Dnes v Báčskom Petrovci, v 91. roku života zomrela Mária Škantíková, rodená Čániová, odborná učiteľka matematiky na petrovskom gymnáziu, vdova po evanjelickom farárovi Pavlovi Škantíkovi.
Mária Škantíková, vtedy Čániová (narodená 1924) na gymnáziu začala vyučovať onedlho po oslobodení v roku 1946. V tom čase na tejto škole existovalo iba osem tried. Boli to roky nadšenia plodiace nadšencov, čo svoju energiu, čas a prácu, seba celého dávali do služieb celku, úplne podriaďujúc svoj osobný záujem záujmom kolektívu. Osobne žijúc takmer na existenčnom minime úporne tlačili gymnázium dopredu. Boli to profesori priekopníci. V podmienkach kritického nedostatku odborných kádrov, profesori si priberali mnohé predmety a tak Mária Čániová prednášala matematiku, fyziku, chémiu ba aj slovenčinu. V roku 1957 dočasne opustila gymnázium. Dôvodom bol vydaj. V roku 1957 bol totiž Pavel Škantík zvolený za petrovského farára a v tom istom roku vstúpil do stavu manželského s Máriou Čániovou. Keďže v tom povojnovom období boli nanajvýš prísne pravidlá týkajúce sa náboženstva na škole, bolo priam neprípustné, aby manželka farára učila deti, mladá profesorka matematiky opúšťa gymnázium a plní si povinnosti vyplývajúce z úlohy farárovej manželky. Pracovať na škole nesmela, avšak keď sa situácia stala bezvýchodisková a deficit matematikov výrazný, roku 1961 na prosbu kolektívu sa na dva roky vrátila do práce. O sedem rokov neskôr situácia sa zopakovala a tak sa na gymnázium znova vrátila v roku 1970. Vtedy už neboli tak tvrdé obmedzenia v súvislosti s náboženskou orientáciou zamestnancov, takže v kolektíve zotrvala do výslužby v roku 1979. Posledné roky bola gymnaziálnou účtovníčkou. S manželom sa rozlúčila 1987 roku, po čom 28 rokov žila sama, keďže ich manželstvo zostalo bezdetné.
Pohreb bude zajtra 11. marca 2015 o 14,00 v dome smútku v Petrovci.
Česť jej pamiatke!
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)