- Podrobnosti
-
Uverejnené 26. 12. 2013
Zo starého Kalendára... rok 1930
Listuje Ján Kulík
Listujúc tento Kalendár, proste prekvapuje, že už v tej dobe, skorej dnešných technických vymožeností: TV, rozhlasu, www. atď. tí naši starootcovia, tam po Veľkej vojne (I. svetovej) boli hádam aj lepšie informovaní o dianiach vo svete, ako my dnes – ktorí pre strom nevidíme les, či pre les, nevieme sa pozerať na strom. Spomeniem len niekoľko článkov, ktoré ani dnes neutratili na aktualite. Neviem, ale vari aj tí vtedajší novinári boli buď lepšie podkovaní, neboli bojkovia... alebo selektorovia článkov pre Kalendár boli ostrejší od našich súčasných.
Pozrime sa, o čom písali v dávnom roku 1930.
„Vojna v Afganistáne.“
„Amannullah
kráľ Afganistánu, po vzore Kemala Pašu (Ataturk) zahájil svoju
vladársku činnosť rôznymi modernými reformami, ktoré už roku 1924 – 25
vyvolali vzbúru. Zaostalý ľud búri sa proti reformám, štvaný kňažstvom a
vedený pohlavármi, ktorí sa obávajú, že modernizáciou štátu prídu o
svoje postavenie. Terajšie povstanie vypuklo, keď Amanullah vrátil sa z
cesty po Europe, uzavrel viacej priateľských smlúv, bol hosťom
modernizátora Turecka, Kemala Pašu a začal ráznejšie reformy prevádzať.
Ku
týmto vzburám pridružil sa ešte i rodinný boj o trôn, na ktorý sa
Amannullah tak dostal, že jeho otec bol roku 1919. na podnet
Amannullovho brata, Nasrullan – Chána zavraždený. Trôn prislúchal
staršiemu bratovi Nasrullahovi, prípadne Inayettullahovi. Tento bol ale
otrávený a tak trônu sa zmocnil Amannullah.
Keď
Amannullah videl, že moderné reformy otriasajú mu trônom, v januári
1929. zpäť uviedol svätenie piatku miesto nedele, zaviedol radu vysokej
šľachty. To však nepomáhalo, zvlášť keď v druhej polovici januára
zavraždený bol vodca kráľovského vojska Khán Mirzaman, vo vojsku nastal
rozklad. Vtedy brat kráľa Hadibullah vtiahol do sídelného mesta. Boje
potom viedly sa striedave, až v máji 1929. utiekol Amannullah,
zanechajúc trôn, do Indie. Ztade s rodinou a sprievodom šiel do Francie.
Z Francie ale do Itálie, kde si chcel najsť neaké zamestnanie.
Hadibullah, ktorý sa stal vladárom, začal odstraňovať všetky novoty a
zakázal i nosenie europejského obleku. V októbri prišly hlasy, že
pozície Hadibullaha sú otrasené a mal prísť na trôn mladší brat
Amanullahov. V polovici okt. prehlásený bol za kráľa Nadir – Kán.
Afganistán
nachodí sa v Ázii. Na východe hraničí Indiou, na severe Ruskom a
Bucharou, na juhu Beludžistanom. Veľkosť štátu meria 558.000 kvadrátnych
kilometrov (naša država má 249.000 kvadr. km.) Počet obyvateľov je
odhadovaný na 6 – 10 milionov. Z týchto 4 miliony sú Afgánci, ktorí
hovoria svojím vlastným jazykom, zvaným puštu. Ostatní obyvatelia sú
Peršania, Mongoli a Uzbekovia. Afgánci sú jadrom štátu, vlastným jazykom
literárnym a úradným je perština. Nábožensky patria k islamu.
Hlavné
mesto Kabul má 150.000 obyvateľov. Leží 1760 m. nad hladinou morskou a
má vzhľad chudobnej mohamedánskej dediny. To nevyhovelo modernému
Amanullahovi a tak r. 1923. vedľa starého mesta dal postaviť cele nové
moderné, ktoré nazval dľa seba Dár Ul Amán.
Afganistán
bol od r. 1919. pod silným vlivom Anglie a angl. vláda platila emírovi
120.000 libier šterlingov ročne. V tom roku ale prišlo do vojny s
Anglíckom, ktorá sa skončila mierom 8. aug. 1919., ktorým uznatá bola
sloboda Afganistánu.“
Ako vidíme, za posledných skoro 100 rokov sa tu nič nezmenilo. Vojnu
strieda vždy nová vojna. Rozliční „pohlavári“ plemien neustále bojujú
medzi sebou, proti modernizácii krajiny... Sotva aj po tejto súčasnej
vojne bude tam nejaký trvalejší mier.
„Projekty tunelov popod more a púšť Saharu.“
„Tunel popod kanál La Manche (La Manš).
V januári 1929 začalo sa vážne vyjednávať medzi Anglickom a Francúzskom
cieľom vybudovania tunelu popod morskú užinu, zvanú La Manche, ktorá
delí Francúzsko od Anglicka. Stavba tohoto tunelu stála by 850 milionov
dinárov.“
„Tunel popod úžinu Gibraltár.
Človečenstvo v dnešnom spechu hľadí odstrániť suchozemskej premávke
všetky prekážky. Europa v juhozápadnom rohu oddelená od Afriky je len
úzkym morom, gibraltárskou úžinou. Popod túto úžinu projektujú tunel,
ktorý by mal spojiť Europu s Afrikou. Tu sa však predpokladajú väčšie
ťažkosti ako pri nádejnej stavbe tunelu pod kanál La Manche, lebo je tu
more o mnoho hlbšie. Bude sa musieť isť miestami až 810 – 390 m. pod
hladinu. Stavba by mala trvať 6 rokov a stála by asi pol miliardy
dinárov. Dĺžka tunelu by bola 53 km.“
„Železnica popod Saharu.
Tento fantastický plán skrsnul v hlave inž. Pavla Rennyho (Francúza) a
má spojiť popod zem, v dĺžke 2000 km severnú Afriku s južnou. Tunel by
mal byť robený z veľkých oceľových rúr pre dva páry koľajníc. Mimo toho
tunelom vedené by boly telefonické kábely, plynové a vodové rúry a
elektrické zariadenie. Železnica započínala by v meste Colomb-Becher v
Alžíre a končila by v Ulagadugu, vo východnej francúzskej Afrike.
Francúzi sú toho náhľadu, aby sa so stavbou tohoto tunelu započalo až po
vybudovaní tunelu popod kanál La Manche.“
Koncom
20. storočia ten tunel popod La Manche sa stal realitou, ale ďalšie
plány zatiaľ sa neuskutočnili a sotva kedy sa aj realizujú.
Po
„Veľkej vojne“ svet bol plný optimizmu a koloniálne mocnosti
(Francúzsko a V. Británia...) nie len aby udržali svoje imperiálne
„cárstvo“, ale sa (hlavne Fr.) spoliehalo aj na nehorázne vojnové
reparácie z Nemecka. Francúzi pevne držali Alžír. Mali tam svoju silnú a
aj početnú etnickú kolóniu a že v tom čase nejaké spoľahlivé a
rentabílne letecké spojenie ešte nejestvovalo, toto sa zdalo byť
najlepším riešením na upevnenie si moci v tomto kúte sveta. Bol tu však
„maličký“ háčik. V prvom rade technológia ešte nebola na úrovni, aby sa
ten projekt uskutočnil a Gibraltár bol a ešte vždy je v rukých V.
Británie.
V
napočitovaní všetkých tunelov,“ zabudlo“ sa na tunel popod Bospor a
Turci, ich sultán Abdul Medžid, ešte v 1860. roku sníval o spojení
Európy s Áziou, vlastne o spojení dvoch častí svojho Istambulu. Tento
sen sa mu uskutočnil. Pred nedávnom tunel bol zakončený a daný do
prevádzky.
„Konferencia v Haagu.
Dňa 6. aug. r. 1929 sišli sa v Haagu zahraniční ministri vo svetovej
vojne sa zúčatnivších štátov, aby bola vojna konečne už likvidovaná.
Versaillesskou smluvou – Nemecku bolo dosúdené platiť takú ohromnú sumu,
ktorú ono nebolo v stave platiť. Preto spojencami bol vypracovaný tzv.
DAWESOV plán, ale za jeden rok ukázalo sa, že i tento bol urobený bez
ohľadu na finančné schopnosti Nemecka. A preto sa sišli znovu min. roku
odborníci a delegáti spojeneckých štátov, a prijali nový plán. tzv.
YOUNGOV, na základe ktorého má Nemecko platiť svoje dlhy spojencom. O
Youngovom pláne bola dosiahnutá len predbežná dohoda, a preto svolaná
bola konferencia do Haagu, kde sa malo o osude Youngovho plánu
definitívne rozhodnúť.
Tu
však nastaly veľké, a skoro neprekonateľné ťažkosti. Anglická delegácia
na čele s min. financií Snowdenom postavila sa rozhodne proti podeleniu
reparácií podľa Youngovho plánu. Len po dlhých vyjednávaniach
dosiahnuté bolo dohody, podľa ktorej anglické požiadavky splnené boli na
80%.
Youngov
plán určuje, že Nemecko svoje dlhy spojencom za koľko rokov (50) má
splatiť, z toho koľko má platiť každý rok a koľko dostanú jednotlivé
štáty (Juhoslávia dostáva z celkovej sumy 5%).“
Tu si musíme vysvetliť, aspoň stručne, aká bola svetová hospodárska
situácia v tom čase. V prvom rade, svet sa našiel v hospodárskej
„depresii“ (krajšie povedané v kríze) a táto, hlavne v Nemecku priviedla
ku „hyperinflácii“, kým v jednotlivých krajinách zase ku „deflácii“. U
nás, po povojnovom optimizme, nastáva tiež krach. Pamätajú sa na to
rodiny naších sedliakov. Skrachoval odbit chmeľu. Vyberali sa chmelnice a
bankári brali ľuďom tie nastavané chmeľové magazíny (bol ich plný
Petrovec).
Časť
týchto magazínov (skladov) sa postupne zbúralo, časť sa adaptovala pre
iné ciele, no a časť zhltla „socialistická spoločnosť“.
Anglické a francúzske impérium sa poriadne otriaslo, Amerika sa zbavila
dlhov vôči Európe, prosperovala, kým neprišla „depresia“. Normálnemu
človekovy rozum zastával. Zle je, ale čo robiť, aby sa aj bez
radikálnejších zásahov do zmýšľania elity, niečo napravilo? Nepomáhalo
ani to, že Nemecku boli odňaté všetky kolónie a víťazi si ich rozdelili.
Nepomohol ani rozklad Rakúsko – Uhorska, vznik nových štátov. Nepomohol
ani americký New Deal plán a Nemecko sa proste topilo v hyperinflácii.
Srbsko
malo dostať „len“ 5% z reparácií, ale predsa najviacej zo všetkých.
Dostalo Chorvátsko, Slovínsko, BaH a hlavne Vojvodinu. Tu sa rabovalo.
Všetko celkom legálne. Cestou nadmiernych daní, cestou „uravnilovky
régií“, cestou dostavovania nových administrátorov, policajtov,
vojenských dôstojníkov, cestou kolonizácie svojho etnika do nových
oblastí („prekomponovaním“ etnickej štruktúry oblasti) atď.
Deckom
strašnej „Veľkej vojny“ bola „Októbrová“ revolúcia v Rusku. Nezadlho
prichádza ku svetovej hospodárskej „depresii“ (bočilo sa a aj dnes sa
bočí od termínu kríza). Táto zase otvorila cestu Hitlerovi a jeho
extrémnemu „nacionálnemu socializmu“. Tento sa ani na začiatku ani
Britom, ani Francúzom, ani Američanom, ani ... nezdal byť „extrémny“.
Prečo bola tá konferencia v Haagu?
Naší
novinári v tom čase názov tohto mesta písali Haag, avšak Holanďania
skorej použijú Gravenhage (grófsky les, lesík), kým súčasný medzinárodný
názov sa ustálil na podobe Hague.
Holandsko,
či neraz stretneme aj termín Nizozemsko, Niederland) svojho času bolo
pod správou Španielska, ale v čase náboženských vojen (katolicizmus vs.
protestanizmus – 16. st.) dochádza ku formovaniu tzv. „Zjednotených
provincií“, čiže Republiky Holandsko (1581.) mesto Hague sa stáva
„stoličným“ mestom.
Úradným
hlavným mestom Holandska je však Amsterdam, ale „de facto“ hlavným
mestom krajiny je Hague. Od 1830. roku tu zasadá parlament. Tu sú obe
snemovne vlády. Najvyšší súd krajiny. Úradná rezidencia kráľovskej
rodiny. Rezidencie zahraničných veľvyslanectiev... a tu je i sídlo
medzinárodného súdu, ktorý založila „Liga národov“ (predchodca OSN). V
1945. r. Hague sa znovu stáva sídlom Medzinárodného súdu.
Založenie,
či oformovanie tohto „Medzinárodného súdu“ v Hague môžeme považovať za
nejaký spontánny proces (v medzinárodnom práve), lebo predsa, Holandská
republika bola svojho času námornou veľmocou. Svoje kolónie mali ako na
juhu Afriky, tak aj v Ázii, v Južnej a Severnej Amerike (New Amsterdam =
New York), po Tichomorí (Indonézia) atď. (Ako prví, objavili Austráliu,
Tasmániu, Nový Zealand, ale pre nejaký obchod toto im nebolo
zaujímavé.)
Pri
evolúcii „Medzinárodného súdu“ musíme mať na mysli, že vlastne sa tu
„mierovo“ hľadali solúcie „medzinárodných konfliktov“ po otázke
koloniálnych „práv“. Hlavne v oblasti Tichomoria. Páni králi sa
chlpčili, ako krčmoví výtržníci (kavgadžije). Asi najviacej rozumu mal
ruský cár Nikolaj II. Cestou svojho ministra zahraničia, 29. augusta
1898. r. ruský Nikolaj II. navrhol oformovanie nejakej arbitrážnej
komisie na riešovanie medzinárodných otázok a rodí sa tzv. Prvá
konvencia v Hague na riešovanie konfliktov v Tichomorí, ako aj
medzinárodných konfliktov. Mnohí (myslím tu na vtedajšie koloniálne
impériá) s návrhom súhlasili a prvá konvencia sa zahájila dňa 29. júla 1899. na deň narodenín ruského cára. Pojednávalo sa, rokovalo sa:
1/ Mierové riešenia medzinárodných nedorozumení v oblasti Pacifiku;
2/ Dohoda o uctievaní právnych zásad a obyčají vo vojnových konfliktoch na suchu;
3/ Dohoda o námorných bojoch a uctievaní ženevskej dohody o ních zo dňa 22. aug. 1864;
4-1/ Deklarácia o zákaze hádzania projektilov a náloží z balónov, alebo využitím podobných metód;
4-2/ Deklarácia vzťahujúca sa na využívanie projektilov s bojovými plynmi;
4-3/
Deklarácia o zákaze využívania nábojov, ktoré po penetrovaní do tela
menili svoju podobu, ľahko sa v tele vojaka deformujú a urobia strašnú
ranu.
*Túto deklaráciu ratifikovali všetky krajiny, vyjmúc Spojených štátov,
že vo vzájomných vojnových konfliktoch nebudú používať takéto náboje.
Druhá konvencia a to na návrh amerického prezidenta T. Roosvelta
(1904), sa konala 1907. Príčinou posunutia bola Rusko – Japonská vojna.
V dňoch od 15. júna, do 18. októbra 1907. sa rokovalo hlavne o
námorných bitkách. Briti sa zakladali za určenie limítu lodných zbraní
na jednej vojnovej lodi, kým Nemcom sa toto ohraničenie nepozdávalo,
lebo tu videli snahu Británie podryť vzmáhanie sa ich námornej flotily,
no predsa táto konvencia nebola úplné fiasko. Prinieslo sa rozhodnutie o
vojnových reparáciach, pravidlách vedenia vojny, ako aj práva a
povinnosti neutrálnych krajín.
Planovaná tretia
konvencia sa neuskutočnila, lebo prišla I. sv. vojna. Musíme
podčiarknúť, že aj tieto spomínané dohody, ani dosiaľ nepodpísali všetky
krajiny. Uzávery prvej konvencie zatiaľ podpísalo 105 krajín, kým 115
krajín podpísalo buď prvú, alebo druhú a len niekoľko podpísalo obe.
Počas rokovaní v Hague, tzv. ženevská konvencia sa pridala ku hágšskej.
Podpísalo sa ju 17. júna 1925. r. a platnosť nadobudla 8. feb. 1928.
Obsahuje len jeden bod: úplný a permanentný zákaz chemických a
biologických zbraní. V 1972. r. a tzv. konvencia chemických zbraní
(1993.)tiež bola schválená.
Mnohí
hovoria, že zákon máme preto, aby sme ho mohli narúšať. Tak je to aj v
tomto prípade. Hlavne v I. sv. vojne chemické zbrane sa bežne používali.
Po II. sv. vojne sa súdilo najväčších nemeckých vojnových zločincov
(mnohých nepochytali, ku iným, v rivalite so ZSSR, západ bol zhovievavý
atď. atď.). Aj dnes, súd pre vojnové zločiny má plné ruky roboty. Súdi
sa hlavne zločincov z „malých“ krajín, ako Srbsko, Chorvátsko, Ruanda a
pod. Divné, i keď sudcovia tohto súdu sú aj zo Sp. štátov, vojnových
zločincov z tejto, ale aj ďaľších „silných“ krajín ešte nikto a nikdy
nesúdil. Oni proste povedali, že si v tom vedia poradiť aj sami a nikto
„vonkajší“ nebude súdiť ich občanom.
Nuž toto by bolo v najhrubších črtách, kedy, prečo... vznikla dohoda v Hague.
„Spojené Štáty Europské.
Francúzsky ministerský predseda Briad v júli min. roku navrhol, aby
svolaná bola konferencia. ktorá by sa vážne zaoberala s otázkou
sriadenia Spojených Štátov Europských. Je to idea zaiste veľkého významu
a bude sa môcť uskutočniť len postupne. Predbežne sám Briand má na
mysli uniu železníc, cla, sjednotenia produkcie a spotreby a jednotnú
menu. Ku svojmu plánu získal si mnoho štátnikov, čím zaistený je dobrý
vývin tejto ideje.“
Nuž tie Spojené Štáty Europy sa nám stávajú realitou. Ten starý termín
sa vymenilo novým, Európska Únia a v posledných desaťročiach ku nej
pristupujú aj krajiny, ktoré lepšie poznáme. Krajiny, ktoré sú nám
bližšie, ako napr. Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko,
Bulharsko, Slovínsko, Chorvátsko a na svoj rad čaká Srbsko, Bosna a
Hercegovina, Čierna Hora, Albánsko, Kosovo a aj Ukrajinou to poriadne
otriasa. Nádej prechováva aj Moldavsko, Gruzínsko atď. Nás vo
Vojvodine, v Srbsku najväčšmi sa dotkýna situácia v Srbsku a tá je
zložitá. Hlavne keď sa uváži, že táto krajina sa vlastnou vinou dostala
do občianskej vojny, kam sa následne zamiešala aj NATO. V Hague prebieha
medzinárodný súd nad jednotlivcami obvinenými z vojnových zločinov... a
na dovažok, práve teraz, nie len Európa, ale celý svet je už dlhšie v
kríze. Bankovej, hospodárskej, politickej atď. atď.
V
Srbsku máme proeurópske, ale aj antieurópske, či pro Rusko – ázijské
hnutia a všetci z nich hlásajú svoju pravdu. Nás bude zaujímať len jedna
pravda. Čo je to EU, kto a prečo dal túto ideu...
Ten
krátky článok z Kalendára hovorí nám len toľko, že idea EU nevznikla
nedávno, napr. po II. sv. vojne, ale ešte skorej. Po I. sv. vojne.
Prečo? Márne budete listovať rozličné knihy, encyklopédie... ale tam
sotva najdete samu podstatu.
Prvá
sv. vojna, okrem iného, priviedla aj ku rozkladu Rakúsko – Uhorska.
Nemecko utratilo všetky svoje kolónie, Britské, Francúzske atď. impérium
bolo hodne naštrbené a Amerika sa začla vzmáhať. Na ideu nejakých
Spojených Štátov Európy prišiel gróf Richard Nikolaus Eijiro von
Coudenhove - Kalergi (1894 – 1972). Jeho nástupcom na funkciu vodcu stal
sa Dr. Otto von Habsburg. Obaja boli Rakúšania. Otcom grófa Kalergi bol
R – U diplomata a matka mu bola Japonka. Či po meči, alebo praslici, má
impozantný rodokmeň. Po meči, rod do Rakúska prichádza z Flamánska, ale
korene mu siahajú do Benátok, do Konštantinopola... a po praslici, ku
triede samurajov.
„Veľká“
a aj strašná vojna zanechala následky. Európa bola zbúraná. Staré ríše
rozložené. Ttržiská ríš zanikli. Sociálne nepokoje otriasali Rakúskom,
Nemeckom... Sovietsky zväz a jeho poriadok, idea socializmu bola
prítomná všade, nuž Kalergiho „Pan – Európske“ hnutie sa stalo v kruhoch
bohatších, atraktívne. Na prvý kongres, ktorý sa konal vo Viedni, v
roku 1926. sa zišiel poriadny počet vtedajších intelektuálov, líderov
krajín, európskej elity a dokumenty spomínajú: A. Einstein, Thomas Mann,
Sigmund Freud, francúzsky Aristide Briand, počet bankárov (Max
Warburg...)... dospolu asi 2000 delegátov. T.G. Masaryk a E. Beneš s
ideou postupného výtvoru novej ríše neboli veľmi oduševnení. Veď ČSR sa
len nedávno zbavila R-U ríše, ale výhľad slobodného obchodu im bol
atraktívny. ČSR malo pomerne silný priemysel, ale tržisko bolo malé. B.
Mussolini s ideou zjednotenej Európy tiež nebol nejak oduševnený. Jeho
väčšmi lákala idea zaujatia si Abesínie, obnovenia si rímskej ríše... no
a Hitlerovi idea pacifizmu vôbec nezodpovedala.
Pravda,
pán Kalergi tiež v sebe skrýval aj ideu európskeho koloniálneho
panstva. Rozdelenia sveta na päť zón vplyvu, ako si EU na seba napojí
africké kolónie Francúzska. Pan-americká únia zahrnie Južnú a Severnú
Ameriku. Britská únia bude v hraniciach vtedajšej ich ríše. ZSSR dostane
správu nad tým, čo má, a Pan – ázijská únia, Čína a Japonsko budú mať
kontrolu nad väčšinou ostrovov v Pacifiku. Pre nové štáty, ktoré sa
vymanili z R-U, najlepšie sa mu pozdával plán Rumuna Aurela Popovici
(hovoria, že pôvodne bol Srb), ktorý vyšiel s ideou obnovenia R-U, ale
na federálnom princípe, kde by ako úradná „lingua franca“ fungovala
angličtina a v hraniciach jednotlivých federálnych jednotiek, môže sa
používať aj ich materčina.
Hneď
na prvý pohľad jasne vidieť, že „národné krajiny“ by mali postupne
odumrieť. Len nedávno získaná samostatnosť národov (hlavne v strednej
Európe) by sa mala najsť na smetisku... a to málo komu z nich
vyhovovalo.
Prišla
veľká hospodárska kríza. V Nemecku na moc prichádza Hitler a jeho idea
„národného socializmu“ nadobúda na popularite a to aj v okolitých
krajinách, ba aj v Británii a v Spojených štátoch. Pan-európska idea sa
stáva zastaralou, nehybnou... a tu je i začiatok novej vojny. Keď Hitler
anexoval Rakúsko, Kalergi beží do ČSR, na rodinný majetok v mestečku
Poběžovice (nem. Ronsperg), čo je trochu na severozápad od Domažlíc a
neďaleko hranice s Nemeckom. Ani tu dlho nezotrval, lebo apetít Hitlera
pohlcuje aj ČSR, nuž uteká do Francúzska, odtiaľ zase cez Švajčiarsko,
Portugálsko, až do USA. Tu pokračoval s propagovaním Pan-Európy, písal
listy na adresu W. Churchilla, F.D. Roosevelta atď. (*Ak ste už videli
film „Casablanca“, tak údajne je robený na podklade úteku Kalergiho –
cez Alžírsko – do USA.)
Po
vojne W. Churchill sa v prejave v roku 1946. postavil prajne vôči
„Pan-Európe“. Koncom 1946. a začiatkom 1947. r. Kalergi adresoval listy
na poslancov väčšiny európskych krajín, čo nachádza živnú pôdu a
dochádza ku formovaniu „European Parliamentary Union“ (EPU), ako i ku
prvému zasadaniu tohto EPU. Tu sa Kalergi zakladal za vytvorenie
spoločného európskeho trhu, pevnú spoločnú menu (čiže súčasný Euro)...
ale občas sa mu „vykĺzlo“, že na mysly má obnovenie Sv. rímskej ríše,
ríše Karola Veľkého.
*
Mapa súčasnej EU, ktorá svojou plochou už dávno predbehla ríšu Karola
Veľkého. Z bývalej Juhoslávie je tam už aj Slovisko a Chorvatsko. Zvyšok
„čaká v rade“. Označené sú sivou farbou, ako aj Švajčiarsko, Island,
ale aj Vatikán, San Marino, Andora, a sivej farby je aj kus Ruska
(Kaliningrad), Turecko, Ukrajina, Belorus, Moldavsko...
V 1955. r. navrhuje aj hymnu pre EU a to skladbu Beethovena „Ode to Joy“, čo sa po 16. rokoch aj prijalo.
Otcom
Richarda bol Heinrich von Coudenhove – Kalergi a aj tento hodne písal.
Hlavne antižidovské práce, v čom mu syn (Richard) pomáhal, takže v
mladosti aj on bol antižidovský naladený a tvrdí (pod otcovým vplyvom),
že v podstati tu ide o slepú náboženskú nenávisť, hlavne u Židov, ktorí
sa vzpierali grécko-rímskemu polytheizmu a to zase vyvolalo náboženskú
nenávisť u kresťanov, v islame... Postupne si však mení mienku a v diele
„Praktischer Idealismus“ píše: „Človek budúcnosti bude zmiešaninou
rozličných rás. Dnešné rasy a triedy postupne zaniknú, hlavne z príčiny
čoraz menšieho priestoru, času a predsudkov. Euroázijsko – negroidská
rasa budúcnosti bude podobná, ako to bolo v starom Egypte – rozličnosť
rasových skupín vystrieda rozličnosť jednotlivcov“. Píše tam ešte aj, že
namiesto vykynoženia Židov, potrebné ich je prijať, vzdelať ich,
adaptovať, lebo z nich vzniknú budúci líderi sveta...
Práve
toto jeho písanie dnešní nacisti najčastejšie citujú a ukazujú na fakt,
že keď je on „nečistokrvný“, miešanec, bastard... aj z európanov chce
narobiť „mongrelov“, bastardov. Proces sa vraj už rozbehol. Európa je
plná „ofarbených“ a títo, čím ďalej tým viacej budú dochádzať, miešať sa
s európanmi a rasovo „degenerujú“ všetky európske národy, takže Európa
bude mať len svoju elitu, hlavne Židov a zvyšok, masy, budú degenerici,
biedári, poslušní otroci veľkého kapitálu... Takých neonacistov majú,
ako Nemci, tak aj Taliani, Briti, Američania..., proste všetci rad radom
a nechýbajú tam ani Rusi, Srbi, Slováci, Česi atď. Svet sa našiel v
hospodárskej kríze a keďže sa rokami sústavne podkopávali ľavicové
hnutia, vážky sa vyhli v prospech pravice, ktorá sa teraz stáva čoraz
dravšou a toto je zase vynikajúca pôda pre rozličné extrémne nacistické
hnutia.
Slovo demokracia znamená vláda ľudu,
čiže väčšiny, ale od svojho vzniku, tam v starom Grécku, každý si ju
naťahoval „na svoje kopyto“. Z vykopávok vidíme, že už vtedy sa pri
hlasovaní robili rozličné podfuky, falsifikovania volebných čriepkov,
kupovania hlasov a pod. Aby demokracia fungovala, musí sa chovať, ako
vážky. Raz sa to nahne v jednu, potom v druhú stranu a v spoločnosti je
relatívny sociálny pokoj, avšak akonáhle sa tie vážky silnejšie vysunú v
jednu stranu, prichádza sa ku diktatúre, vreniu v spoločnosti,
revolúcii, ku vojnám... Kde sa najčastejšie oháňa s termínom demokracia,
tam jej nieto. Kde v názve krajiny vidíte „Demokratická...“, buďte si
istý, že tam jej nieto. Tam je diktatúra jednej, alebo druhej strany,
pravice, alebo ľavice.
You have no rights to post comments
Komentárov
Stáročiami sa nič nemení, len mi troška živí trošku rýchlejšie starneme...
Nám je to pomaly už jedno,
len čo nám vlastné deti povedia - včera, dnes ráno a zajtra odpoludnia...?????????????!!!!
Efitafy už ani národy nepotrebujú...