septembri 1762 Katarínu korunovali. Mala tridsať rokov.
Od začiatku neskrývala túžbu „divoký“ ruský národ vzdelávať a priblížiť obrovskú ríšu Európe. Mala veľkolepé plány. Pozývala na dvor spisovateľov i filozofov, písala si s osvietenými mysliteľmi západnej Európy, ako bol Voltaire, Montesquieu, Diderot. V praxi sa však ich filozofiou príliš neriadila. Akoby si myslela, že Rusko nie je na osvieteného panovníka zrelé. Potlačila povstanie kozákov v rokoch 1773 - 1774, ktoré viedol Jemjeljan Pugačov, v roku 1783 anektovala Krym a získala prístup k Čiernemu moru. Zamýšľala obsadiť Balkán, dobyť Istanbul a obnoviť Byzantskú ríšu. Nakoniec sa uspokojila s likvidáciou poľskej samostatnosti.
Súkromný život Kataríny bol búrlivý. Nebola to žiadna puritánka. Milencom udeľovala funkciu generálneho adjutanta s platom 10-tisíc rubľov mesačne. Počas svojho panovania ich vymenovala dvadsaťjeden. Len jediný to po jej boku ťahal 10 rokov - gardový dôstojník Grigorij Grigorjevič Orlov, hlavný iniciátor prevratu v roku 1762. Panovníčka ho hýčkala, ale jeho žiadosť o ruku odmietala. Rozum bol u nej vždy na prvom mieste, aj pred láskou. Ďalším favoritom bol Grigorij Alexandrovič Potemkin - slávny staviteľ „šťastných“ dedín.
Nepekný muž s krivými nohami prišiel o jedno oko v bitke, na druhé škúlil. Zato hýril fantastickými plánmi. Bola to geniálna symbióza „katarínskeho pragmatizmu“ a „potemkinovského rozletu“.
Katarína zomrela ako šesťdesiatsedemročná . „Nikdy som nič nepodnikala bez toho, aby som nebola presvedčená, že to, čo robím, robím pre blaho môjho štátu,“ tvrdila v pokročilom veku. Katarína milovala Rusko a zaslúžila si, že sa obdobie jej panovania v ruských učebniciach histórie nazýva „zlatá katarínska éra“.
O tom, čo sa všetko povedalo na poslednom Zhromaždení MSS v Petrovci sa žiaľ verejnosť nedozvie, lebo sa príspevky cenzurujú. Nemal by si náhoudou aj Výbor pre informovanie NRSNM položiť konštruktívnu otázku: čo chceme dosiahnúť s dirigovaným informovaním?