- Podrobnosti
-
Uverejnené 1. 09. 2013
Katarína Hlaváčová – prvá kulpínska maliarka
„Priniesla si meno“ - tak ako sa hovorieva, tak sa to aj stalo v prípade Kataríny Ďugovej, narodenej v deň po sv. Kataríne pred sto rokmi v Kulpíne. Na tzv. Tretej ulici, čiže na Pažiti alebo po srbsky: Ledine, plač novonarodeného dievčatka sa ozval 26. novembra 1913. Dcéra Štefana Ďugu a jeho manželky Anny sa narodila v neblahých rokoch pred I. svetovou vojnou. Keď vojna prehrmela, malá žiačka začala chodiť do školy u učiteľa Štefana Kvasu, ktorý v Kulpíne učiteľoval v období rokov 1890 – 1925.
Potom už zanikli cirkevné školy, vlastne boli iba poštátnené a
vyrastajúce dievčatko pokračovalo v školení u Emila Klobušického. Okrem
toho, že bol učiteľom, Klobušický (ktorého dve jubileá si tiež
pripomíname v tomto roku: 105 rokov od narodenia a 30 rokov od úmrtia)
bol i neúnavným organizátorom kultúrnych podujatí nielen v Kulpíne lež
aj v širších dolnozemských rozmeroch a do dejín sa zapísal aj ako jeden z
prvých slovenských filmárov. Tento osvetovo-kultúrny nadšenec, aj
svojich žiakov podporoval v umeleckých prejavoch a nie div, že sa aj
dievčatá, posmeľované učiteľom, „opovážili“, čiže rozhodli robiť aj
niečo iné, okrem bežných domácich a poľných prác. Katarínu Ďugovú v tom a
takom jej vlastnom usmerňovaní, zabrzdila najprv choroba a operácia a
neskôr aj láska.
Že
vraj, keď jedného dňa na takzvanom Malom kanáli pri močidlách súca
dievčina Katka z Pažite prala plátno, životný osud zaintervenoval,
presmeroval ju a zaviedol do iného prostredia. Zoznámila sa totiž s jej
prvou láskou, erdevíckym mladíkom Vladom Drozdom, ktorý ju odviedol do
Erdevíka. Tam však dlho nezotrvala, po roku sa vrátila do Kulpína, kde
sa po čase zoznámila s Jurajom Hlaváčom zo Selenče. Bol však ženatý a
mal dve dcéry. Katarína ich po sobáši s Jurajom adoptovala, prijala za
svoje, vychovala ich a povydávala.
Ešte bola pomerne mladá, keď manželove dcéry vyprevadili z domu.
Manželia sa už potom sami trápili s obrábaním 4 jutár zeme, ktorú im
udelili po II. svetovej vojne. Bývali v domčeku na rohu ulíc Radnička a
Triglavská. Na živobytie si privyrábali i chovom domácich zvierat a
hydiny. Neľahký povojnový život si koľko-toľko skrášlili a spestrili
vysádzaním množstva kvetín a úpravou záhradky. V zimnom období si
umelecky nadaná Katarína, privyrábala, tkaním handroviek (rohožky),
vyšívaním, pletením...Tvorivá myseľ a šikovná ruka dokázali vytvoriť
vzácne krásne kumšty. Ba aj takmer zázraky. Zdravotné komplikácie a
operácia z mladi zanechali totiž stopu a keďže nemohla mať vlastné deti,
tú duševnú prázdnotu si vyplnila v imaginárnej sfére: deti si
vymodelovala. Zo sadry urobila chlapca a dievčatko v prírodnej
veľkosti, vyfarbila ich a uložila pod jedľu v prednom dvore. Tak na ne
vždy mohla dávať pozor a nemohli jej zmiznúť z očí. Boli to vskutku prvé
jej sochárske diela. Na tú dobu a za takých podmienok, sochy boli
zrejme vydarené. Svedčili o tom zvedavé pohľady Kulpínčanov, ktorí sa
prichádzali pozrieť na nádhernú záhradku, v ktorej sa hral utešený
sadrový párik detí.
V
období, kým ešte Zuzka Medveďová žila a pracovala v Báčskom Petrovci (v
auguste roku 1942 sa odsťahovala z Petrovca do Bratislavy), Katarína
Hlaváčová ju rada navštevovala a pod vplyvom tejto našej známej, vtedy
už vyštudovanej akademickej maliarky, začala aj maľovať. Kúpila si
tempery a prvý svoj obraz namaľovala na lesonite. Bola to vskutku
svojrázna variácia na olejomaľbu Zuzky Medveďovej: Pohľad pred dom.
Prvý obraz na papieri (38 x 31 cm) Katarína Hlaváčová namaľovala
pravdepodobne z jari v roku 1957 vo veku 44 rokov. Už vtedy začala
experimentovať aj s výrobou farieb a základnú farbu si zhotovovala z
vápna a vaječných bielkov. Jej druhý obraz na papieri bol už olejomaľba,
na ktorej zobrazila Zuzku Medveďovú pri kyprení pôdy v záhradke. Bolo
to v roku 1957/58. Vtedy sa už v Kovačici pomaly rozbehávali insitní
maliari, ktorí boli založili aj svoje združenie 15. mája 1955.
Postupne
sa teda oboznamovala s prácou známych kovačických insitných maliarov:
Jonáša, Chalupovej, Veňarského, Bíreša, Sokola...a pod ich vplyvom
namaľovala pár insitných obrazov. Avšak, nenašla v tom seba, inklinovala
viac k realizmu. Tak ako ona sama videla a vnímala svet, prírodu, javy a
ľudí, tak sa snažila všetko aj zobraziť. Zuzka Medveďová zrejme v nej
zanechala výraznejšiu stopu. Nepoznala však pravidlá geometrie, základy
horizontu, perspektívy, symetrie... Kreslila intuitívne, tak ako jej
našepkával jej vnútorný hlas. Pravdepodobne priamo na obraz, bez
vypracovania skíc či kresieb.
V Kulpíne, v Obecnom dome mala aj samostatnú výstavu. Bolo to v
šesťdesiatych rokoch a zmieňujúc sa o jej tvorbe významný slovenský
skladateľ a muzikológ Martin Kmeť (19. 02.1926 Bajša - 6. 04. 2011 Nový
Sad), ktorý ako učiteľ základnej školy pôsobil okrem iného aj v Kulpíne,
na výstave poznamenal, že prerezané jablko na obraze Kataríny
Hlaváčovej je pravidelne symetrické. Maliarka sa vtedy priznala, že
vlastne ani nevie čo je symetria. Intuitívne síce chápala symetriu,
avšak nie aj fyzické zákony a gravitáciu. Na úkor zobrazenia symetrie,
úmyselne, či nevedomky, zanedbala skutočnosť, že polovička jablka nebude
bez opory stáť, lež sa prevalí...Keďže však prírodné a umelecké vedy a
zákony najčastejšie nejdú ruka v ruke, nebudeme o tom ani my hovoriť.
Katarína Hlaváčová akoby vôbec nezapadala do doby a dedinského
prostredia. Podobne ako to bol prípad u Zuzky Medveďovej, aj ona
zápasila s rodinou, prostredím, zvykmi, tradíciou.. Na dôvažok, ťažká
ekonomická situácia strpčovala aj ten jej životný príbeh. Nenachádzala
porozumenie ani u manžela, ktorý jej zazlieval, že peniaze míňa na
nepotrebné veci. Nedala sa však odradiť. Umelecký duch a sila vôle sa
nemohli zahriaknuť. A vďaka práve tej jej úpornosti Kulpínčania si ju
môžu zaznačiť do dejín ako prvú ich spoluobčianku, ženu z tejto osady,
ktorá sa zaoberala maľovaním.
Katarína
Hlaváčová vždy bola a do konca života aj zostala – jednoduchá žena,
obyčajná sedliačka. Dedinské pejzáže, záhradka, kvety a sedliacky
ambient...v tom čerpala námety pre svoje diela. Do nich tiež prenášala
aj trpkosť svojho života, vylievala do nich všetky svoje žiale. A
podobne ako aj Zuzana Chalupová, aj ona si tiež vedela namaľovať „svoju
Katku“ a svojho imaginárneho syna.
Aj
keď sa s manželom nie vždy zhodovali v názoroch, ťažko znášala smrť
svojho životného druha. Po jeho smrti v roku 1985 sa jej život podstatne
zmenil. Samota ju tlačila čoraz silnejšie. Nevedela sa s tým vyrovnať
a začala sa utiekať do nejakého vlastného sveta. Uvažovala o
pominuteľnosti. Aj jej ruže na obrazoch utratili intenzívnu farbu a boli
už takmer šedo-vyblednuté. Taký je aj jej pravdepodobne posledný
signatovaný obraz z KH: Vyblednuté šípky na čiernom úzadí.
Potom už , od roku 1987, prestala maľovať a vlastný duševný pokoj začala hľadať v duchovnej sfére.
Blížila
sa osemdesiatka, v pokročilom veku ešte kým vládala, pacovala v záhrade
a na poli, avšak neuvedomujúc si svoj vek, malá nedbanlivosť a obyčajné
prechladnutie sa pre ňu stali osudovými. Ochorela, imunita ochabla a
tak ako jej ruže na poslednom obraze, aj ona začala blednúť. Keď v roku
1992 keď sa pomaly začínalo chýliť ku jeseni a lístie sa začínalo
sfarbovať do žlta – farby, ktorú na svojich obrazoch takmer ani
nepoužívala, v tom čase uhasínali aj farby Kataríny Hlaváčovej.
Zomrela 02. septembra roku 1992 a pochovaná je na kulpínskom cintoríne.
Michal Hasík a
Katarína Pucovská
You have no rights to post comments