- Podrobnosti
-
Uverejnené 2. 12. 2012
Tvorivá činnosť Selenčana študujúceho v Nitre
Nitriansky študent Patrik Rago v snahe zachovať selenčskú tradíciu ľudového odevu, sa už od detstva zaoberá šitím a vyšívaním tradičného selenčského dievčenského a ženského kroja. Ako záchranca ľudového odevu, najmä dievčenských krojov, venuje sa najmä ich rekonštrukciám. Je aj zberateľom ľudových krojov. Celú zbierku má umiestnenú v staršom dome, ktorý patril jeho babke Anne Fodorovej a celú expozíciu si môžu záujemcovia prehliadnuť v jeho sprievode.
Foto Ján Jančovic
Mesto Nitra, známe z nedávnej minulosti ako Mekka poľnohospodárstva, je
teraz v širokej verejnosti známe aj ako univerzitné mesto. Popri
viacerých stredných odborných školách a troch gymnáziách,
Agroinštitúte, sú v meste dve univerzity. Na Slovenskej
poľnohospodárskej univerzite (SPU) a Univerzite Konštantína Filozofa
(UKF) študujú tisícky poslucháčov a to nielen zo Slovenska, ale aj zo
zahraničia. Každoročne na obidve univerzity sem prichádzajú študovať
Slováci zo Srbska, Rumunska, Maďarska, Chorvátska a Zakarpatskej
Ukrajiny. Najviac, a to niekoľko desiatok, v Nitre ich je zo srbskej
Vojvodiny. Niet tam hádam ani jednej Slovákmi obývanej dediny, z ktorej
by v Nitre niekto neštudoval, a to už ojedinele aj na strednej škole.
Jedným zo študentov UKF v Nitre je aj Patrik Rago (1992), ktorý pochádza
zo Selenče v Báčke a druhý rok študuje etnológiu.
Dedina
Selenča s takmer tritisíc obyvateľmi je medzi slovenskými dedinami vo
Vojvodine známa tým, že kým takmer vo všetkých Slovákmi obývaných
dedinách žijú výlučne pôvodní slovenskí evanjelici, Selenča je výnimkou.
Od samého príchodu Slovákov pred 250 rokmi do týchto končín uhorskej
Dolnej zemi, žijú v Selenči takmer v rovnakom počte stredoslovenskí
evanjelici a západoslovenskí katolíci. Po počiatočných animozitách
neskoršie dobré spolužitie oboch konfesií založené aj na zmiešaných
manželstvách a spoločných kultúrnych aktivitách, zaraďuje dedinu medzi
popredné Slovákmi obývané strediská vo Vojvodine. Prejavuje sa to v
rozvoji a šírení slovenskej kultúry, školstve, výstavbe, zamestnanosti,
rázovitosti a celkového vzhľadu dediny založenej pred štvrťtisícročím
slovenskými osadníkmi.
Selenča je známa na Slovensku najmä v novohradsko-hontianskej oblasti.
Počas druhej svetovej vojny bola podobne ako časť južného Slovenska aj
časť Vojvodiny okupovaná Maďarskom. Na takomto okupovanom území ležala
aj Selenča, ktorej mobilizovaní Slováci boli počas vojny zaraďovaní pre
svoju nespoľahlivosť ako „munkáši“. Boli sústredení do pracovných čiat a
keď postupovali s maďarskou armádou na územie Slovenska, viacerí z nich
sa zamiešali medzi civilné obyvateľstvo v slovenských dedinách a takto
od maďarskej armády ušli. Dlhšiu dobu sa Slováci zo Selenče až do
skončenia vojny ukrývali v spoľahlivých rodinách v Ľuboriečke a v
Maškovej. Potomkovia na obidvoch stranách dodnes udržiavajú priateľské
styky a vzájomne sa navštevujú. Ďalším príkladom je priateľstvo
futbalistov zo Selenče s futbalistami z Dolnej Strehovej, ktorí sa
vzájomne pozývajú na letné futbalové turnaje. Obec Selenča sa úspešne
predstavila na Hontianskej paráde v Hrušove najmä svojim folklórom,
gastronomickými dolnozemskými špecialitami, etnovýstavou a ukážkami
tradičných remesiel.
Selenčania na Slovensku aj podnikajú. Napríklad v Tuhári pri Lučenci
majú svoju dielňu výrobcovia metiel. Žiada sa pri tomto uviesť, že
Selenčania patria v Európe medzi najväčších výrobcov cirokových metiel.
Niekoľkí súkromní výrobcovia ich tam ročne dovedna vyrobia až dva
milióny.
Nitriansky
študent Patrik Rago v snahe zachovať selenčskú tradíciu ľudového
odevu, sa už od detstva zaoberá šitím a vyšívaním tradičného selenčského
dievčenského a ženského kroja. Tento dar dostal do vienka od
starostlivých starých a prastarých rodičov, medzi ktorými vyrastal. Ako
sám hovorí, že už ako šesťročný chodil „slúžiť“ k starej matke Anne
Pavlovej, keď často behal po „paláši“ a tam v batohách a truhliciach
objavoval skryté hmotné a duchovné bohatstvo svojich predkov. Medzi nimi
to boli najmä pestré selenčské kroje a ich súčasti, ktoré ho dodnes
očarujú a inšpirujú. Mal šťastie, že ešte zachytil posledné roky života
svojej starkej Pavlovej, ktorá šila dievčenské a ženské kroje a zase
starká Ragová na objednávku vyšívala kroje a obrusy.
- Keď
som mal sedem rokov poprosil som starkú Ragovú o ihlu a podľa nej
načrtnutej predlohy vyšil som prvý kvietok. Bolo to moje prvé zoznámenie
s ihlou a plátnom – pripomenul pri našom stretnutí budúci etnológ.
Tento začiatok ho tak oslovil, že dostal veľkú chuť pre túto činnosť.
Rodičia na rozdiel od starkých ho v tomto nechceli pochopiť a vraveli
mu, aby sa radšej venoval iným záľubám. Patrik sa však odradiť nedal a
práve naopak, na povale znovu oprášil staré kroje a povedal si, že toto
kultúrne dedičstvo jeho predkov treba zachrániť. Okrem rodinných krojov
začal zbierať a opravovať kroje a ich súčasti aj od iných rodín a
pritom sa čoraz intenzívnejšie venoval aj ich šitiu. Keď ľudia z dediny a
širšieho okolia sa dozvedeli o jeho schopnostiach, dostával už aj
objednávky. Vtedy mal iba pätnásť rokov, šil ručne a amatérsky a za
peniaze ktoré zarobil si kupoval látky a čipky. Počas štúdia na Strednej
umeleckej škole v Novom Sade ho stará matka naučila šiť na šijacom
stroji a dokázal už ušiť oplecko, sukňu, košeľu... Nakoniec tento šijací
stroj zdedil a dodnes na ňom šije. Kroje odvtedy šije a opravuje nielen
pre seba ale aj pre ostatných vtedy, keď si chce zarobiť na kúpu
potrebného materiálu.
- Ešte
som zachytil v Selenči posledné dve ženy, ktoré sa na konci svojho
života zaoberali šitím a vyšívaním svadobných párt a ony ma tomuto
umeniu naučili tak, že som ho vlastne v dedine zachránil –
pochválil sa Patrik a pripomenul, že pokiaľ ženský kroj evanjelických a
katolíckych žien je takmer identický, po vzore a tvare párty sa dá už
rozoznať, ktorá žena je katolíčka (má fituľu) a ktorá evanjelička (má
kytku). Pri obliekaní do krojov si podľa neho viac dajú záležať
katolíčky. Patrik Rago ešte celý kroj neušil, ale jednotlivé jeho
súčasti niekoľko. Ako záchranca ľudového odevu, najmä dievčenských
krojov, venuje sa najmä ich rekonštrukciám. V ostatnom čase
zrekonštruoval vzormi kvetov a šípových ruží maľované stuhy, ktoré
používajú ženy na obopnutie pása, na ktorom sa vzadu uviaže mašľa.
Ako zberateľ má najviac zachovaných ženských krojov. Patria medzi nich
kroje zo začiatku 20.storočia, kroje zo štyridsiatych rokov a
päťdesiatych rokov minulého storočia, kroje zrekonštruované a kroje,
ktoré sa nosia v súčasnosti. Celú zbierku má umiestnenú v staršom dome,
ktorý patril jeho babke Anne Fodorovej a celú expozíciu si môžu
záujemcovia prehliadnuť v jeho sprievode. Dom v celom komplexe predná
izba, zadná izba, pitvor, kuchyňa a dvor predstavuje etnografickú
expozíciu bývania s patričným tradičným zariadením, náradím a náčiním,
medzi ktorými sú aj kolovrat a krosná s vrytým nápisom Ďuro Zolňan 1862.
Foto Patrik Rago
Tvorivá a zberateľská činnosť tvorcu tradičných odevov nie je
samoúčelná, svoje schopnosti a umenie uplatňuje aj tým, že pomáha
selenčskému folklórnemu súboru pri obliekaní folkloristiek, požičiava im
kroje a často s nimi chodí na zájazdové vystúpenia. Minulý rok
zrekonštruoval pre múzeum v chorvátskom Iloku svadobnú pártu ilockých
Slovákov.
Foto Patrik Rago
Patrik
Rago podľa uvedeného nemusel ani povedať, že z akého dôvodu študuje
odbor etnológie, ďalším jasným dôvodom je aj to, že z akého prostredia
do Nitry prišiel. A Nitru si vraj vybral preto, že je to tiché
historické mesto, ktoré mu pripomína jemu blízky Nový Sad. Štúdium v
Nitre, najmä predmety výtvarné techniky, ľudový tanec, obyčaje
životného cyklu a ďalšie disciplíny z etnológie ho bavia. Na Slovensku
je spokojný, našiel si aj spolupracovníčky, ktoré sa zaoberajú šitím a
vyšívaním krojov, medzi, ktorými je aj študujúca kolegyňa Zuzana
Kupcová-Balážová z Príbeliec.
Text a foto Ján Jančovic
You have no rights to post comments