- Podrobnosti
-
Uverejnené 7. 03. 2014
Vernisáž výstavy Zuzany Holúbekovej
Vernisáž sa konala za nevšedného záujmu návštevníkov galérie Vinného domu v Bojniciach. Preto taký úvod, lebo vernisáže sa nezúčastnili len „domáci“, ale prišli aj „cezpoľný“. Bol to najmä zástupca Matice slovenskej Vlastimil Uhlár, primátor mesta Tlmáč Július Bizoň, ktorý priviedol aj spevácku skupinu Pokus, zástupca starostu obce Rybník Stanislav Maďar, zástupca Strednej odbornej školy v Starej Turej pán Málek. V neposlednom rade to bol aj akademický maliar Daniel Bidelnica, ktorí tu s manželkou vystavovali v predchádzajúcom období. Vo svojom príhovore uviedol Zuzanu Holúbekovú, ale nezabudol pripomenúť pravdu o umení slovami – umenie je krásne v tom, že je nevyčerpateľné.
„Pre vás,
divákov, je to zas niečo nové – kukurica, slnečnica a hlavne kohút, to
sú motívy maliarky Zuzany Holúbekovej, ktorými ona symbolicky vyjadruje
pocity zo svojho života v Kovačici na Panónskej rovine. Sú to zobrazenia
nielen skutočného života, ale aj svojich snov a túžob, no hlavne lásky.
Lásky medzi ľuďmi, lásky k svojej domovine, teda k Slovensku. Láska je
vlastne ústredným motívom celej jej tvorby.“
Stanislav
Maďar pripomenul, že v Rybníku vystavovala Zuzka, ako ju familiárne
nazval, asi pred rokom a obdivuje ju, že tu má celkom novú kolekciu
obrazov. Autorke poželal veľa tvorivých úspechov, a aby sa jej obrazy
dostali do povedomia nielen v rodnej Kovačici, ale aj v ďalekom svete.
Július
Bizoň uviedol, že sa veľmi potešil Zuzkinmu pozvaniu, že sa zas po roku
uvidia a doniesol a odovzdal jej veľa úprimných pozdravov od občanov
Tlmáč.
Za Maticu slovenskú Vlastimil Uhlár odovzdal pozdrav predsedu Mariána
Tkáča, ale poďakoval aj za seba, že pani Holúbeková prišla do Bojníc,
ktoré sú jeho rodným mestom. Poďakoval celej dolnozemskej kultúrnej
obci, najmä vo Vojvodine, za vynikajúcu reprezentáciu slovenskej menšiny
po celom svete.
Majiteľ a moderátor večera Michal Lekýr DIVEK
Vystúpil aj zástupca strednej školy zo Starej Turej p. Málek a
pripomenul, že Z. Holúbeková vystavovala aj u nich, v Starej Turej, v
Dome kultúry Javorina. Pripomenul, že ju potešila informácia, že v škole
v tom čase študovalo okolo štyridsať žiakov z Vojvodiny, no prekvapilo,
že žiaden z Kovačice. Počas ich ďalšieho stretnutia v Kovačici urobili
nábor žiakov, a keď odchádzali na Slovensko, už si niesli niekoľko
prihlášok. V súčasnosti majú žiakov zo všetkých slovenských základných
škôl, okrem Jánošíku.
Ako
predposledná sa prihovorila Helena Ivaničová, etnologička z Univerzity
Mateja Bela v Banskej Bystrici, ktorá sa s Dolnou zemou, ale hlavne s
Kovačicou a rodinou Zuzany Holúbekovej, zoznámila počas návštevy so
skupinou študentov Univerzity tretieho veku. Vo svojom krátkom,
precítenom príhovore chcela osloviť mnohých Slovákov slovami –
„Odporučila by som každému Slovákovi, ktorý upadá do nejakej letargie,
či hanby, za to že je Slovák, aby navštívil Kovačicu. Toľko hrdosti a
srdečnosti k slovenskému národu som ja v živote nezažila. Toto bol môj
zážitok na celý život. Veľmi rada sa s ním budem deliť až do smrti.
Zasielam srdečné pozdravy všetkým Kovačičanom.“
Autorka Zuzana Holúbeková s dcérou Jelenou a časť speváckej skupiny z Tlmáč
Poslednou
bola samotná maliarka, ktorá vysvetlila vznik názvu výstavy –
Dolnozemský batôžtek. „Keď som mala svoju prvú výstavu v Bojniciach pred
štyrmi rokmi, tak sme si počas posedenia pri dobrom vínku pospomínali
na to, ako bolo „tým naším“ pred dvestopäťdesiat rokmi, keď zbalili
všetky svoje nádeje do batôžteka a šli na Dolnú zem. Na tú žírnu rovinu,
kde dnes žije 52 000 Slovákov, no pred desiatimi rokmi nás bolo 60
tisíc. Asimilácia „zhltla“ za ten krátky čas takmer celý Petrovec.
Môžeme len predpokladať, čo sa stane za takých tridsať rokov. My v
Kovačici máme trochu inú slovenčinu, takú, akou vyprávali naši rodičia,
no nebojte sa, že by sme sa nerozumeli. Tí, ktorí ste boli v Kovačici,
príďte znova, a tí čo ste neboli, príďte tiež. Zažijete tam veľa, ale
hlavne spoznáte náš každodenný život, náš jazyk a pohostinných ľudí.“
Zuzana Holúbeková pri rozdávaní informačného bulletínu o svojej tvorbe. Ten malý košík v jej rukách má sto rokov
Moderátorom a hostiteľom večera bol majiteľ Vínneho domu Michal Lekýr
DIVEK, ktorý nám na otázku, ako si vytvoril kontakty na kovačickú insitu
odpovedal – Asi okolo roku 1995 som sa zoznámil s Pavlom Čapom, ktorý
robil insitné umenie z Kovačice. Odvtedy je to naša srdcová záležitosť a
podporujeme týchto našich krajanov. Najmä tým, že im vytvárame
podmienky na to, aby mali kde vystavovať.
Maliarka Zuzana Holúbeková na otázku, ako sa ona dostala na Slovensko so
svojou tvorbou prezradila, že – mňa si „odchytili“ samotní Slováci.
Ateliér mám v Kovačici a návštevnosť v ňom je veľká. Sú medzi nimi aj
Slováci zo Slovenska. Postupne sa vytvorili možnosti recipročných
kultúrnych výmen, a preto je často slovenský folklór na návšteve vo
Vojvodine a náš, kovačický maliarsky prejav na Slovensku. Čo sa mňa
týka, tak všetky výstavy na Slovensku sa vytvorili z osobných kontaktov.
Mojim krédom je – Stretajme sa, aby sme sa nezabudli, a tak v zabudnutí
nezanikli.
Anna a Ján Sabovci z Prievidze
You have no rights to post comments