- Podrobnosti
-
Uverejnené 5. 02. 2014
Ňaňa Mara
Na zasmiatie a dobré čítanie, ale aj hlbšie pochopenie našej nátury a nášho tunajšieho spôsobu života, preberáme a zdieľame úsmevnú poviedočku našej Facebook kamarátky Anny Zlochovej z Kovačice. Rozprávku, ale aj tú usilovnosť a jednoduchosť našich Sloveniek, v úplnosti môžeme pochopiť len my tunajší „srbskí Dolnozemci“. Práve takou jednoduchou ženou bola aj svetoznáma kovačická insitná maliarka Zuzana Chalupová, ktorá by v dnešný deň oslávila svoje 89. narodeniny. Mama Zuzana, jednoduchá žena, ktorá zakončila iba 5 tried základnej školy, na svojich obrazoch vedela zobraziť celý svet, v ktorom však nikdy nechýbala „jej malá Katka“, ktorú nikdy nemohla mať, ale aj naša kovačická sedliačka, možno práve ňaňa Mara....
Ňaňa
Mara slúžili u pánov v Belehrade od svojich dvanástich rokov. Teraz
ich už sedem krížikov tlačí na chrbte, tvár zvráskavená, chrbát ohnutý,
kolená opuchnuté, kĺby boľavé od ťažkej roboty, ktorú ako vravia nijako
nechať nemôžu. Usilovne pracujú dodnes. Vždy len ako slúžka. Pravda,
nie je všetko tak ako bolo voľakedy, aj páni ku ktorým chodia upratovať
sú iní, no niečo sa predsa nezmenilo.
- Vieš, dieťa moje ako mi bolo dopoludnia tak mi bude aj
odpoludnia. – začali mi rozprávať ňaňa Mara, ktorá sa usadili vedľa mňa v
autobuse.... Gecele aj ďalej nosím, čo ako mi ten môj dovrával aby som
ich zhodila a srbský jazyk, ten som sa nikdy nenaučila. Spočiatku ma
nikto u pánov nerozumel, a ver ani ja ich. Prídem ja tak raz do
Belehradu celá smutná, ani sa mi robiť nechcelo lebo mi zomreli starký, a
moja panička vraví:
- Šta je Maro, šta se desilo?
- Juče smo pochovali dedu, zato som tako tužna.
- ???
Nepovedala nič, ani mi len sústrasť nevyjadrila, tak mi bolo ešte
smutnejšie. Potom som trochu robila, no blížil sa čas obedu a panička z
ničoho nič povedala, že: „ Idemo ručati“. Nijakovsky som nemohla
pochopiť prečo to odo mňa žiada, no ona platí, a ak mám ručať, tak čo
už, za peniaze budem aj ručať. Spočiatku som len tak pomaličky,
potichučky, neisto začala múkať ... mu, mú, múú , no vidím akosi sato
mojej gazdinej nepozdávalo, tak som začala trochu hlasnejšie, a
hlasnejšie...Nakoniec som ručala ako pravá krava až sa tak ozývalo. Bol
to podľa mňa dobrý výkon, no pochvalu som žiadnu nedostala a zas mi
bolo veľmi smutno. Potom sme jedli a nakoniec mi rozkázala:
- Hajde, Maro sad operi sudove!
Panebože,
prečo sudy? No, povedala som si, že všetky rozkazy budem vykonávať, čo
by sekery padali. Zišla som do pivnice, kde mal pán niekoľko sudov s
vínom, schytila som lavór, handru a začala umývať tie sudy, aj keď boli
celkom čistučké. Tie vyššie som nedočiahla, tak som si odišla pýtať
rebrík.
- Trebaju mi stepenice!
- ?
- Ne mogu bez njih da operem sudove.
- ???
Nejako
divne pozrela na mňa, no zase nič. Iba čušala. Tak dieťa moje, tak som
ti ja pochodila u tej sprostej paničky, nerozumela ma, ako keby som
rozprávala po španielsky. Čo môžeš, nie sú všetky rovnaké. Na hlavnú
železničnú stanicu mala som sa dostať mestským autobusom a tam stisk
nevídaný. Ledva som sa strepala dnu. Chcem sa pohnúť a nemôžem. Vzápätí
som skríkla:
- Majstore, stani, trči mi geceľa!, no ten ani len uchom nemykol
a tak som sa vozila so zastoknutou geceľou vo dverách až po železničnú
stanicu. Tam som konečne nasadla do môjho autobusu a zo zadného sediska
Zuza už kričí:
- Marka, držíš voľakomu?
- Ni.
- Čóó? Čo vravíííš?
- NI!!!
- Eéj, poď, poď sem, tu sa edom zodvihou.
- Nejdem! Neska sa mi nechce.
A tak som mlčala celou cestou, nie ako teraz, ibaže som ešte sprievodcovi musela odpovedať na hlúpu otázku.
Keď sa ma opýtal: „Kako je?“, namrzene som odvrkla
- Evo, nikako, malo izgledam kroz prozor.
Pamätám
si, že sa mi trošku uľavilo, keď som v rádiu začula moje obľúbené
pásmo Na modrej vlne. Prvá sa ohlásila moja suseda Kata. V ten deň sa
oslavovalo Michala a bola som šťastná, že si vypočujem aj naše slovenské
ľudové pesničky. Viem, že mala doma muža a syna Miška nuž som bola
zvedavá ako im zavinšuje. Lenže tá ťupa začala rozprávať po srbsky,
lebo si chcela vypočuť srbskú ľudovú pieseň a povedala:
- Evo ja ću da pričam po srpski da me ceo svet razume. Pozdravljam sve Miševe u ulici i mog muža a i mog dečka.
V
tej chvíli sa celý autobus začal smiať a ja som nechápala prečo. Veď
som tak smelo a pekne rozprávala, že som to ani nečakala. Len tá pieseň,
tá sa mi akosi nepáčila...a tak...
Tu
ňaňa Mara trochu zastonali, poochkali a zhlboka si vydýchli, lebo sme
práve docestovali do Belehradu. Zostalo času už len na jedinú ich
otázku:
- Majstore, a kad se povraćate? Ja bi s vama da se povratim.
- ???
AZ - Angie
You have no rights to post comments