- Podrobnosti
-
Uverejnené 18. 06. 2013
S jubilujúcim publicistom MIROSLAVOM JANEKOM
Dúšok triezveho optimizmu
„Povinnosťou každého zodpovedného politika, ale aj radového občana je presadzovať v konkrétnom živote myšlienky tolerancie, porozumenia, spolupráce, súdržnosti, aby sme energiu i úsilie vkladali do konštruktívnych - socialistickou terminológiou povedané - budovateľských aktov, a nie do prejavov intolerancie, násilia a agresivity. Myslím si, že výchova, vzdelávanie, šírenie pozitívnych hodnôt prostredníctvom dostupných komunikačných kanálov a kultúrno-vzdelávacích procesov je tou správnou cestou.“ Aj o takomto dúšku triezveho optimizmu sa zmieňuje jubilujúci publicista Miroslav Janek, prekladateľ aj zo srbského jazyka, v rozhovore so slovenským spisovateľom Pavlom Janíkom.
Publicista,
umelecký kritik, prekladateľ, politik a diplomat PhDr. Miroslav Janek
(*18. 6. 1933, Palúdzka, dnes mestská časť Liptovského Mikuláša), sa
dožíva významného životného jubilea. Slovenčinu a vedu o literatúre
absolvoval v rokoch 1951 - 56 na Filozofickej fakulte Slovenskej
univerzity (Univerzita Komenského) v Bratislave neskôr postgraduálne
študoval na Právnickej fakulte UK a na Fakulte obchodu Vysokej školy
ekonomickej. Kandidatúru vied, na ktorú sa pripravoval v Sociologickom
ústave SAV, nemohol ukončiť z politických dôvodov, vzhľadom na postoje v
roku 1968. Pôsobil v renomovaných médiách a kultúrnych inštitúciách, po
roku 1989 aj v politickej sfére a po roku 1992 i v diplomatickej
oblasti. Autor a spoluautor knižných publikácií, rozhlasových a
televíznych programov, scenárov k výstavám a prekladov najmä z ruštiny a
poľštiny.
PAVOL JANÍK: Na formovanie každej osobnosti dozaista vplýva zážitkový
svet detstva. Čo z obdobia úsvitu svojho životného príbehu pokladáš za
najpodstatnejšie?
MIROSLAV JANEK: Rád by som poznamenal, že na rozhraní Liptovského
Mikuláša a Palúdzky, na brehu Váhu, obesili svojho času Jura Jánošíka.
Ale to len na dokreslenie.
V Palúdzke som nebýval, ale narodil sa v tamojšej pôrodnici, v ktorej
pôsobnosti bolo aj priľahlé mesto, kde som prežil detstvo a mladosť.
Liptov i vtedajšie rodinné zázemie ma trvalo poznačili. Otec bol
živnostníkom a aktívne pôsobil v mestskom zastupiteľstve, bol predsedom
dozornej rady Živnostenského úverového ústavu, predsedom Okresného
živnostenského spoločenstva a aktívnym členom Obchodnej komory. Bol aj
členom vedenia vydavateľstva Tranoscius, a preto dostával všetky vydané
knihy, ktoré som náruživo hltal. V okruhu našich rodinných priateľov
boli mnohé vtedajšie verejné a podnikateľské osobnosti mesta, ktoré malo
bohatú tradíciu.
Otec
mi kúpil písací stroj Mercedes Selecta, na ktorom som sa ešte ako žiak
ľudovej školy naučil písať, a on mi do stroja diktoval svoje prejavy pre
banku či pre iné inštitúcie. Neskôr ako gymnazista som na tomto stroji
prepisoval text prekladu diela o marxistickej filozofii, autora si už
nepamätám, ktorý prekladal môj profesor Ladislav Kičin a požiadal ma o
spoluprácu. Takže som sa nechtiac podieľal na marxistickom vzdelávaní
slovenskej inteligencie.
Môj prvý príspevok som napísal ešte ako žiak Evanjelickej a. v. ľudovej
školy a vyšiel v časopise Prameň, ktorý vydával Tranoscius, ba dokonca
som s ním mal aj prvú komerčnú skúsenosť, keď som ponúkal predplatné na
Prameň svojim spolužiakom a za to som dostával pár voľných výtlačkov.
Silne ma poznačila evanjelická atmosféra Mikuláša a bol som funkcionárom
cirkevných mládežníckych organizácií, dorastu i združenia.
Keď
po vojne prišla do Mikuláša na pozvanie farára Jozefa Juráša delegácia
amerických biskupov, naštudoval som si noty americkej hymny a v
evanjelickom kostole som ju na ich počesť zahral na organe. O návšteve
som napísal informáciu pre kanadský rozhlas, ktorá vyšla aj v ich
bulletine CBC, z čoho som mal po februári opletačky. Nie prvé politické.
Tie som „absolvoval“ v prvej triede gymnázia, ešte počas vojnového
slovenského štátu, keď v školskom rozhlase dávali Hitlerov prejav a ja
som si výrazne odpľul. Bola to hodina, ktorú viedol profesor, ktorého
otec prevzal v Mikuláši židovskú firmu. Zavolal si ma, povedal, že musím
opustiť triedu a byť do konca vyučovania na chodbe a na druhý deň musím
ako pokutu doniesť korunu. To bol začiatok mnohých mojich ďalších
politických opletačiek.
Vtedy,
ako primán, som vôbec netušil, že neskôr bude z tohto školského
rozhlasu znieť nie Hitlerov, ale môj hlas, keď sa stanem jeho
pravidelným ranným moderátorom. Takže rozhodne Mikuláš je na začiatku
môjho životného príbehu. S rodičmi sme chodievali na výlety do okolitej
prírody či už v spoločnosti rodinných priateľov, v otcovej
podnikateľskej komunite alebo organizovaných evanjelickou cirkvou a
spojených s bohoslužbami v prírodných areáloch. To bol aj základ môjho
vzťahu k prírode a jej fenoménom, ktorý sa neskôr prejavil v mojej
iniciatíve založiť slovenský klub medzinárodnej organizácie novinárov,
ktorí píšu o cestovnom ruchu FIJET.
Popri liptovskej prírode bol pre mňa veľmi významný aj druhý región -
Pohronie, keďže moja matka bola rodáčka z Ľubietovej, niekdajšieho
kráľovského banského mesta, odkiaľ pochádzal aj významný slovenský lekár
profesor Ján Kňazovický. So starým otcom - hlavným horárom vo výslužbe
sme chodievali na výlety po lese, na rybačky, bral ma aj na poľovnícke
hostiny a ja sám som neskôr pešo prešiel okolité vŕšky a doliny,
napríklad niekoľko razy cez horu Prašivá až do Korytnice na liptovskej
strane či popod vrch nazývaný Hrb alebo Ľubietovský Vepor do Medzibrodu,
kde som navštívil svojho profesora a šéfa na zväze spisovateľov
Vladimíra Olerínyho.
Takže Liptov a Pohronie vtisli prvé pečiatky do mojej znalosti prírody,
po čom nasledovali návštevy jaskýň, kúpeľov, vodných tokov či
priehrad...
V
Mikuláši pôsobili viacerí významní evanjelickí kňazi - napríklad Michal
Madera, Vladimír Kuna, biskup Pavol Čobrda, už spomínaný Jozef Juráš,
môj gymnaziálny profesor Ľudovít Neckár, jeho brat Pavol a ďalší.
Profesor Neckár nás vyučoval náboženstvo a po oslobodení bol krátky čas
aj riaditeľom gymnázia. Ďalším riaditeľom bol významný maliar Fedor
Klimáček, ktorý nás učil kreslenie a zistil, že ja žiadnym výtvarníkom
nebudem. Preto som sa neskôr, aby som si vykompenzoval nedostatok
vlastného výtvarného prejavu venoval výtvarnej kritike a publicistike.
Krátko po skončení vojny, keď náš školský rok trval len dva mesiace,
vypomáhal na gymnáziu aj emeritný profesor Ján Volko-Starohorský, veľký
propagátor prírodných krás a ochrany prírody. Spomínam si, že odmietal
nocovať v hoteli pri vstupe do Demänovskej jaskyne, lebo tvrdil, že
skala, pod ktorou hotel leží, sa musí každú chvíľu zrútiť. Dodnes sa to
nestalo a hotel stále stojí. Ďalším veľkým priaznivcom slovenskej
prírody bol profesor Oldrich Nuska. Nemožno však vymenovať všetkých,
ktorí nás profilovali a pripravovali pre život v dospelosti.
Ale
aspoň zopár ďalších mien... Profesorom slovenčiny nám bol básnik Július
Lenko a učila nás aj jeho manželka Marta Lenková. Nezabudnuteľnou
profesorkou, ktorej vďačím za svoju znalosť francúzštiny, bola Kvetuša
Ilavská, ktorá sa neskôr vydala za Františka Dibarboru. S ňou sme
prežívali február 1948. Vtedy nastupujúca komunistická moc vyzvala
školy, aby hodinu štrajkovali. Nám to pripadlo na hodinu francúzštiny.
Trieda sa s radosťou pripravovala na štrajk, ja som však povedal pani
profesorke, že štrajkovať nebudem. Ona hovorí, máš pravdu, my sa teda
poďme učiť. A tak som si sadol do prvej lavice a preberali sme nové
francúzske slovíčka, kým sa spolužiaci veselo zabávali, radujúc sa, že
im kvôli Gottwaldovi odpadla hodina francúzštiny...
Počas
gymnaziálnych štúdií som pravidelne prispieval do krajského denníka
Cieľ, vydávaného v Žiline, najmä na športové témy, keďže som bol
neformálnym tlačovým tajomníkom športového klubu Sokol Partizán Mikuláš.
Preto ma namiesto mena volávali aj „jnk“, čo bola moja novinárska
skratka. No a kedysi v kvinte som začal vydávať aj vlastný časopis,
ktorý som rozmnožoval kopirákmi na už spomínanom legendárnom písacom
Mercedese. Zostavoval som aj textovo-obrazové nástenky, ktoré visievali
na stene našej triedy. No a riaditeľ Klimáček ma prizval k spolupráci na
školskom rádiu. Takže každý deň som prichádzal do školy oveľa skôr ako
spolužiaci a namiesto do triedy zamieril som do riaditeľne, kde som
zapol rádio a vysielal informácie, výzvy či iné texty spolužiakom,
prichádzajúcim do tried. A slová sme kombinovali hudbou z gramofónu,
zapojeného na školský rozhlas. Ale na gymnáziu, ktoré predtým nieslo
Hodžovo meno, boli nielen známi a obľúbení profesori, ale aj viacerí
spolužiaci či študenti vyšších ročníkov sa zapísali do našich spomienok i
do verejného života.
Môj
spolužiak Laco Kurpas bol známym hokejovým brankárom Bratislavy, Jaro
Starší športovým pedagógom a jeho brat Ján známym hokejistom, o triedu
vyššie študoval neskorší ponovembrový minister školstva Ladislav Kováč i
literárny vedec Vladimír Petrík a neskorší významný ekonóm a politik
Hvezdoň Kočtúch. Ale aj Július Slosiar, významný vedec a univerzitný
profesor, ktorý pôsobil a dodnes žije vo Švajčiarsku. A, prirodzene, na
jednom z prvých miest absolventov mikulášskeho gymnázia, ktorí sa
zapísali do slovenských dejín, je básnik Milan Rúfus.
Mikulášske
gymnázium patrilo k renomovaným stredným školám a v mnohom sa stalo
synonymom kvalitnej výučby, takže sme my, jeho absolventi, mali právom
byť na čo hrdí... Ako stredoškolák som sa zaujímal aj o medzinárodný
jazyk esperanto a o šport. Chodievali sme do telocvične hrávať volejbal i
basketbal, aktívne som hral tenis a fandil som mikulášskym futbalistom a
hokejistom.
P.
JANÍK: Už v roku 1954 si bol tlačovým referentom Zväzu slovenských
spisovateľov, ešte ako študent posledného ročníka Filozofickej fakulty i
redaktorom týždenníka Život (1955 – 60). Neskôr redaktorom Kultúrneho
života (1961 – 63), mesačníka MY (1964 – 66) v Prahe, zástupcom
šéfredaktora agentúry Tatrapress a šéfredaktorom jej časopisu Slovak
News (1967 -70) i šéfredaktorom prvého slovenského encyklopedického
časopisu, pre ktorý si vypracoval koncepciu a ktorý vychádzal pod názvom
Pyramída (1969 – 70). Ako s odstupom času hodnotíš spoločenský a
umelecký vývoj druhej polovice 50. rokov a nasledujúce legendárne
desaťročie, ktorého nádeje ukončila vojenská invázia v auguste 1968?
M.
JANEK: Päťdesiate roky sú akoby prípravou na nasledujúcu
optimistickejšiu dekádu nášho života. Keď som ešte počas štúdia pracoval
na Zväze slovenských spisovateľov pod vedením bývalého clementisovského
diplomata Vladimíra Olerínyho, u ktorého som na fakulte absolvoval
lektorát zo španielskeho jazyka, už sa črtali signály lepších čias. S
českými spisovateľmi, z ktorých sa neskôr viacerí stali disidentmi, sme
udržiavali veľmi priateľské vzťahy. Bol som poverený napríklad
organizovať spoločný zájazd českých a našich spisovateľov po Slovensku a
recipročne zase zabezpečovať účasť členov zväzu na zájazde po Morave a
Čechách, ktorý organizovala Praha. Nachádzali sme spoločnú reč. Na zväze
spisovateľov som mal možnosť sa zoznámiť s mnohými poprednými
spisovateľmi, dnes by sme povedali legendami medzivojnovej a povojnovej
literatúry (František Hečko, Ľudo Ondrejov, Andrej Plávka, Ferdinand
Gabaj, Ján Kostra, Ján Hrušovský, Alexander Matuška, všetci slovenskí
nadrealisti, Hana Gregorová, manželka Jozefa Gregora Tajovského a mnohí
ďalší). Bola to prvotriedna neformálna škola slovenskej literatúry a
zostali na ňu trvalé spomienky.
Šesťdesiate roky tento progresívny prúd ešte zvýraznili. Zo
spisovateľského zväzu prišiel za šéfredaktora Kultúrneho života Ctibor
Štítnický, vynikajúci organizátor i svojím uspôsobením vyslovene
demokrat. Podarilo sa mu napríklad pozvať do redakcie svetovo uznávaného
Francúza Jeana-Paula Sartra a jeho manželku Simone de Beauvoire.
Inicioval aj výstavy výtvarníkov v priestoroch redakcie na Štúrovej
ulici a tu sa mi podarilo inštalovať súbor karikatúr vtedy len
začínajúceho Mariána Vaneka, ktorý si pozrel ďalší Francúz pri svojej
redakčnej návšteve, redaktor L´Humanité a vypýtal si fotokópie
vystavených kresieb. Tie potom vyšli v tomto populárnom francúzskom
denníku na celej strane a všetci výtvarníci závideli Mariánovi Vanekovi,
že sa už pri štarte dostal na stránky svetového denníka. Boli to krásne
časy...
P.
JANÍK: V nasledujúcej etape si bol redaktorom Výtvarného života (1971 –
75), Vydavateľstva Pallas (1971 – 79, keď sa zlúčilo s vydavateľstvom
Tatran) a bratislavským redaktorom mesačníka Slovensko (1979 – 91). Ako
si subjektívne a odborne prežíval spomínanú kapitolu?
M.
JANEK: Po roku 1968 nastúpila normalizácia. Často som musel meniť
zamestnávateľa vzhľadom na moju činnosť v roku 1968, najmä vzhľadom na
výzvu medzinárodnému Russelovmu tribunálu, aby odsúdil vstup vojsk do
Československa ako zločin proti ľudskosti. Výzva, ako mi potvrdili
vtedajší politici, mala veľký medzinárodný ohlas a ja som bol zapísaný v
príslušných kartotékach ako persona non grata.
Iba zriedkavo som mohol publikovať pod vlastným menom, používal som
rozličné pseudonymy i mená príbuzných. Napríklad vo Výtvarnom živote som
nesmel byť uvedený v tiráži. Napätie sa čiastočne zmiernilo a po mojom
nástupe do redakcie mesačníka Slovensko ako jeho bratislavský redaktor
(vychádzal totiž v Martine) som už publikoval pod vlastným menom s
niektorými výnimkami. Príslušné orgány nás však sledovali veľmi
intenzívne, veď sme informovali zahraničných Slovákov o dianí u nás.
Spomínam si, ako som dosť často sedával v pracovni vtedajšieho predsedu
Matice (ktorá Slovensko vydávala) „baťka“ Vladimíra Mináča (odúčal sa
fajčiť, a preto konzumoval denne nepredstaviteľné množstvo „piluliek“
Tic tac) a s plukovníkom tajnej služby, meno mi už vypadlo z pamäti,
ktorý nás mal na starosti, riešili sme „otvorené otázky“ a farebnými
ceruzkami v korektúrach vyznačovali, čo musí zmiznúť, alebo čo treba
opraviť.
P.
JANÍK: Publicisticky a kriticky si reflektoval literatúru,
výtvarníctvo, architektúru, film i televíziu. Ktorá sféra je tvojmu
srdcu i naturelu najbližšia?
M. JANEK: Áno, venoval som sa umeleckej kritike v širšom zábere. Dokonca
som bol dokonca tajomníkom filmovej zložky Zväzu slovenských
dramatických umelcov. Rozhlasu som sa venoval viac autorsky ako
kriticky. Po auguste 1968 ma vylúčili zo Zväzu slovenských novinárov i z
umeleckých zväzov a mohol som pôsobiť len ako „evidovaný“ v príslušnom
fonde. Chvalabohu, po novembri sa všetko zmenilo.
Môjmu srdcu je najbližšia publicistika. Od reportáží, ktoré som písaval
už na strednej škole, cez eseje, glosy, fejtóny, komentáre,
kultúrnopolitické, kulturologické a politicko-spoločenské analýzy až po
rozhovory, ktorým sa už roky venujem dosť systematicky. Mojou
žurnalistickou ašpiráciou je preniknúť pod povrch vecí a udalostí a
snažiť sa ich pochopiť v kontexte a súvislostiach s celkovým dianím. Nie
vždy sa to človeku pri všetkej snahe podarí.
P.
JANÍK: Začiatkom 90. rokov si sa venoval politickej i diplomatickej
činnosti. Ako vyzerá tvoja súkromná bilancia plusov a mínusov
nasledujúceho vývoja?
M.
JANEK: November znamenal pre mňa možnosť prístupu k osvedčeným hodnotám
i úsilie aktívne sa na ich presadzovaní podieľať. Ešte koncom roka 1989
som založil Liberálnodemokratickú stranu na Slovensku (LDSS) ako
partnera českej strany, ktorá začínala pod názvom Demokratická
iniciatíva a s ktorej funkcionármi som sa operatívne dostal do kontaktu.
Nedlho nato som sa stal prvým podpredsedom novej demokratickej strešnej
organizácie, ktorá nahradila predchádzajúci Národný front, a tou bolo
Združenie politických strán, hnutí a združení v tých pohnutých časoch,
na čele ktorého stál Anton Ťažký, za normalizácie odsunutý z politiky,
ktorý mi v rodinnom dome postavil dodnes fungujúci krb. Nedlho nato však
odišiel z radu živých. Bol som aj členom ústrednej volebnej komisie pre
komunálne voľby. Na novinárskom zjazde po novembri, konanom v budove
petržalského Technopolu, keď nám už predtým na akcii v modranskom Domove
novinárov vrátili členstvo vo Zväze slovenských novinárov, vznikol
Syndikát slovenských novinárov, a mňa zvolili za člena jeho
predstavenstva.
Ako predseda LDSS som sa zúčastnil na početných podujatiach Liberálnej
internacionály, ktorej sme sa stali členmi, a tam som stretol množstvo
významných európskych politikov, s ktorými - napríklad s bývalým
španielskym premiérom Adolfom Suarezom - sme nadviazali aj neformálne,
priateľské kontakty. Zažil som však aj isté sklamania z neochoty
demokratických predstaviteľov výraznejšie nám pomáhať pri budovaní novej
demokratickej spoločnosti, i niekoľko prekvapení z kontaktu s
„klasickými demokraciami“. Napríklad na besede na pôde nemeckého
veľvyslanectva v Prahe, na mieste, kde sa pár týždňov predtým
zhromažďovali východní Nemci na svojej ceste za slobodou do
demokratickej časti Nemecka, som sa opýtal, ako je možné, že u nich
poslanec parlamentu môže byť aj ministrom, keď to klasické
montesquieuovské trojdelenie moci nepripúšťa, dostal som odpoveď, že
keby to zrušili, kto by chcel byť u nich poslancom. Dosť ma to šokovalo.
Ale
ešte viac som bol sklamaný či až nahnevaný, keď som sa vracal z
kongresu Liberálnej internacionály v strednom Francúzsku do Paríža
vlakom CGT - oným ultrarýchlym výdobytkom železničnej dopravy, prisadol
si v jedálenskom vozni oproti mne o hodne starší účastník kongresu z
Nemecka. Vysvitlo, že ide o bývalého vysokého armádneho dôstojníka,
ktorý sa teraz venuje politike. Slovo dalo slovo a on mi „optimisticky“
predpovedal, že nám potrvá až niekoľko desaťročí, kým vybudujeme u nás
namiesto diktatúry demokraciu. Dosť ma to rozčúlilo, keď som si
uvedomil, že môj spolubesedník predsa musel začať svoju kariéru v
hitlerovskom vojsku... Rovnako ma nepríjemne prekvapilo, keď som si v
Zürichu chcel vymeniť doláre za švajčiarske franky a požiadal som o to
po francúzsky úradníčku za okienkom. Odpovedala mi po nemecky:
„Francúzsky si hovorte v Ženeve, tu komunikujeme po nemecky“. Tak reku
takto vyzerá v praxi legendárna švajčiarska demokracia?
O
niekoľko rokov mi doma istý bývalý politik hovoril, ako po novembri
požiadali anglických partnerov, aby nám pomohli na ceste k demokracii
svojimi skúsenosťami, a dostal odpoveď, veď vy si už nejako poradíte
sami. Nuž aj takáto bola podoba rodiacej sa demokracie po novembri 1989.
V rokoch 1992 a 1993 som si vyskúšal aj ako chutí diplomatický
chlebíček. Ako dezignovaný veľvyslanec bol som poverený konštituovať
naše veľvyslanectvo vo Varšave. K Poľsku som mal dlhoročný blízky vzťah,
sledoval som jeho cestu k demokracii, čítal poľské noviny a niečo som
aj preložil. Boli to zaujímavé, i keď dramatické časy. Na slávnostnej
silvestrovskej večeri 31. decembra 1992 známy poľský disident a
zakladateľ denníka Gazeta Wyborcza prišiel za mnou a položil mi otázku:
„Čo ste nám to urobili?“ Nechápal som, ako môže takto hodnotiť
rozdelenie susednej krajiny legálnym a demokratickým spôsobom. Takže
vyskúšal som si politiku aj v diplomatickej praxi.
P.
JANÍK: Pojmy ako globalizácia a medzinárodná integrácia sa už dávnejšie
preniesli z polohy vzdialených vízií, abstraktných konštrukcií či
univerzálnej rétoriky priamo do stredu života na všetkých úrovniach
kolektívnej aj individuálnej existencie. Nachádzame sa vo svete, ktorý
sa skutočne čoraz väčšmi spája rozmanitými a mnohorakými vzájomnými
komunikačnými, hospodárskymi, ekologickými i duchovnými vzťahmi Aké
pozitíva či problémy podľa tvojho názoru prinášajú aktuálne vývinové
trendy?
M. JANEK: Svet bez spolupráce jednotlivcov, národov a štátov by bol
odsúdený na zánik. To pochopili už politici po skončení prvej svetovej
vojny, vrátane našich vtedajších osobností spoločenského, politického a
kultúrneho života, keď sa začali klásť základy Spoločnosti národov.
Môžeme byť hrdí, že pri tom sa aktívne zúčastňoval náš politik Štefan
Osuský. Ešte výraznejšie to však pochopili vodcovia štátov po skončení
druhej svetovej vojny a porážke nacistického Nemecka. Svojím rozhodnutím
založiť OSN a ďalšie medzinárodné organizácie, ktorých cieľom je
zabezpečiť svetový mier a riešiť vhodným spôsobom vzniknuté konflikty
tak, aby nedochádzalo k stratám na životoch. Či sa to však darí, je
veľkým otáznikom.
Toto
úsilie je živé a aktuálne aj dnes. OSN i Európska únia sú symbolom
snahy nachádzať spoločné mierové a konštruktívne úsilia a vytvárať tak
nový svet bez vojny, násilia, agresie, intolerancie. Nie som si však
istý, či sa to v krátkom čase podarí dosiahnuť - konflikty v
jednotlivých regiónoch našej planéty, autoritárske snahy získať čo
najviac moci, územia, prírodných zdrojov a iných entít to dokazujú.
Preto je povinnosťou každého zodpovedného politika, ale aj radového
občana presadzovať v konkrétnom živote myšlienky tolerancie,
porozumenia, spolupráce, súdržnosti, aby sme energiu i úsilie vkladali
do konštruktívnych - socialistickou terminológiou povedané -
budovateľských aktov, a nie do prejavov intolerancie, násilia a
agresivity. Myslím si, že výchova, vzdelávanie, šírenie pozitívnych
hodnôt prostredníctvom dostupných komunikačných kanálov a
kultúrno-vzdelávacích procesov je tou správnou cestou. Obávam sa však,
že to nepochopia a neakceptujú tí, ktorých vnútornou hybnou silou nie je
konštrukcia, ale deštrukcia, či už žijú medzi nami alebo vo
vzdialenejších či menej vzdialených kútoch našej zemegule. Časť
populácie našej planéty zrejme naďalej bude považovať surovosť za svoj
celoživotný program.
Neviem poskytnúť účinný recept na riešenie tohto problému, veď si s ním
nevedia poradiť ani tie najvýznamnejšie osobnosti tejto planéty. Každý
extrém je škodlivý a nebezpečenstvo vyvolávajú všetci nositelia jedinej
pravdy. Svet je viacrozmerný a multifunkčný, musia v ňom nájsť miesto
väčšiny i menšiny, ľudia rozličných pletí i názorov, aby spoločne
vytvárali lepšiu budúcnosť nás všetkých. Uvedomujem si, že tieto slová
znejú ako fráza, ale skutočne treba za nimi hľadať jediné riešenie
problémov nášho mnohorozmerného sveta.
P.
JANÍK: Neraz sa zdôrazňuje, že svetovú ekonomickú krízu spôsobila
postupná či náhla strata mravných noriem, vnútornej korekcie konania,
teda poruchy v rovine správania sa jednotlivcov i ustanovizní -
jednoducho opúšťanie časom a skúsenosťami ľudstva overených hodnôt.
Môžeš priblížiť svoj pohľad na načrtnuté okolnosti a objasniť vlastnú
predstavu naznačujúcu východiská z doterajšej situácie - či už v
bezprostrednom okolí, prípadne v národných i medzinárodných
súradniciach?
M.
JANEK: Táto otázka je veľmi náročná a skôr by sa hodila pre nositeľov
Nobelovej ceny za ekonomiku. Svetové hospodárstvo sa riadi istými
zákonitosťami, vyplývajúcimi z bohatstva jednotlivých krajín, ale aj
skupín obyvateľstva. Tie však majú často problém vysvetliť aj
naslovovzatí odborníci. Jedno je však isté - ani politika, ani
ekonomika, ak majú priniesť pozitívne výsledky, sa nemôžu zaobísť bez
morálky, bez mravných noriem. Ak by sa to aj stalo a nastal by
ekonomický rast bez uznávania nemateriálnych hodnôt, nebude plnohodnotný
a neprinesie komplexné uspokojenie obyvateľom planéty. Tí nepotrebujú
len hmotné statky, ale aj slová pravdy, lásky a porozumenia, ktoré môžu
nájsť v odkazoch najlepších mysliteľov sveta, vrátane našich, na ktorých
môžeme byť dnes i zajtra právom hrdí.
You have no rights to post comments