Daniel Pixiades, slovenský, čiernohorský a chorvátsky emigrantský spisovateľ sa narodil 5. júla 1931 v Kysáči. V Kulpíne ako učiteľ pôsobil v období rokov 1952-1962. Koncom roku 1974 sa presťahoval do Kanady, kde dodnes žije. V ústrety spisovateľovým 85. narodeninám Spolok kulpínskych žien usporiada literárny večierok, ktorý bude 29. júna 2016 o 20,00 h v budove ZŠ Jana Amosa Komenského v Kulpíne. Na večierku bude čítané z Pixiadesovho bohatého literárneho opusu a niektoré jeho žiačky si zaspomínajú na školské časy. Návštevníci sa budú môcť viac dozvedieť o kulpínskom životnom úseku Daniela Pixiadesa z jeho memoárov, ktoré sa chystajú do tlače. Na ukážku ponúkame úryvok z vyšetrovacej väzby v Novom Sade v preklade Kataríny Pucovskej:
Daniel Pixiades (druhý zľava) na prvého mája pred kaštieľom v Kulpíne
„Práve v tej chvíli do vyšetrovacej izby voviedli Michala Kyseľu, učiteľa z Petrovca. Bol ako smrť bledý. Nereagoval, keď ma uvidel. Uvoľnil sa, zavrel oči a vtedy som začul vyšetrovateľa za svojim chrbtom ako hovorí:
-Toto hovno a nie človek je našim nepriateľom! Podívaj sa na neho! On spolupracuje s československým veľvyslanectvom. Si o tom vedel, však?
Vyšetrovateľ pristúpil Kyseľovi, schmatol ho za krk a z celej sily jeho hlavou uderil do steny! Počuť bolo tupý úder z ktorého sa mi krv v žilách zmrazila. Nikdy v živote som nezažil podobnú brutalitu. Krv vystrekla z nosa môjho príbuzného a ja som vtedy schmatol ruku vyšetrovateľa a odsotil ho poza stôl. Narovnal sa a zahundral:
-Môžem ťa zabiť! Si toho vedomý?
Rozhnevane som kričal:
-Rob čo chceš! Tento človek je nevinný! Poznám ho! Nezradil ani krajinu ani s nikým nespolupracoval! On je dobrý učiteľ a detský spisovateľ.
Michal sa chvel na celom tele a nič nehovoril.
-Ako sa opovažuješ tak sa správať voči skvelému človeku, ktorý nikdy nikoho ani len neurazil! - dodal som tichým hlasom.
-Všetci vy intelektuáli ste svine, ktoré treba vymazať z tejto spoločnosti! Ty nevieš, že tento ničomník má byť potrestaný najprísnejším trestom?!
Michala vyviedli von z izby. Pri dverách sa otočil a s vďačnosťou v očiach sa zahľadel na mňa.
Zdalo sa, že som zabránil niečomu horšiemu, čo malo nasledovať. Po tomto mi vrátili šnúry z topánok a kravatu a rozkázali mi ísť domov.
Stále som uvažoval, či aj to nebolo inscenované, len aby ma vyplašili.
Na východe zo žalára som sa zhlboka nadýchol chladný vzduch a v sebe si kládol otázku: či maršal Tito vie niečo o tomto, čo sa tu deje? Hádam len nie je bezmocný tomu zabrániť? Či to on zveril upevňovanie moci do rúk idiotom a fanatikom, dovoľujúc im všetko to robiť, len aby sa zachovali výdobytky oslobodzovacej vojny? Či mohol pokojne spávať popri takejto masakre? V sebe som ho bránil: on o tom nevie!"
Mariena Czoczeková-Eichardtová (1892-1972)
...
Vankúšik pod hlavou
budem mať zo žiaľov;
na rakve kvietky –
to budú spomienky.
A plachty z bôľu
skryjú družku svoju.
Boli sme, bôľ a ja,
boli sme druhovia,
spolu sme chodili
cez žitia údolia.
Nebo ma oplače
pokropí ma lejak,
na cintorín odprevadí
studený severák.
(úryvok z básne Môj pohreb)
Komentárov